Deň 6. – ŠTVRTOK
Už sme spali lepšie. Ráno trocha dlhšie než obvykle, ale
telo potrebuje oddych, aby zvládlo ďalšiu cyklo trasu. Tentoraz severne, či
skôr severozápadne. Najskôr prechádzame prístavom ruží, ako sa v preklade
volá Portorož. Toto mesto je ďalším starým mestom Benátskej republiky, ďalším
rybárskym mestom s oblasťou ťaženia soli. Keď neskôr v tejto oblasti
založili kúpele, pochopili kde sa dá zarobiť okrem rýb a soli. Už roky
ťaží z turizmu a kúpeľníctva, ku ktorému pribudli kasína
a herne. Takže právom vám pri prechádzke pripomenie akási malé Francúzke
Nice. Jeden hotel sa predvádza pred druhým a historický nádych rybárskeho
mestečka sa vytratil. Pokračujeme, toto nás neoslovilo. Za „rohom“ je mesto,
ktoré nám bolo odporúčané na prehliadku ako jedno z tých najkrajších.
Piran.
Starobylé mesto má svoje čaro. Aké krásne môže byť
bicyklovanie pri brehu mora, keď vás vítajú domy zo starých Talianskych filmov.
Ano. Benátska nadvláda tu zanechala svoje stopy na stenách budov
a strechách domov. Nie, nie sú to Benátky a ich kanály. Ale tie domy,
ktorým v oknách chýbajú už len vykrikujúce prerastené a gestikulujúce
snedé talianky. Do mesta sa preplazíte pomedzi plachetnicový prístav
a biele troj-, štvor- poschodové domy s drevenými okenicami
brániacich slnku rozpáliť izby. Hoci teraz je to slniečko skôr príjemné
a asi najteplejší deň našej dovolenky je pred nami, treba sa držať smeru
najvyššej strechy v meste a to je
veža kostola Sv.Juraja. Pod ňou nás však zastaví priestranné kruhové
námestie na ktorom kedysi vééééľmi dávno bolo nádražie s vlakom do Koperu.
Slniečko vyhrieva kamennú dlažbu a napriek slabšiemu vetru sa tu sedí
príjemne. Je dosť zvláštne takto mimo sezóny počuť spoza chrbta slovenčinu, ale
aj ten pán si vyšiel na krátky predĺžený víkend s dvomi malými synmi.
Predsa hlásili krásne počasie, kto by sedel v usmrkanom Slovensku
v zimných bundách, keď tu je tak krásne jesenne. Na Tartinovom targu je
množstvo kaviarní, jeho terasy sú naokolo hladkého bieleho kamenného stredu so
sochou slávneho miestneho rodáka a talianskeho huslistu Giuseppe
Tartiniho. Námestie lemované poschodovými domami vo farbe pistácií, vanilkového
pudingu, lososa a bieleho kameňa je lákavé, ale po káve pokračujeme
a hľadáme maják. Na Prešnerovom nábreží na nás kričala lavička aby sme si
posedeli. No odmietni, keď svieti také slniečko a ty si potrebuješ
preliečiť priedušky. Počasie v mobile hlási 16 stupňov. Piranski
svietelnik nad našimi hlavami vôbec nepripomína maják, ktovie, čo to kedysi
bolo a ako to vyzeralo. Teraz to pôsobí ako malý hrad, strážna pevnosť,
ale ktovie. Táto veža z roku 1872 odolávala silnému vetru a ukazovala
cestu námorníkom, no teraz ju prirovnávajú k šípkovej Ruženke, ktorá čaká
na svoje zobudenie a sprístupnenie. Je na turisticky atraktívnom mieste
a ako sa hovorí: „má potenciál“, len treba premôcť birokraciu, nájsť
financie a využiť ho. Keďže mapu mesta nemáme a mapy v mobile
ukazujú množstvo uličiek vedúcich hore ku kostolu Sv. Juraja, no neukážu to
množstvo schodov v nich, tak tlačíme bicykle vyššie a vyššie.
Neskutočne úzke uličky, také sme asi ešte v iných mestách ani nevideli.
A strmé. Ako tu tí ľudia bývajú? Ako si prinesú nábytok do domu?
A kam vynášajú smeti? A čo starí ľudia?
Vraciame sa dolu a hľadáme uličku aby sme sa dostali
k svojim bicyklom. Ak ju nenájdeme, tak máme čo robiť do večera. Našli
moji rádcové, našli, našli. A pomedzi úzke múry domov sa prepletáme až
znova k námestiu kde sme sedeli na káve. Po Cankarjevovom nábreží sa
vezieme naspäť, ale naša chuť si troška posedieť silnie. Poloprázdna terasa
reštaurácie pri mori prezrádza, že fungujú. Objednáme si rybaciu polievku (veď
sme pri mori) a oni si na oplátku vypýtajú covid pas. Už sme si zvykli
a pokladáme to za normálne, musia, dostali to príkazom. Vývar bol na môj
vkus slabý, chcelo by to viac rybacej chuti, ale nehodnotím, možno takto to má
podľa receptu byť. Pod terasou tejto Rybej kantíny sú drevené lehátka na
slnenie a tak sa znova slníme. Niekto vedľa mňa chrapľavo zatiahne ručnú
brzdu a na to sa zobudí. No dobre, oddýchli sme si, ideme ďalej. Vraciame
sa zasa okolo hotela Bernardin, cez Portorož popri vode. Už ráno sme
prechádzali popri prístavných skladoch a teraz sa tu aj zastavíme. Zatiaľ
jediné miesto, ktoré na mňa v tomto meste zapôsobilo. Boli to staré sklady
soli, odkiaľ ju nakladali na lode a šup do sveta. Tieto bývalé sklady sú
v súčasnosti využívané pre umenie a výstavy, v niektorých
priestoroch je aj sklad (neviem čoho). Ako sa jeden pán na google sprievodcovi
vyjadril: Impozantná štruktúra rakúsko-uhorskej éry, ktorá bola schopná
„prežiť“ taliansku fašistickú éru a juhoslovanskú socialistickú éru, až do
nedávnej obnovy. Pozoruhodná obnova, ktorá dokázala dokonale spojiť historickú
pamäť s prímorským turistickým povolaním tejto oblasti Istrie. A tak sa
cez mesto hazardu, turistiky a míňania peňazí prevezieme až do nášho
kempu, a nášho skromného príbytku v ojazdenom, ale spoľahlivom Fiate.
Medzitým tu pribudli ďalšie karavany z rôznych kútov Európy, už nás je tu,
v tejto prímorskej časti kempu asi desať. Kempu by sa asi nedalo takto na
prvý pohľad nič vytknúť, len keby tie záchody, ktoré sú takto mimo sezóny
otvorené, neboli až pri recepcii. Je to zhruba 800 metrov, takže využívame len
tie naše v aute.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára