Palubný denník karavanistu (5.) - SLOVINSKO

 Deň 5. – STREDA

Choroba prepukla v noci. Bola hrozná. Takmer som nič nepospala, všetko ma bolí, soplím, kašlem. Už nie len šofér, už aj ja.

O pol desiatej odchádzame smerom na Koper, kde aj natankujeme. Pred vstupom do budovy benzínky, na zaplatenie, kontrolujú covid pas. Asi 14 kilometrov od Ankaranu je ďalšie staré prímorské mesto Izola. Ani sme ho neplánovali, ale zhora z cesty na kopci bol taký fantastický výhľad, že sme neodolali. Najprv sme mysleli, že si ho len zvrchu odfotíme, ale veď nemáme kam ponáhľať, tak prečo nezájsť až dolu do mesta. Toto mesto má výhodu, že vedľa prístavu je parkovisko. Nič extra, také jednoduché prístavné, ale vojde sa dosť áut. Hlavne teraz mimo sezóny. Skladáme bicykle a ideme do centra. Popri mólach s člnmi sa dostávame do mesta plného domácich obyvateľov a cudzia reč je tu teraz skôr výnimkou. Aj my sa bicyklami nenápadne strácame v uličkách a hľadáme kostolnú vežu viditeľnú z kopca nad mestom. Nebolo to jednoduché aj keď tých ulíc tu zas toľko nie je. Lenže zospodu hore do kopca pomedzi múry domov toho moc nevidíte. No nakoniec sme to našli. Je to malý kostol Svätého Maurusa. Pásikavá bielo- oranžová stavba a vedľa nej ďalšia Benátska veža. Ani nie je tak vysoká, ako jej výšku nadnáša kopec na ktorom je postavená. Z diaľky vsunutá medzi farebné domčeky a ich oranžové strechy vyzerá ako vysoká zvonica. No zdanie klame.

Dolu brehom cez úzke uličky sme našli prázdne námestíčko vedľa kostola Sv. Márie Alietskej s otvorenou kaviarňou. Tak dýchame Izolský vzduch a užívame si dovolenku. Toto mesto má veľa starých krásnych domov. Niektoré dokonca ohlodal zub času a tak vyzerajú ako zo starého filmu. Uličky sú čarovné. Romantická prechádzka ako stvorená. Celé ho obídete za pomerne krátky čas, ale to nie je prekážka, lebo aspoň vám  ostane viac času na kaviareň. Taliansku a byzantskú architektúru nájdete za každým rohom. Toto rybárske mesto bolo kedysi ostrovom. Preto názov Izola. V 19.storočí za Francúzskej nadvlády boli zbúrané mestské hradby z čias Benátskej republiky a nimi sa zasypal prieliv medzi ostrovom a pevninou. Aj táto oblasť kedysi patrila pod Taliansko, no keď územie pripadlo Juhoslávii, veľa Talianskych hovoriacich obyvateľov sa odsťahovalo. V súčasnosti patrí medzi TOP Slovinské destinácie napriek svojej malej rozlohe.

O dvanástej už prichádzame do kempu Lucija (45.501963, 13.600864) patriacemu k mestu Lucija, len kúsok pod Portorožom. Je to podobný, len menší kemp ako predošlý. Tiahly od mesta až k vode. Pozdĺž prístavu sa ťahá až ku kopcu na konci polostrova. Zasa kemp s reštauráciou, kaviarňou, betónovou plážou, akousi malou promenádou, po ktorej sa prechádzajú domáci a veľa ďalších turistov a psíčkarov. Bohužiaľ, tu nielen pešo, ale čo je na škodu aj na skútroch a motorkách. Ozaj, viete z čoho by mohlo prameniť zľudovelé slovo „promenádovať sa“? Spomenula som, že koniec kempu je polostrov, tak sme sa vybrali bikami ešte poobede nakuknúť za roh kopca. Krásne sa dá prejsť a z druhej strany je (okrem plážovej reštaurácie) aj Vrt kaktusov. Teda po našom kaktusový skleník – súkromný. Pani majiteľka nás za symbolické vstupné pustila dovnútra, ale fotiť sa nesmelo. Škoda. Na môj vkus to bola ukážková súkromná zbierka, esteticky krásne rozmiestnená. To by boli fotky pre našich klubákov! Pani veľmi netrpela ochotou a zhovorčivosťou, tak sme len popozerali, možno by som si aj niečo kúpila za inej situácie.

Cesta sa kľukatila a prišli sme do oblasti, kde sa rozprestieral rybársky prístav, so skromnými loďkami a pravými rybárskymi člnmi. Za nimi sú soľné odkaliská. Teda neviem ako sa tomu hovorí, tie obdĺžnikové polia na ťažbu soli. Konečne bezvetrie, chcela som zdvihnúť dron, no bohužiaľ, zakázaná zóna, Národný park - pre tieto staré soľné jazerá. Tak sme sa zase niečo naučili – ako nevzlietne dron v zakázanej zóne a môžeme ísť naspäť. Cestou stretneme ešte jedného Richarda. Teda kto nepozná Richarda, je to ryšavý kocúr, zväčša blúdiaci sám, tváriaci sa veľmi dôležito a nadradene. Zdanlivo ignorujúc ľudí, no poteší ho pohladkanie. To je Richard:

Večer si varíme karavanovú klasiku, špagety a potom nastáva fáza liečenia. Moje priedušky sa trápia, ale to nám predsa nepokazí dovolenku. Stále je nádej, že sa to na druhý deň zlepší.