Palubný denník karavanistu (3.) - SLOVINSKO

 

Deň 3. – PONDELOK

Dnes máme na pláne malý výlet. Veď preto sme si brali so sebou bicykle. A tak po raňajkách vyrážame na kávu. Ideme smer severozápad, pretože cesty vedú len buď na juh Slovinska, alebo na sever. A tak je treba ísť okolo pobrežia, najskôr mierne do kopca a potom už takmer rovina. Zastavujeme pri vinohrade v ktorom je kamenná stavba pravdepodobne starej strážnej veže nad celým vinohradníckym kopcom. Najväčšia škoda je, že je zamknutá a nedá sa pozrieť na tú jesennú červeno-oranžovú krásu zhora. Vinohrad hrá všetkými farbami jesene. Bobule sú už obrané a na halúzkach viniča ostali len kostrnky zo strapcov, ako keby niekto hrozno zjedol priamo z viničných strapcov.

Vietor pofukuje a my pokračujeme pomalým tempom ďalej. Po pár minútach sme natrafili na maličký polostrovček ktorý je cez sezónu pravdepodobne miestnou plážou. Je trávnatý, ale dookola je breh a štrk z guľatých kamienkov, všetko tomu nasvedčuje. Cesta po pár zakrutách sa vyrovnáva a rozširuje. Uprostred nej ako nástupný ostrovček sa vyníma benzínka OMV a z obidvoch strán sa dá zastaviť a natankovať. Super výmysel toto umiestnenie. Keď sme sa k nej priblížili, tak sme si uvedomili, že v týchto miestach je vlastne pomyselná a geografická čiara, teda hranica medzi Slovinskom a Talianskom. Zapípajú štyri esemesky a sme v Taliansku.

 Popri ceste je kemp a za ním vysoký a dlhý múr obrastený paviničom. Z jeho jesenných čarovných farieb vykúkajú staré železné dvere. Múr vyzerá ako ochrana pevnosti, čo sa nám po pár metroch aj potvrdzuje. Je to vojenský areál. Najbližšiu a dosť ostrú zákrutu vyberáme rýchlosťou bežiacej korytnačky a zatáčame doprava. Nad nami na kopci je (pravdepodobne) rekreačný alebo kúpeľný rezort. Cesta pokračuje cez obec, mestečko, osadu, skrátka niečo maličké a tiahle pozdĺž pobrežia s názvom Boa. Pri mori sa rozprestiera pekná nová betónová promenáda s kaviarničkami a bufetmi. Jej kamenná pláž aj teraz vyzerá lákavo. Naproti promenáde sú vo svahu postavené domy a chaty, pripomínajúce, a možno aj kedysi to tak bolo, záhradkársku osadu v kopci. Pri troške fantázie si predstavte väčšie chaty v kopci, a tie postupne prestavané a nadstavené na viac poschodí, ako poschodové hranaté hniezda lastovičiek nalepené na svahu. Komicky vyzerajú vstupy do ich priestorov, pretože keď si odmyslíme novšie garáže a prístrešky pri ceste, tak hore na vyššie poschodia, či vyššie postavené domy sa ide len úzkym chodníkom plným schodov. V niekoľkých prípadoch si už obyvatelia a majitelia siahli hlbšie do vrecka, pretože popri schodíkoch bola postavená lanovka. Nie, nie výťah. Podobá sa to skôr na maličkú úzku lanovku – zubačku. Len pre predstavu: zubačka čo ide na hrad v Budapešti, alebo v Prahe na Petřín, len o rozmeroch 1x1,5 metra.

Za ďalšou pravotočivou zákrutou sme už takmer na konci cesty okolo tohto polostrova a pred nami sa rozprestiera výhľad na husto osídlené prístavné mesto Terst. Vzdušnou čiarou celkom blízko, ale cestou je to ešte zopár kilometrov a jeden pomerne veľký záliv. Toto je už oblasť patriaca k mestu Muggia. Najskôr prechádzame jachtárskym prístavom San Rocco. Tu si dáme rannú kávu. No rannú, je už skoro dvanásť, obed, tak asi skôr obednú. Porto San Rocco, hotel San Rocco, pizzeria San Rocco... a už okolo promenády prichádzame do Muggie. Ďalší prístav s jachtami a rybárskymi loďkami, uličkami kľučkujúcimi medzi starými domkami, jednosmerky so železnými stĺpikmi popri ceste. 

Toto mesto je pomerne natiahnuté popri mori, ale my sme si pozreli len jeho starú časť a po schodoch sme svoje bicykle vytrepali až hore k hradu, pevnosti. Tu je vidieť presný obraz toho, prečo Taliani vyrábajú (-li) autá ako 500-vka, 600-vka, cinquecento, seicento, malé Lancie a úspech má aj twingo, clio, nissan micra. Popod hradný múr ide cesta, nazvala by som ju chodník, po ktorom prejdú iba tieto autá, (aj keď úzka) ulica. Neuveriteľné ako sa sem s tými autami vytrepú. Musí to byť ako keď sardinky tlačíte do konzervy. Pomedzi farebné domčeky sme znova bicykle zložili z kopca a starými mini a mikro námestíčkami s benátskou architektúrou sme sa premotali naspäť na jednosmerný výjazd z tejto historickej časti mesta. Do mora tu vybiehajú dve móla, ktoré vytvárajú akési vonkajšie ohraničenie jachtárskeho prístavu. V závetrí jeho vysokého múru sme si posedeli na slniečku a počúvali sme filharmóniu lodných stožiarov. Počuť ju bolo až hore na hrade. Na kopci pod múrom veže, medzi stromami a strieškami domov. A tu dolu je ten hluk oceľových lán búchajúcich vo vetre ešte viac prehlušovaný silným hvízdaním vetra obtierajúcim sa o lodné sťažne plachetníc a rybárskych člnov. Neviem ako si na toto ľudia zvykli, ale chvíľami až psychodelický a horový zvuk je tu všade okolo non-stop. Ale v tom závetrí na lavičke, čelom k slniečku sa sedí dobre. Ako keby sa ten vietor zabil, len to kvílenie vetra nás presviedča o mylnom zdaní.

Cestou naspäť sa prevezieme zase cez Porto Rocco a chvíľu sme aj zaváhali, či si dáme ešte jednu kávu, ale odolali sme. Pokračujeme okolo novej betónovej promenády so skate-parkom, popod zubačky pri hoteloch, ľavotočivou zákrutou pod kúpeľným domom znova rýchlosťou jačiacej vínnej mušky a hurá hranica. Cestou sme natrafili na turistický bilbord so skalným útesom. Pri známom vinohrade bol znova a išlo sa k nemu znova cez vinohrad. Tak sme si ho prešli znova a znova sa kocháme farbou vínnych listov. Na druhej strane kopca na ktorom rástli tieto jesenné farby bol vlastne koniec kopca. Ako vo filme. Sek a zrazu nič. Koniec sveta. No presnejšie sme stáli na útese a hľadali sme kde je ten z tej fotky. Hľadíme na otvorené more a zisťujeme, že ten útes na obrázku je ten, na ktorom stojíme. Len na fotke bol pohľad z vody, od mora. Pravdepodobne fotený počas odlivu, pretože to vyzeralo ako skala, útes na ostrove. Uhol pohľadu. Dolu pod nami dvaja jedinci zbierali veľké kamene a stavali na brehu kamenných trpaslíkov. Ale dolu je cesta po strmom svahu, tam nejdeme. Ideme späť do nášho kempu. Len kúsok pred Ankaranom, kde sme bývali sme zišli z cesty asfaltkou k pláži. Úzka kamenná pláž vyhriata slnkom je ideálna na posedenie a dýchanie liečivého morského vzduchu. Možno nám pomôže na ten kašeľ a sopel, ktorý nám robil cestou spoločnosť. Tu si človek uvedomí, že stačí keď vyjde slniečko a hneď je život krajší.

V Ankarane sme ešte zbehli do potravín, chuť na červené víno netreba potláčať. Je tu drahšie než u nás. Všetko. Dokonca niektoré veci až tak, že sme si uvedomili, že zas takí hladní sme neni. Večer sme si spravili prechádzku po kempe a po meste, taký malý okruh, lebo ani veľmi nie je kam ísť. Možno počas sezóny, ale teraz vôbec. K večeri sme si dali vajcia na slanine a konštatujeme, že na to, koľko sme prešli bicyklami, tak zhruba 26 kilometrov, sme ani veľmi nevyhladli.