Deň.2 – ŠTVRTOK
Po budíku a rannej hygiene o 7.40 sa ideme okúpať.
Keď už sme tu, snáď sa patrí to využiť. Naša diéta 8-16 je naplánovaná na
raňajky o desiatej, tak dovtedy sa vyčvachtáme v takmer prázdnom
bazéne, ale potom už hajde ďalej. Kemp je vyplatený, prvých 20,-€ fuč,
v denníku zapísané, môžeme frčať. Tachometer ukazuje 177.709
a hranica so Slovinskom je čím ďalej bližšie. Prekračujeme ju na obed
a hneď za čiarou aj tankujeme. Cena je 1,808 € za liter, takže stále
lepšie ako u nás, alebo v Maďarsku. Za 15,-€ kupujeme aj diaľničnú
známku, nech to Slovinsko prejdeme čo najrýchlejším spôsobom. Cestou ešte
dávame posilňujúcu kávičku a o pol druhej tankujeme znova. Predtým
sme zobrali len 18 litrov, no vidíme, že ceny sú všade rovnaké, nič neušetríme,
tak dotankujeme v Slovinských Goriciach poriadne. Keďže náš smer cesty
(smer, nie SMER) je na sever Chorvátska do konkrétneho kempu, preto sme zvolili
túto trasu. O 16.40 už prednými aj zadnými kolesami prekračujeme hranicu
a sme v tej Slovákmi posvätenej zemi. Ešte 2,-€ mýto a môžeme
pokračovať do dnešného cieľa. Je 17.10 hod. a ocitám sa na mieste činu. Po
40-tich rokoch znova tam, kde som prvý krát videla Juhoslovanské more:
Medveja.
Kde to je? Ak viete, kde je Rijeka, tak doľava od nej, na
Istrijskom polostrove. V Matulji sa zíde z diaľnice, odbočiť na
Opatiju, prejdete 15 kilometrov a za Ičiči a Lovranom a ste tu.
Malé mestečko s veľkým kempom. Ono vlastne celou cestou je to ako keby
jedno mesto, Opatija, Ičiči, Plodine, Lovran, trošku lesa, Medveja... delia to
len tabule. Kemp je hneď pri ceste a je dlhýýýýýý, všetci sa vojdete. Tento
kemp je ideálnym miestom pre takých turistov, čo sa okrem čvachtania radi
škriabu po kopcoch. Jeden vysoký je hneď nad kempom a pamätám si (ako
decko), že zhora sa spúšťali na rogalách a padákoch chalani
a pristávali niekde na úzkej pláži. Recepčný vravel, že vtedy
v časoch Juhoslávie, pred 40-timi rokmi tu bolo denne 1000 ľudí. Dnes je
tu 250. Slabá sezóna. Mám pocit, že to vrátenie v čase nie je až také
ďaleké. Parkujeme asi len kúsok od miesta, kde sme mali rozložené obytné
prívesy v roku 1982. Odporúčam, ak chcete omladnúť, vrátiť sa v čase
(aj keď všetci hovoria, že sa to nedá), tak choďte na miesta, kde ste boli ako
decká. Miesta, ktoré si dobre pamätáte, a boli až neuveriteľne dávno. Nech
je to kdekoľvek.
V podvečer sme sa ešte okúpali, voda je „čerstvá“, ale nie až natoľko, aby som si nechytila zuby obomi rukami (aby nedrkotali) a neponorila sa po krk. Pomerne prudko klesá, takže ďaleko od uteráku na pláži som neišla, možno desať malých krokov. Aj bufety sú tam, kde boli pred mnohými rokmi, len zmenili farbu a majiteľov. Dali sme si pivo a potom po tme sme sa ešte raz prešli po pláži. Na miesta, kde boli kedysi hracie automaty je už len pláž, kaviareň a dnes večer aj akási spomienková, alebo výročná akcia, lebo staré historické fotky sú povešané okolo tanečného parketu. Paradox. Nielen ja spomínam. Je to tu iné, ale stále rovnaké. Ešte sa sem niekedy vrátim.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára