Palubný denník karavanistu - Taliansko (7.)

5.deň - štvrtok

Z kempu odchádzame ráno o 9.10 hod, smer juh: Caserta - Neapol. Cesta okolo Monte Casino, to by malo byť tiež nejaké staré historické mesto s príbehom. Zas niekedy nabudúce.

Caserta.

Miesto, ktoré som vybrala na základe jednej knihy o taliansku - plnej fotiek. Zámok, myslím že najväčší v celom taliansku, s veľkou záhradou, umelým vodopádom a vodnými plochami. Výhľad zo zámku je do vzdialenosti troch kilometrov, toľko má dĺžku zámocký park. Na jeho konci je umelý vodopád s privádzanou vodou. Z neho tečie voda kaskádami do vodných nádrží, ktoré sa ťahajú smerom k zámku, sú tu fontány, sochy, všetko bolo stavané podľa vzoru Versailles.

Na môj vkus je park až príliš zelený. Chýbali nám tam nejaké kvety, alebo aspoň nejaký rozdiel vo farbách, všetko bolo až príliš zelené (až na tú vysušenú trávu pred zámkom). Je to krásne, ale chýba tomu pestrosť.

Najlepšie je zobrať si pri zámku malý bus, tuším za 1,50 € a odviezť sa hore-dole. My sme o tom nevedeli, takže tam sme si odšlapali, aj to nie až na koniec v tej horúčave. Naspäť sme "objavili" ten bus. Dá sa ísť aj na koči, ten je podstatne drahší, alebo si požičať bicykel. Ale po zaplatení vstupného 35,- € na nás štyroch to stačilo. Ešteže mala Dianka zadarmo (do 18 r.).

Aj na tomto zámku mi prekážaly ohrady a zátarasy a lešenie. Ale pred zámkom sa na lúke rozkladalo pódium a stoličky, tak predpokladám, že všetky tie ploty a zábrany boli pre ten koncert a divákov.
Bohužiaľ sme museli parkovať na benzínke, nečakali sme že tu bude toľko jednosmeriek, takže do našeho plánovaného parkoviska sme sa nedostali, videli sme ho až potom. Ak si niekto myslí, že u nás šoféri nevedia jazdiť, alebo že Blaváci jazdia ako šialený, tak ste na omyle. To čo sme videli tu, to som ešte nezažila. Žiadna prednosť v jazde, kto je rýchlejší a šikovnejší ten ide. Pripomína to egypt, alebo tunis, ale tu  v tomto meste je auto na aute a medzi nimi skútre, tisíc skútrov, strkajú sa medzi seba, odbočujú keď to najviac nečakáš. A čo je horšie, ani sanitku nepustia. So zapnutou húkačkou stála na križovatke a nikoho to nezaujímalo. Treba byť drzí a začať odbočovať surovo medzi nich. A v spätnom zrkadle už len vidíte haváriu, našťastie len v spätnom zrkadle, nie na vašom karavane.

Pompeje.

Tu som už bola a históriu pozná každý, zbytočné niečo písať. Snáď len toľko, že je to kúsok pod Neapolom. Najprv ide cesta okolo Vezuvu (aj tam raz pôjdem) a potom odbočka z diaľnice na Pompeje. Zaparkovať neni problém, je tu aj parkovisko, aj kemp, tak parkujeme v kempe.
Bolo to v auguste roku 79 keď sopka vybuchla a celé mesto zasypala 4-6 metrovou vrstvou lávy a prachu. Až v roku 1860 ich zažali odkrývať. No a na také vyhrabané sa chodia pozerať turisti.
Kým tam pôjdete, prečítajte si stručnú históriu, lebo slovenský sprievodca tu nie je ( a budete za múdrych).

 Stihla nás veľmi príjemná letná búrka, najprv to bolo nepríjemné, okolo sa blýskalo a okolo nás žiadne domy so strechou. Ale nakoniec z toho bol príjemný letný dážď, ktorý v tej horúčave perfektne schladil a vôbec nám nevadilo chodiť v ňom.

Záver ?
toto bol začiatok  najvypätejšieho dňa dovolenky. Otrasní šoféri, hustá premávka v meste, havária za chrbtom, hľadanie parkoviska, horúčava. A to som nespomenula ako nás takí podvodníci v Caserte navádzali aby sme parkovali v ich dvore. Že nám postrážia autá. Ha ha, už ich vidím čo znamená "stráženie" po taliansky. Ale letný dážď dokáže zmyť negatívne veci. Už dávno som tak detsky nezmokla.

Palubný denník karavanistu - Taliansko (6.)

4.deň - streda

O 9.30 odchod busom do Ríma - stanica Prima Porta, ďalej metro stanic Flamioni.
Vlak bol otlčený, s grafitmi, ozaj ako z nejakého predmestia veľkomesta, ale vnútri bol čistý. Ani ľudia (tých pár) nebolo nesympatických.
Flamioni - stanica metra v severnej časti Ríma, vlastne hneď za rohom Piazza del Popolo (námestie ľudu). Tu sme nastúpili na červenú líniu, smer hlavná stanica - Termini - stazione centrale. Potom prestup na modrú - dve zastávky - smer Coloseo. A tu sme začali. Začať sa dá hocikde, vytýčte si na mape čo chcete vidieť a určite si ktorá metro zastávka je kde a akým smerom je ľahšie ísť. Netreba sa báť, teda aspoň nie cez deň. Je tu až príliš veľký stret turistov, každý si sleduje svoju trasu a jedným očkom aj domorodcov.
depo vlakov vo Flamioni:

Rím.

Prvá prehliadka - Koloseum. Všade kopec turistov, množstvo ľudí človeka trocha znechutí, ale sú takí istí ako my, takže vitajte v dave. Ak si myslíte, že niekde prídete (myslím zaujímavé turistické miesto) a bude tam málo ľudí, nafotíte krásne zábery, nikto vám nebude zavadzať, tak ste na veeeelikom omyle. Ak chcete minimum ľudí, choďte čo najviac mimo sezóny (november až marec). Ale aj tak tam budú turisti.

Takže Koloseum. Ozrutná stavba z roku 80 nášho letopočtu. Keď čítam, že toto tu z nej sú len asi 2/3, tak neviem aká bola pôvodne. Zbytočné čokoľvek písať, každý vie čo je Koloseum v Ríme. Ďalšia pre turistu nepovšimnuteľná vec je, že keď idete na nejakú pamiatku, vždy je tam lešenie. Ano lešenie. Tu tiež nechýbalo, a ak prídete k nejakej pamiatke kde neni lešenie, tak je určite niekde v blízkom okolí. (alebo rovno žeriav ako v Aténach na akropole). Ale aj to musí byť, inak by sa už väčšina z nich rosypala.
V Koloseu sme neboli, aj keď niektorí vytrvalci si chceli tú niekoľkohodinovú radu odstáť, ale po asi 3/4 hodine a presune asi 2 metre si to rozmysleli. Nuž čo, som tu druhý krát a musím prísť aj tretí krát.
Nohy sa nám trasú. Možno takto vyzerá zemetrasenie slabého stupňa, tu je to však metro, je všade pod nami, a trasie zem s každou linkou vagónov.
Pokračujeme zrúcaninami Forum Romanum, Piazza Venezia, smer Pantheon. Všetko z tohoto som videla minule, ale nevadí, hlavne Pantheon za to stojí. Pre mňa je to ešte väčší zážitok ako koloseum.
Táto obrovská stavba bola pôvodne postavená v r. 29 až 19 pred n.l., a v roku 123 n.l. bol po požiari prestavaný. Už len jeho 9 metrov v priemere veľká diera v strope stojí za to.

Forum Romanum:

Piazza Venezia:

Pantheon: 

Pokračujeme na Piazza Navona, veľké oblúkové námestie s obeliskom (ako na takmer všetkých námestiach v Ríme). Na jeho mieste bol kedysi štadión (r. 89 n.l.) a vraj bol väčší ako koloseum. V 15. storočí ho zbúrali a prestavali na námestie. Má tri fontány, krásne fontány. Tu si dávame pizzu a kávičku.

fontána na námestí Piazza Navona:

Máme pred sebou posledný cieľ - Vatikán. Po ceste je most Ponte Sant´Angelo a pri ňom Castel Sant´ Angelo. Bol aj vo filme Ánjeli a démoni (alebo Davinciho kód ?).

Pokračujeme po moste na druhú stranu, odtiaľto už je krásne vidieť Vatikán, takže sa nedá zablúdiť, ani mapu netreba.
Námeste sv. Petra. Známe zo všetkých obrázkov a televíznych staníc, hlavne na vianoce a veľkú noc, netreba popisovať. Odstáli sme si radu do Vatikánu, ale nemala som zakryté plecia, tak ma od posledných schodov poslali do kelu, aj mojimi babami. Tak som foťák dala Dankovi a išli sme čakať na schody námestia. Vôbec nás to nenapadlo, že to treba, aj keď to už niekto hovoril. Tak vám to pripomínam ! Žiadne krátke gate a tielka !

Ešteže je tu toľko malých fontániek s vodou. Odtiaľto už priamo na metro - stanica Ottaviano - Flaminio - vlak do Prima Porta a do kempu.
Cena za 2 noci v kempe 70,- €, dobré, nie ?
Záver:
Krásny deň, len by to chcelo mimo sezónu, aspoň o polovicu menej ľudí.
A našli sme aj najzaujímavejšiu uličku s butikmi ! Je to Via del Cestari - množstvo obchodíkov so šatami a potrebami pre kňazov a mníšky. Nie, nerobím si srandu, treba to vidieť.

Palubný denník karavanistu - Taliansko (5.)

3. deň - utorok

z tohoto krásneho kraja odchádzame cca o 10.30 hod. zase pomedzi tie krásne vinice až do odporúčaného mestečka Monteriggioni (http://www.monteriggioni.info/ ) Mysleli, teda aj hľadali sme nejaké mesto čo bude ako naša väčšia dedina s nejakou historickou časťou. 

Na naše prekvapenie Monteriggioni je mestečko na kopci, obohnané starými múrmi, niečo ako stará pevnosť, a za hradbami je malé námestie obohnané starými budovami. Starými nie ako staré-rosypané, ale staré ako historické na taliansky spôsob. Kamenné domy s kaviarničkami a reštauráciami, snáď tu ešte aj niekto býva, ale to vyzerá, že iba nejaký personál. Možno nepreženiem, keď poviem, že je tu tak 20 domov, 5 reštaurácií a 15 obchodíkov so suvenýrmi a vínom. Je tu od roku 1213 a slúžilo ako pevnosť proti nepriateľom z Florencie. V roku 2009 bolo použité ako námet na umiestnenie jednej počítačovej hry. Je to maličké mesto, jeho parkovisko (pod kopcom) je asi väčšie než samotné mesto, ale stojí za zastávku, ani vám moc času nezoberie (pokiaľ si neposedíte v jednej z reštaurácií). Mysleli sme, že niekde pod týmto kopcom bude mesto Monteriggioni, a že toto čo sme videli je jeho stará časť, ale nie, toto bolo celé a kompletné Monteriggioni čo existuje. Toto maličké krásne mestečko kde sme práve boli.

Prechádzame ďalej, našim cieľom je camping pri Ríme v ktorom sme už raz boli a boli sme veľmi spokojní. Problém je, že nemáme zapísanú správnu adresu. Toto sme trošku nedomysleli, na túto časť sme sa slabo pripravili, priznávam.

 Museli sme tam volať, aby nám povedali presnú adresu, ale s talianom po anglicky... nieže by nevedeli, ale tú adresu povedali s talianskym prízvukom, takže sme si to nevedeli ani zapísať, lepšie povedané rozumeli sme iné než povedali. No už ani nebudem hovoriť ako, ale nakoniec sme sa k správnej adrese dostali. 
Happy Village Camping - Via del Prato della Corte n. 1915 - GPS: 42°ˇ00´12" N   12°27´10" E http://www.happycamping.net/index.php?id_articolo=9
Camp s bazénom, s chatkami, priestorom na stany aj karavany. Záchody a sprchy veľmi pekné, čisté. Upratovačka sympatická. Vhodný na prenocovanie, alebo ak ste sa rozhodli pre pár dní pri Ríme, tak ideálny. Od hlavnej vrátnice ide zadarmo malý mikrobus, ktorý nás zaviezol na najbližšiu stanicu vlakov Prima Porta, odtiaľ sme sa dostali (vlak+metro) až na zastávku pod Koloseom. Ale to až zajtra.

Palubný denník karavanistu - Taliansko (4.)

Chianti.

Je stále pondelok a my sme vlastne náhodou prišli do oblasti ktorú som chcela vidieť, ale vzhľadom na náročnosť môjho plánu som ju ako jednu z ostatných vypustila. A predsa sme sa sem dostali keď sme hľadali kemp na prespatie.

Krajna ako z pohľadnice Toskánska. Už na prvý pohľad je vidieť, že tu rastie a dozrieva dobré víno a chutné olivy. Všade, ale naozaj všade kam pozriete je vinič poprekladaný s olivovými sadmi. Je to kraj, kde by ste si s radosťou sadli, otvorili dobrú fľašu vína (nie tie patoky z bežného obchodu) a pri západe slnka si štrngli s pohľadom nadrogovaného obdivovača krajiny. Lebo tá krajina je ako droga, zamilujete si ju. Na každom kopčeku je kamenný dom gazdu so škridľovou strechou a okolo... okolo.... kopec, vinič, kopec, olivy, kopec, svah... slniečko, točiace sa cesty medzi sady.
Nocľah v kempe s príznačným názvom "Panorama del Chianti" (http://www.campingchianti.it/ )

Palubný denník karavanistu - Taliansko (3.)

Ešte stále je pondelok a my z Verony pokračujeme ďalej na juh, smer Florencia. Podľa internetu je to ďalšie krásne mesto, tak hurá tam. Parkovisko zase presne ako som našla, hneď vedľa rieky Arno.

Odtiaľto je to kúsok k tomu krásnemu mostu. Kto videl film "Parfém, príbeh vraha", tak v tom filme je taký podobný most. Ten je síce niekde vo Francúzku, ale tento je síce nižší, ale rovnako krásny. A farebný, s množstvami domčekov, obchodíkov a kaviarničiek. Pri pohľade naň napadá človeku otázka, či sa nejaké decko hralo s legom a toto postavilo. Veď toľko budov sa na taký (pomerne malý) most ani nedá napratať. Ale asi sa dá.

Takže Ponte Vecchio - tak sa volá, objekt ako stvorený na fotenie. Časť opravujú, vyzerá to ako keby sa z neho časť zosunula. Dajte si do googlu jeho názov a pochopíte, prečo som ho musela vidieť.

Ideme ďalej do mesta, dá sa povedať že naslepo, lebo je tu toľko historických stavieb, že neviete kam sa rozbehnúť, ale mal by tu byť nejaký dóm, alebo kostol, či katedrála. A nášli sme ju. Je to niečo obrovské ! Tak obrovské, že sa to nedá popísať. Katedrála Santa Maria del Fiore.

 Je to biela stavba ktorá sa určite nikomu nevojde do foťáku. Je taká veľká, že vytŕča nad všetky Florencské budovy. S obrovskou, ale ozaj obrovskou kupolou s oranžovo-terakotovou strechou a bielou štvorhrannou (asi) zvonicou, teda vežou. Vraj je to štvrtá najväčšia katedrála na svete (vojde sa do nej 25 000 ! ľudí).  Predná časť je prekrásna. Portál vchodu má vysoké dvere, po bokoch sú ešte ďalšie dvoje dvere, nad každými je oblúková freska s náboženskými výjavmi. Nad nimi akoby špicatá strieška a ešte okná v tvare lupienkového kvetu. Za zaujímavosť stojí, že stavba sa začala v roku 1296  ale vystriedalo sa tu veľa staviteľov, takže síce sa časom používala, ale stále sa na nej pre rôzne nezhody pracovalo a prerábalo, takže zbúrané nedokončené priečelie bolo dokončené až v roku 1887. (dobré, že ? skoro ako stavby našich diaľnic). Nedá sa popísať táto ohromná stavba, takže si treba kúpiť širokouhlý objektív aby som mohla odfotiť aspoň polovicu z nej. Ale to zas niekedy inokedy.

Zhrnutie:
Ak človek chce, postaví aj nemožné. Niekedy to trvá dlhšie, ale prežije nás všetkých.
(Taliansko to nie len Rím a Pisa a more).

Palubný denník karavanistu - Taliansko (2.)

2.deň - pondelok
Ráno odchod - smer Verona.
Trasu mám dôkladne naplánovanú, kedže s tými našimi obludami sa nedá hocikde parkovať, tak som na googli aj do mapy musela vliezť a pozerať či sa dá parkovať na ktorom parkovisku. Lebo niektoré sú len pre osobné autá, niektoré majú obmedzenú výšku alebo zle prístupné ulice. Dalo to zabrať.

Takže Verona, parkovisko presne to, čo som našla, a vyhovuje. Síce trošku plné, ale nejako sme sa vošli. Smer balkón a Veronská aréna, ale kade ? Tak ideme hľadať. Po ceste si narýchlo pozrieme most "Ponte Scaligero" s jeho pevnosťou (Museo di Castelvecchio), je to niečo medzi hradom a vojenskou pevnosťou. Neviem, inokedy si to vygooglím.

 Pokračujeme k Júliinému balkónu, značenie majú dobré, nášli sme to. Pri takýchto (nazvem to) atrakciách musí človek rátať s tým, že tu bude plno ľudí, a aj bolo. Balkón, socha, kopa zaľúbených párov, popísaná stena (na to určená) s odkazmi....

Prechádzame ďalej, hľadáme Arena di Verona - koloseum, ktoré funguje aj teraz. Robia sa tu koncerty, divadelné predstavenia a podobné srandičky. Aj teraz tam niečo rozkladali. Ale je to krásna stavba, dáme si kávičku s výhľadom na námestie a arénu.

Zhrnutie:
Verona je krásna, asi by som tu potrebovala niekoľko dní (ako na všetky talianske mestá), nádherné staré domy a množstvo uličiek a kaviarní. Treba si nájsť čas a vidieť to.

Palubný denník karavanistu - Taliansko, časť prvá (1.)

Tak tento rok sme sa rozhodli pre Taliansko. Že prečo ? No je to s karavanom celkom blízko, spoľahlivé pomery, no a aj napriek pomerne drahému benzínu je to ešte stále celkom cenovo dostupná destinácia. A keďže my potrebujeme aktívnu dovolenku, tak zase to nebolo len o ležaní na pláži.
Ale pekne po poriadku. Začalo to v sobotu cestou do Hviezdoslavova, tam bývajú naši parťáci, takže u nich sme prespali a potom spolu pokračovali ďalej.
deň 1. - Nedeľa.
Včerajší stav tachometra hlásil 130 125 km, natankované za 50,- €.
Cesta trochu inak než obvykle cez Rakúsko chodíme, tentoraz smer Linz - Salzburg - Insbruck (dialničná známka 8,50 €). Asi okolo 15.50 hod. sme prekročili hranice s Nemeckom, tu už je vidieť dovolenkovú náladu nielen nás, ale aj vyspelých kapitalistov. Karavany hustnú, naša nálada stúpa a tešíme sa z každého krásneho pohľadu na okolie. Ach, ale je tu krásne ! Dobre, že sme išli touto cestou, je to zaujímavejšia cesta než tá klasika z Viedne dole na Benátky.

 Trošku nás zdržala a zmrazila havária po ceste, bohužiaľ, chlapec to troška prehnal, ale hádam prežil.

Sieť mostov pod Insbruckom je spoplatnená (8,50 €), ale hlavne, že skrátila cestu.
Smer Bolzano - Trento - Lago di Garda, cca 18.45 prejazd talianskych hraníc cez krásne Dolomity. Chvíľu sme aj rozmýšľali, že čo sú to za kopce, ale priateľ na telefóne, teda posádka druhého vozidla na vysielačke nás informovala, že Dolomity.

 Krajna tak krásna a tak zelená, obludné cestné stavby jej vôbec neubrali na kráse (čo sa u nás povedať nedá), nádherné zelené trvávniky s ovcami a kravičkami, veľa hradov. Typické tirolské domy, za hranicami  Talianska podobné domy, ale už na nich svietila talianska mentalita. Okenice, okolie domu už bolo tak správne talianske.

Tu niekde zase tankujeme. Pokúšame sa o nocľah pri Gardskom jazere, na busovom parkovisku s hasičmi a heliportom za chrbtom. Priamy prenos s hasičského výjazdu. Bohužiaľ, policajti nás vyhnali, tu spať nemôžeme, ideme kúsok ďalej, v Lazise je priamo v meste súkromné parkovisko, tu nás za 10 € nechali prespať.
Záver:
Chvála vysielačkám (aj vifonkám).