Palubný denník karavanistu (10.) Rumunsko

Deň 10. – PONDELOK
Niektoré rána bývajú krásne, napríklad keď máte dovolenku, a ste v krásnom prostredí. Je kľud, ticho, nikam sa neponáhľate. Slniečko už je vysoko, niekde tam pod kopcom bučí kravička a keď sa započúvate, tak viete, že susedia už vonku raňajkujú. Ktovie čo dobré, také záhorácke. Ich rada je, že vraj cesta 66 je pekná. Že motorkári im ju odporučili. Tak podľa kontroly v mape je to cesta niekde medzi Transfagarasanom a Transalpinou. A naozaj vedie takmer až tam, kam potrebujeme. Všetky tieto cesty vedú cez národný park, tak neexistuje aby nebola pekná. My sme sa naobedovali, umyli riady, rozlúčili sme sa s Mirom, Andrejkou, Dušanom, Janom a deťmi, no a o 12-tej sme vyrazili. Mapu sme dôkladne preštudovali, smer Targu Jiu (znie to tak japonsky).

Niekde ešte na južnej časti cesty sme natrafili na dedinku, v ktorej bol asi raj keramiky. Každý druhý domček mal obchodík s keramikou, hrnce, taniere, misky, kvetináče a všetko možné. Toto nám nedalo, tu sa nedá prejsť bez zastavenia. Tak pri tom najzaujímavejšom zaškrípali brzdy a z karavanu sa vysypali zvedaví Slováci (ano, my). Bol to domček v tvare hlineného džbánu, vo dvore mal tehličkovú piecku naaranžovanú keramikou, kvetmi, hrncami a starými drevenými sedliackymi vecami. Priamo v jednom domčeku sedela domáca pani za elektrickým kruhom a maľovala hotovú keramiku. Bohužiaľ všetko sa kúpiť nedá, teda dá sa, ale kde by sme to dali ? To by som musela mať u nás chalupu, tak ale aspoň niečo. Kvetináč, hrnček, píšťalka a keramická magnetka. 

Prechádzať týmto krajom je niečo nevypovedateľné. Ja, čo stále v aute spím, to teraz nedokážem. Je stále kam pozerať. Ideme cez les a zrazu len po obidvoch stranách natreté stromy ! Biele, červené, žlté, zelené... neuveriteľné. A domy, tá stará dedinská architektúra, iná než dole okolo Bukurešti. Zaujímavé a trošku aj sranda je, keď vidíte mosty, doslova odnikiaľ nikam. Vidíte kde naľavo začali, napravo skončili a cesta k nim žiadna. Alebo len piliere na mosty a koniec, viac nič. Nič sa nestavia, žiadne pracovné stroje. Ale asi idú podľa hesla: vždy pripravený. Čo ak príde investor a povie si: presne tu chcem mať most ! 

Nekvalitne - zajazdy cvaknuté:

 Most odnikiaľ nikam:

Pred Targu Jiu bola cesta, akú sme doteraz nemali. Vysypaný štrk. Nie že štrková cesta, ako keď cesta prvej triedy skončila, ale štrková cesta ako zámer - nahrubo vysypaná. Vyzeralo to, ako keby išli robiť cestu, tak niekoľko desať centimetrový podklad už vysypali. A keď príde investor, aj asfalt bude. Bol to niekoľko kilometrový úsek, nebola to len časť cesty, ktorú akože práve robili. 

Natankovali sme „motorinu“, teda naftu a v Targu Jiu odbočili doprava na „route 66“ smer Hunedoara. Je tu veľa novostavieb, vyzerajú ako budúce hotely, penzióny, možno rátajú v budúcnosti s turistickým ruchom a už sa pripravujú. A možno sú len veliká rodina a budú tu bývať na dvoch-troch poschodiach. Kúsok za Bumbesti Jiu už začala tá spomínaná cesta – cesta popri rieke, údolím medzi skalami. Kaňon, priesmyk, tiesňava, roklina, tak nejako by sa to dalo pomenovať. Ale stále ideme po rovine, žiadne serpentíny a kopce. Veľa úsekov sa opravuje, rozširuje, alebo len vynovujú asfalt. Sem-tam je zosunutý kúsok cesty, vymytý okraj. A niekde tu, za polovicou priesmyku je kláštor Manastirea Lainici. Tak sme nakukli do dvora, pozreli sme si malú záhradku.Kláštor je sprístupnený turistom a na jeho dvore sú ozajstní bradatí mnísi.

Všade po celom Rumunsku sú jedinečné cestné mílniky, alebo po našom kilometrovníky. Sú betónové, plechové, alebo dokonca plastové. Tie najstaršie betónové už majú niečo odžité. Sú červeno-biele a nedajú sa ukradnúť. Sú prišróbované štyrmi obrovskými matkami. Naozaj, očarili nás, a mali sme kučeravé myšlienky, dokonca dosť dlho sme nad tým rozmýšľali, že ako. Normálne sme celý scénar vymysleli a mali sme z toho dobrú zábavu.

Hunedoara sa už blížila a nás čakal Korvínsky hrad. Nebol problém to nájsť, značenie bolo výrazné. Na historické mesto mali dokonca aj jedinečné parkovisko. Priamo pod múrmi rozpadnutej oceliarskej fabriky. Ale ak sa zameriate len na hrad, nebudete sklamaní. Pre tých, čo sa sklamali Drakulovým hradom, je toto pastva pre oči. Rozprávkovejší hrad sme tu ešte nestretli. Vežičky, vodná priekopa (s tečúcou riečkou) a drevený most bez ktorého by ste sa k hradu nedostali. Už len princezná, drak a filmový štáb chýbajú. Jeden z najkrajších a najfotogenickejších hradov aké som videla. Názov mesta súvisí s menom Hunyady, on sa postaral o prvú prestavbu pevnosti na hrad niekedy v 13.-14.storočí  a potom ho v 15.storočí prestaval Matyáš Korvín. 

Pohli sme sa ďalej, do nášho dnešného cieľa – kemping Aurel Vlaicu, kde to už poznáme, k holanďanovi s jeho úsmevom dookola hlavy. Už sme to ľahko našli (frajeri). Tak sme zaparkovali, začali rozkladať stoličky a.... hádajte kto prišiel ! 100 bodov pre tých čo si tipli správne. Záhoráci na Fiatkách. Tak sme otočili karavan nech parkujeme spoločne s nimi a večer sa môže začať. A dnes si dáme aj bazén (konečne). Do noci sme sedeli vonku. 

Palubný denník karavanistu (9.) Rumunsko

Deň 9. – NEDEĽA

 Budíček sme si dali o 8.00, načo zabíjať čas spaním. Majiteľ kempingu nám odporučil nechať auto pri Carefoure a do mesta ísť autobusom, aby nebol problém s parkovaním. Ale my sme sa rozhodli risknúť to, veď po našej skúsenosti, že Rumuni nie sú až tak turistov-chtiví, tak mesto nebude až tak preplnené. Podľa maps-google som videla, že pred parlamentom je veľké parkovisko, tak GPS súradnice pre našu Majku sú zadané. Zase krásny prejazd mestom (rovno, rovno, doprava a rovno), a sme na Bulevardul Unirii, na ktorého konci je parlament. Bukurešť je krásne mesto, v rumunskom jazyku toto slovo znamená veselý, šťastný. Je úžasné aj vtedy, ak sa cez neho len preveziete autom, ani nemusíte vystúpiť a vidíte ohromné množstvo starých krásnych budov. Niektoré štvrte vám architektúrou budú pripomínať starú Budapešť, Waršavu či Drážďany. Sú tu domy, ktoré si pamätajú vojnu - neviem síce ako Rumunsko zasiahla druhá svetová vojna, o tom sme sa tuším ani neučili, ale sú plné výklenkov, balkónov, ozdobných ríms a starého kovania. 

Okolo veľkých moderných kruhových objazdov sú historické „bytovky“, sú to 7 až 10 poschodové budovy plné okien a balkónov s betónovým zábradlím. Vrch domu sa zužuje, tvarujú ho ozdobné oblúkové okná a na samom vrchu je zvláštny tvar – stĺporadie vytvárajúce buď terasu, alebo vyhliadku, alebo len tak ozdobu budovy.

Popri bulvároch v novšej štvrti mesta sú už modernejšie sídliská. Nie také, ako vás napadá ako prvé, majú svojský štýl. Sú plné balkónov, jeden vedľa druhého, sú tiež pravítkovo hranaté, balkóny sú vo väčšine prípadov zasklené. Je tu vidieť komunistickú éru, ale ruku iného architekta než u nás. Väčšinou z nich máte pocit neuveriteľného neporiadku, nezáujmu o život. Nepopieram, nájdu sa medzi nimi aj také, čo majú plastové okná a vymaľovaný upravený balkón, ale tých je pomenej.

Zaparkovali sme na tom hlavnom bulvári, ktorý má koreň priamo pred oknami parlamentu. Nešli sme až na to veľké parkovisko, tu je toľko voľného miesta, že by sa tu celá karavána áut vmestila. Možno preto, že je nedeľa ráno, alebo možno preto, že je čas byť na rannej omši. My sme zas takí neporiadni, a miesto kostola sa ideme flákať po meste. Tu je po obidvoch stranách cesty park so stromami, na okraji cesty je pod nimi chládok, tak preto to tu nechávame. Dominika má stále fialovú opuchnutú nohu, tá by našu prechádzku nezvládla. Neostáva jej iné, len učiť sa v aute. Vyrazili sme cez stromovú alej k parlamentu. Ten nenormálny kľud a ticho by sa dalo rozdávať. Len občas niekto sedí na lavičke pod stromom a s Rumunskou ľahostajnosťou si vychutnáva ranný vzduch. Tomuto sa povie čas na relax a prechádzku. Bližšie pred parlamentom sme prešli naspäť na dvojprúdovú cestu rozdelenú pásom fontán. Toto bolo jedno z miest, ktoré som chcela vidieť. Jednou ranou dve muchy – fontány s mozaikou na dne s parlamentom v pozadí. Parkovisko je až na dva autobusy a šesť áut prázdne. Žiadni turisti, žiadny chaos, len dokonalý kľud. 

Ďalší GPS bod – Ateneul Roman, opera, koncertná sieň. Medzitým niekoľko starých budov, mostov cez rieku Dambovita, zopár pekných dverí do zbierky, staré kino (s keškou), na podstavci busta Alexandra Dubčeka (so slovenským textom) pred múzeom, nejaký ten kostolík a zase múzeá a konečne Ateneul Roman. Pomaly sa vraciame na bulvár ktorý nás privedie k autu. Všade, ale naozaj všade si všímam elektrické stĺpy, boli sme na ne upozornení, veľa sa o nich „klebetí“. Takže všade, ale naozaj všade sú natiahnuté káble, úplne „logicky“ asi každý dom má svoj vlastný kábel. Takže zo stĺpa na stĺp ide kopec káblov a ešte aj niečo viac, keby sa chcel ešte niekto pripojiť. Neskôr sme sa dozvedeli, že tie namotané sú príprava na optické káble, eurofondy prispeli, tak ich natiahli. Či je to pravda nevieme. Prechádzame ulicou s modernejšími budovami a občerstvením, ale stále sme nenašli žiadny obchod so suvenírmi. Všetky obchody, až na maličké výnimky zavreté. Raz darmo, je nedeľa doobedie. Na našu ulicu sa dostávame pri širokej fontáne (fungujúcej) a potom už pomaly cez alej, plnej kľudu, aj keď už ľudia pribudli.

 S autom ideme smer parlament, zastavíme, nech si aj Nika spraví pár fotiek.

Ešte doplníme zásoby v Carefoure a potom už GPS smer Pitesti. Tam niekde máme súradnice kempu.

Kemp v Curtea de Agres je vo dvore domu, už z tej nenormálne „úžasnej“ cesty bol dosť zvláštny pohľad do jeho vybavenia, tak sme to nechali tak a ideme na ďalšie súradnice – kemp Dragoske. Krásny kemp. V kopci, na svahu, pár chatiek, staré obytné prívesy a priestor pre stany a ďalšie karavany. Uprostred to najlepšie – čerešnička na torte – strom a z neho na štyri strany hojdacie siete a niekoľko zavesených hojdacích kresiel. A ako bonus, dvaja milunkí psíkovia. Ostávame.

Neuveriteľné ! Svet je malý a len chvíľu po nás prišli naši (záhoráci) Fiatkári. Boli tiež v Constante a už idú zo svojej Tour de Romania naspäť. Nič lepšie sa nemohlo stať, len stretnúť sa tu. Chudákovi Janovi sa pokazil príves, tak ho opravoval a zváral. A keď ho už mal, tak aby sa nenudil, niečo sa mu stalo aj s autom. Ale Rumuni v dedine nemajú problém s pomocou, aj keď je nedeľa. Je to super partia, tešíme sa z nových kamarátov a dobrého kempu: Camping-Dragoske

Apropó ! Elektrické káble, no musím to sem dať, veď som to tam všade striehla, tak vyberám to najlepšie v skratke:

Palubný denník karavanistu (8.) Rumunsko

Deň 8. – SOBOTA
Niekedy sa veci nedejú ako by sme si predstavovali. Veru niekedy nie, niekedy už vôbec nie.
Ráno vstávame o 7.30 a po raňajkách ideme na pláž. Už sa celkom vyčasilo, tak sme sa naivne navliekli do plaviek, vzali karimatku a hurá. Omočili sme si členky a po 15 minútovom slnku sme chytali už len vietor. Posedeli sme si na piesku a keď už som si nabrala piesok do fľaše, zavelili sme odchod. Vypočítali sme si ostávajúci čas, zbalili auto a veci tomu prislúchajúce, doplatili ešte jednu noc v kempe a vyrazili smer Constanta. Dnes ešte niečo stihneme, a do kempu v Bukurešti vedie pekná rýchla cesta. Zajtra dáme hlavné mesto, bude voľno, nebude moc áut a ľudí.
Najbližší cieľ – kasíno Constanca. Teda niežeby sme boli gambleri, ani ruletu hrať nevieme, ale veď raz v živote sa tam človek musí ísť pozrieť.
Po ceste cez poloostrov Mamaia majú pre turistov lanovku. Tu, priamo nad domami a hotelmi ide kabínková lanovka. Neviem kam vedie a odkiaľ, možno z hotelov na pláž, alebo do centra, ale je to zaujímavé.

Asi o 10.30 sme už boli na parkovisku nad kasínom. Ostáva nahodiť sa do gala, teda kraťasy, tričko, sluňáky a ide sa fotiť. Tu na brehu, či skôr na skale nad vodou, je staré kasíno Elisabetha Constanta. Nefunkčná nádherná stará budova, ktorá priam láka sa tam vlámať a narobiť tie najkrajšie fotky. Bulvár Elizabetha vedie popri brehu Čierneho mora, je to chodník nad vodou, na útesoch skál a na tomto vysunutom mieste je posadené kasíno, postavené v secesnom štýle a otvorené v roku 1910. Bohužiaľ je zavreté, nefunguje. Je to historická pamiatka a myslím, že ak chcú prilákať turistov, mali by ju dať čo najskôr do poriadku. Je to naozaj krásna budova.

Alebo aj na tomto linku: Casino Bukurešť

Po ceste sme ešte natankovali a hurá Bukurešť. Zase cez dva mosty, tentoraz sme ten starý historický mali po našej pravej strane, boli sme k nemu bližšie a lepšie sme ho videli.

Do Bukurešti sme prišli okolo 14.30 – 15.00 a keď som videla, že pôjdeme okolo botanickej záhrady, tak sme skúsili, či bude kde zaparkovať. Trošku sme sa pomotali po uličkách, ale podarilo sa. Aj vstup do záhrady sme hneď našli, aj sme si ho zaplatili, a to bolo všetko. Tí hajzlíci (sorry za výraz, ale fakt na naštvali), majú skleníky otvorené len do 14:30 hod. Potom normálne „padla“ a ideme domov, normalne po komunisticky. Po záhrade sa za vstupné poprechádzate, ale do ani jedného skleníku sa nedostanete. Tak sme si vlastne zaplatili za nič. Vlastne za park a za to že sme videli ako sa tam fotia nevesty. 

Za plotom botanickej záhrady boli dva komíny - chladiace veže ako v Jaslovských Bohuniciach.

Pohľad na skleník, je mohutný. Bohužiaľ to, prečo som sem išla - kaktusy, sme si mohli pozrieľ len cez sklo, teda tak aj fotka vyzerá:

Tak teda aspoň ideme hľadať viadukt na vodu, alebo čo je to, to ďalšie v pláne. Podľa GPS je to niekde na konci slepej uličky, tak už sme sa v dvoch takých „hlucho-nemých“ otočili a v poslednej sme zaparkovali. Vyšli sme na hrádzu nad ulicou a už sme to videli. Tu sa nám zase potvrdilo, že fotky na nete v prevedení HDR, alebo od dobrého fotografa veľakrát prikrášľujú skutočnosť. 

Netvrdím, že to čo sme videli bolo škaredé, skúsim aj ja tie fotky trošku popraviť, ale skutočnosť je možno niekde medzi tým. Ten čo to fotil, to fotil asi z loďky a tak mal pohľad na väčšiu časť stavby. Bohužiaľ, návšteva tejto stavby nebola príliš šťastná. Keď sme išli odtiaľ, Dominika si na svahu zvrtla nohu a ledva chodila. Bála som sa aby ju nemala zlomenú, alebo roztrhnuté šľachy. Zlomenina to nebola, čo to nakoniec bolo neviem, nebola u doktora, ale mala to do konca dovolenky opuchnuté a hralo to všetkými odtieňmi modrej, fialovej, zelenej a žltej farby. Predpokladám, že svaly a šľachy sa jej natiahli a niečo z toho aj roztrhlo. Ale asi tak, že chvalabohu nič zlomené.

Teraz sme už k nášmu kempu išli z opačnej strany Bukurešti, ako keď sme odchádzali. Prešli sme krížom cez mesto, dá sa povedať, že doslova krížom, pretože hlavná trasa cez mesto je 

asi taká, dva krát doľava, jeden raz doprava a ste von z mesta. Jazda zase okolo víťazného oblúka, okolo vojenskej akadémie a už priamo do kempu. Tentoraz sme ho našli hneď (Frajeri, že ? Keď sme tam už raz boli). Takže 17.30 a sme zase tu. Aj sme zaparkovali tam kde predtým, k mojej zelenej chalúpke (nie, nestihli ju medzitým opraviť).

Tak už len klasika - večera, sprcha, kniha pred spaním a dobrú noc. 

Palubný denník karavanistu (7.) Rumunsko

Deň 7. - PIATOK

Ráno už nebolo také veselé. My sme dobre parkovali - na briežku, na utlačenom piesku, ktorý vynikajúco pil vodu. Všade naokolo bola potopa. Všetky stany vytopené, karavany do pol kolies vo vode, na ceste po členky voda. Ale aspoň deti a niektorí dospelí mali radosť a bosí alebo v šľapkách chodili krížom cez vodu. Na trávnatej ploche sa až tak netešili, všetky veci sa vynášali zo stanov a sušilo sa. Pozorovali a ľutovali sme mladú rodinku, ktorá s malými deťmi a dokonca aj s bábätkom tam sedeli na kraji na chodníku a všetko sušili. V priebehu dňa keď prestalo pršať už vrndžalo čerpadlo. Vodu odčerpávali niekam na druhú stranu, neviem kam, lebo všade stála voda a nikde to nevsiakalo. Stany boli 10 cm vo vode.

Pred 14-tou prestalo pršať, presne podľa počasia na mobile, mali to tam hore dobre naprogramované.

Na obed sme si dali v kempovej reštaurácii grilované ryby, všetci sme sa najedli za 180,- Lei, čo je asi 40 €, treba povedať, že využívajú turizmus, tak tu je to trošku vo vyššej cenovej úrovni.

Vedľa nás si otec so synmi presťahoval stan, asi utiekli pred vodou. Už neviem ako nám naznačili, či nám to nevadí, tak sme sa na nich usmiali a otec povedal, že musia, lebo „everything is fishing“.

Neskôr sme sa ešte dosť ďaleko prešli po pláži, hľadali sme, ako je blízko vedľajší kemp. Tu na Mamai je veľa rozostavaných hotelov, až veľmi veľa, asi čakajú návaly turistov. Ale snažia sa, snáď sa sem turisti nahrnú, je tu pekne, a zatiaľ cenovo prijateľne.

Dnes neodchádzame, snáď sa ešte zajtra okúpeme, tak si dáme večer trochu vínka.

Dankove konštatovanie: Čím viac vody (prší), tým viac vína.

Dominikine konštatovanie: To počasie je také zlé, že sa už aj učiť musím (na skúšky).

Ďalšia noc už bola pokojnejšia, pršalo, ale už len mierne. No aj tak to bolo dosť citeľné ochladenie, aby sme tu ostávali.

Palubný denník karavanistu (6.) Rumunsko

Deň 6. – ŠTVRTOK

Po nocľahu v jedinom Bukureštianskom kempe ráno krátko pred desiatou vyrážame. Dnes je jediný náš cieľ – Constanta, takže trošku nudnejší, monotónnejší deň.

Keďže kemp je ani nie v hlavnom meste, ale kúsoček nad ním, v meste Otopeni, čo je akési predmestie Bukurešti, lebo je tu jeho letisko, tak cesta z neho trvala trošku dlhšie. Muselo sa ísť okruhom mesta, čo bolo na pracovný deň dosť náročné. Cesta bola upchatá autami, kamiónmi a všetkým podobným. Tu niekde pri mestskom okruhu sme videli jeden z divov Bukurešti, odbočka do niečoho, ako čínske mesto. Brána, snáď vstup, neviem, ako ukradnutá z čínskeho filmu. Ktovie čo je za touto odbočkou.

Keď sa nám konečne podarilo vymotať sa z tých ciest, tak sme nabehli na diaľnicu, tá viedla odtiaľto až do Constanty. Bohužiaľ, tu na začiatku dosť biedna. Až po mesto Fundulea tá diaľnica vyzerala ako diaľnica do Brna, ja jej hovorím Hitlerova diaľnica, je to taká tá z panelov. Chvíľu som nevedela, či sme omylom nenabehli na koľajnice, lebo to hopsanie bolo hrozné. Báli sme sa, že to bude dlho trvať. Našťastie nie, bolo to len nejakých 40 kilometrov. Tu by som mohla spomenúť rumunský štýl jazdy. Takže hlavne treba trúbiť. Nie až tak, ako v Egypte, ale v hustej premávke a v meste treba, pre istotu. Ďalej dopravná značka, že je obec a treba ísť päťdesiatkou znamená, že nechoď pod 60-70. Plná čiara na zemi znamená, že riskni to, za zákrutou určite nič nejde a ak áno, uhne sa. Ďalšie pravidlo – nezavadzaj kamionistom. No a jedno naozaj skutočné pravidlo a poctivo dodržiavané je, že chodci na prechode majú VŽDY prednosť, nech ste akokoľvek rozbehnutí. Takže v meste treba byť ostražitý, chodci prechádzajú tak, že sa veľakrát ani nepozrú na cestu. Neviem, ako to tých šoférov naučili, ale tu nie je problém prejsť cez cestu, lebo šofér skáče na brzdu už ako otočíš hlavu k prechodu, a nie ako u nás. Klobúk dole.

Takže cesta nám ubieha po peknej novej diaľnici, a stále sa stavajú ďalšie prípojky. Pred Constantou sa Dunaj rozdvojuje, vzniká niečo, ako náš Žitný ostrov. Je to len asi 15 km dlhá cesta naprieč touto peknou úrodnou krajinou a prechádza sa dvoma mostami. Pred prvým sa zaplatí mýto (13,- Lei) a môžete prejsť obidvomi. Prvý je menej zaujímavý, ale ten druhý je – áno, tiež nezaujímavý, ale vedľa tohto druhého ide historický železničný most, skvelý fotoobjekt. Železný most starožitnej konštrukcie s kamenným priečelím pri jeho vstupe aj výstupe. Tu v Černejvode (píše sa spolu), niekedy okolo roku 1895, postavili podľa architekta Anghela Saligny tento historický kus ocele. 

 web:  Most Anghela Saligny

Od tohto miesta je to už len kúsok do Constanty. Máme namierené do kempu v Mamai, takže musíme ísť pred samotným mestom na sever a naokolo ísť na polostrov, kde sú pláže, kempy a hotely. Tu už nie je problém nájsť kemping, skôr si treba dať pozor, aký je to kemping. Naozaj treba skôr ako sa nahlásite prejsť sa po areály a pozrieť záchody a sprchy. POZOR ! Tu už sú samozrejmé bulharské (turecké) záchody – šlapačky.  My sme išli do prvého ktorý zvonka vyzeral slušne a aj areál bol celkom slušný, boli aj chatky, aj stany, aj karavany. Bohužiaľ (alebo našťastie) bol dosť plný, museli sme zaparkovať pár krokov od brány na pláž, nikde inde miesto nebolo. Povedali sme si, že ak budeme zavadzať, tak odtiahneme, alebo odídeme. Bolo to na takom maličkom briežočku, asi 20-30 cm vyššom ako cesta a to nás zachránilo pred nočnou búrkou. Cena za kemp – 134,- Lei na 1 noc.

Takže Camping-S, súradnice : 44.284253, 28.618518 , webová stránka: Camping-S 

Kemping celkom pekne vybavený, až na tie bulharské záchody, ale boli aj dva normálne. Je tu aj reštaurácia a v areáli je dokonca aj Motel Soleil, čo je v skutočnosti niečo, ako poschodová ubytovňa s asi 24 malými izbami na troch podlažiach. Pláž je široká, s plytkou vodou, plná maličkých mušlí, miestami by sa dali lopatou naberať. Večer sme sa okúpali, poprechádzali, pofotili pláž a už sme sa tešili na ďalší deň na kúpanie. Večer pri karavane sme mali o zábavu postarané. Sledovali sme chalana, ktorý kradol čierne Audi. Teda to tak vyzeralo, v skutočnosti to bolo asi otcove auto, ale my sme si spravili vlastný scenár a spravili sme z neho zlodeja. Chalanisko si okukával auto, po čase do neho nasadol, schovaný za zakryté okno a čakali sme kedy zdrhne. A nič. Možno dve hodiny sme čakali a on zasran ho neukradol. Ale aspoň šme še pobavili.

Bohužiaľ večer sa tak zatiahla obloha a otočilo počasie, že celú noc sme počúvali „veselé“ tóny búrky a lejaku všade naokolo. Že dobrú noc. To teda bola fakt dobrá noc.

Palubný denník karavanistu. (5.) Rumunsko

Deň 5. – STREDA.

Hrad Bran = kopa ľudí.

Z kempu sme tam išli taxíkom za 10,- Lei, čo je cca 2,20 €. Je to na druhom konci mestečka a kým by sme tam prišli... no radšej takto.

Pred hradom bolo miliónpäť stánkov so suvenírmi, ale sú to pekné čačky-mačky. Od tričiek s hradom, Drakulom, vlkodlakom, až po  hrnčeky, magnetky a blúzky s folklórnou výšivkou. Škoda, že som si tú blúzku nekúpila. 

Takže vstup 97,- Lei za všetkých štyroch, Nika študentský, Dia detský. Prehliadka hradu je takým spôsobom, že idete s davom. Možno nie vždy je tak nabité, kamaráti z Fiatiek keď boli, tak nemali také plné. Ale inak ako na akomkoľvek inom hrade, akurát že všade v záhrade boli rôzne upírske plagáty, v hrade veľký plagát o živote Vlada Tepeša, ktorému som nerozumela (ale na to je tu internet a wikipédia). Bol tam aj jeho obraz, ktorý si všetci fotili, ale inak mi ten hrad pripadal dosť bežne. V každom prípade moje konštatovanie je, že ak by mal niekto plánovať cestu do Rumunska len kvôli tomuto hradu, tak to nie. To by bola zbytočná cesta. A mimochodom, Vlad Tepeš alias Dracula sa narodil v Sighisoare, vraj viac času strávil na hrade Poenari a pochovaný je v Bukurešti v kláštore Snagov. Všetkým je jasné, že Dracula je len rozprávka, a je v nej asi ešte menej pravdy než v Alžbete Bátoričke, ale biznis je biznis, tak prečo to nevyužiť, hlavne keď sem pre neho chodí toľko turistov.

O cca 13-tej hodine sme opustili mesto a vyrazili sme na juh – smer Bukurešť. 

Prechádzame cez oblasť, ktorá je niečo ako Rumunské Štrbské Pleso, nad ním sa vyníma hora, ktorá má okolo 2500 m. Chaty, hotely, domy, ako Tatry.

Ešte po ceste máme Peleš, zámok, kaštieľ, alebo ako to nazvať. Zase jedno turistami obľúbené miesto. Je to vraj najkrajšie sídlo rumunských kráľov. Jeho stavba je v alpskom štýle, keď ho zbadáte, máte pocit, že ste v Alpách pri kráľovskej vile. Tento štýl bol zámer a staval ho práve nemecký architekt na želanie prvého rumunského kráľa Karola I.. Bolo to jeho oficiálne sídlo a je zasadené do totálnej zelene, je medzi stromami a kopcami. Dá sa k nemu dostať cez zelený park a naozaj máte pocit, že ste v lese v Alpách. Do vnútra sme sa nepozreli, bola tam naozaj dlhá rada, lebo chodia sem nielen turisti zo zahraničia, ale aj veľa domácich. Je to pre nich ideálne romantické miestečko na výlety. V každom prípade, vraj je tam 170 miestností v rôznych svetových štýloch. Asi si treba odstáť tú radu a ísť tam.

Po mesto Baicoi sme prechádzali hornatejším terénom, ale odtiaľto už je to pomerne rovina. Tu pri Baicoi bol ešte jeden náš bod záujmu, zrúcanina Floresti. Kaštieľ, z ktorého sú už len obvodové múry mohol kedysi vyzerať dokonale. Našli sme ho vďaka GPS, ale bohužiaľ len zboku, lebo prístup k nemu bol z uzučkej uličky, ale celý bol oplotený, akoby ho niekedy niekto chcel opravovať. Vyzeralo to, že ostalo len pri tom „niekedy“. Možno by sa dalo k nemu dostať aj bližšie, v areály sa pásli kozy, ale už sa nám tam nechcelo.

V Bukurešti sme mali vybratý kemp Casa Alba, naše súradnice ktoré sme našli na nete boli trocha posunuté, takže sme ho hľadali. Bol asi o 500 m ďalej za odbočkou v uličke. Kemp je celkom slušný, umývarky a záchody čisté. Skôr mi pripomínal stellplatz (parkovisko pre karavany na jednu noc), ale potom sme zistili, že je tam aj priestor v lesíku medzi stromami. My sme ostali na asfalte, na jednu noc sa nám neoplatilo ísť až dozadu a tu bol povrch rovnejší. Stáli sme pri zelenej rozprávkovej chatke, ktorá tiež vyzerala, ako by ju chcel niekto niekedy opraviť. Bol v nej stavebný materiál (bola zamknutá, skúšala som kľučku), ale zvonka bola prekrásna a asi som sa do nej zamilovala. Prišiel mi to ako ten starý ruský štýl, ktorý sme videli v Lotyšsku a Estónsku. Čakali by ste, že každú chvíľu z nej vyjde Nastenka.

V tomto kempe bol zase zhluk turistov z pol Európy, okrem domácich boli Holanďania, Francúzi, Nemci, Česi a my, Slováci.  Toto bol asi najdrahší kemp v Rumunsku čo sme navštívili, ale bohužiaľ, nemá v Bukurešti zatiaľ konkurenciu, majiteľ si to môže dovoliť. Stál nás 170 Lei, čo je asi 37 €, a to sme ešte klamali, že Dianka je dieťa, má pod 15 rokov. Inak by to bolo 220 Lei.

Takže moje odporúčanie: Ak niekto z vás chce podnikať a nevie v akom smere, zbaľte sa choďte do Bukurešti a otvorte si tam kemp. Ja mám presné predstavy ako by som to tam spravila, len chýbajú mi iné veci. 

Link na kemping: Camp Casa Alba Bukurešť

súradnice skutočné: 44.517378, 26.091980