Chorvátsko na týždeň (3.)

 Deň 3. – PIATOK

Pred raňajkami sme si dali prechádzku po kempe. V tomto mám celkom okno, vôbec si nepamätám, že by ten kemp bol taký strašne dlhý. Ale myslím, že bol vtedy taký plný, že sme sa ani neprešli na jeho koniec, lebo by sme sa stratili. Až pod skalami sú chatky, jednoposchodové a všade okolo veľa, veľa stromov. Pokiaľ vám nevadí pomerne prudko klesajúci breh a trošku chladnejšia voda, tak tento kemp navštívte. Pre plavcov ako stvorené podmienky. Od kempu je more a pláž oddelená iba cestou. Hlavnou cestou, ale zas nie až tak príšerne frekventovanou, že by sa nedalo cez ňu prejsť. Je to úzka cesta, plná turistov s plávacími kolesami, slnečníkmi a vôňou opaľovacích krémov.

Po raňajkách a desiatej hodine sme vyrazili ďalej. Nostalgiu a smútok v srdci treba odložiť a pobrať sa do nášho objednaného kempu. Po takmer 90-tich kilometroch sme v Senji natankovali a pokračujeme do Stinice, kde si za 326,- Kuna počkáme na trajekt. Cieľom je ostrov Rab, na ktorý sa dá ísť aj zhora z Krku, ale ten je drahší, trvá dlhšie a nechodí tak často ako tento zospodu. Ten zhora ide priamo do Loparu, tento do Mišnjaku a potom nám ostáva ešte pár kilometrov do cieľa. Presne 23 a kemp na Rajskej pláži je tu. 

San Marino camping patrí do siete kempov a ubytovaní Valamar. Takže celkom dobrá úroveň. Prvý dojem, keď nám povedali miesto kde stojíme, bol vyľakaný. Mapka kempu je hustá, parcela vedľa parcely, číselko vedľa číselka a my niekde tam, na čísle 289. Ten prvý pocit v kempe je asi vždy tak trochu chaos. Ale keď sa človek okuká, oťuká a vykaká, tak sa hneď lepšie orientuje. Vlastne pomerne rýchlo sme zistili, že parcela, ktorú nám pridelili je úplne perfektná a na dokonalom mieste. Je pravda, že zaparkovali sme až na druhý krát, pretože najprv sme tú parcelu považovali za dve miesta, ale po prezretí čísel naokolo (každé miesto zrozumiteľne očíslované) sme zistili, že auto môže stáť pokojne o meter ďalej a stále sme na svojom. Aspoň neobmedzujeme suseda a ľahšie sa dostaneme do garáže auta. Konečne rozkladáme našu drahú a vyplakanú markízu (starú nám odtrhla víchrica) a vešiame do kedrovej lišty aj slnečnú clonu. Okolo 15-tej hodiny sme tu pristáli a aj po pár hodinách je na skapanie. Teplomer ukazuje ešte dlho 37°C a my sa konečne ideme okúpať. Hurá do vyhriatej plytčiny! Pláž máme doslova na skok od karavanu. Vlastne všetko je na skok. Aj pláž, aj záchody a umývarky, aj pivo a pizza. Do vody ideme len v plavkách, od pláže nás delia tri karavany a chodník, takže akákoľvek deka, osuška a podobné náčinie je tu zbytočné. Po pol kilometri máčania si kolien voda stúpne na stehná a my sa rozhodneme namočiť si zvyšok tela. Teda fakt je teplá, taká termálna, predpokladám 30-32°C ak nie viac. Plazením, plížením sa najskôr na dlaniach, neskôr na lakťoch dostávame bližšie k brehu. Keď už sú svaly rúk posilnené a brucho opílingované pieskovým dnom, ostávame na mieste a vedieme siahodlhé rozhovory o problémoch sveta. Rozhovor ukončuje mechúr a my sa zasa pomaly doplazíme na súš. Krása! Čo si viac priať? Teplá čistá voda, jemný piesok, karavan len kúsok od pláže a plný kufor piva. A len tri karavany od nás reštaurácia. Skoro ako u nás vo Vrbovom, tiež máme všade blízko.

Večer k nám prišli na návštevu Vajdovci a Sepešiovci. Tí majú svoju chatku trošku ďaleko od vody, takmer na druhom konci kempu. Ale zase majú klimatizáciu. Tak neviem čo je lepšie. Asi tá voda blízko. Sme tu prvý deň, tak kemp je ešte zradný. Pišta by o tom vedel svoje, keď sa po večernom posedení stratil niekde v jeho areáli a Iveta ho musela ísť teplým príhovorom zachraňovať. Sedeli sme dlho, kým sa vládalo.