Stránky

streda, 9. augusta 2017

Palubný denník karavanistu. (3.) Rumunsko

Deň 3.- Pondelok
Budíček 7.30 hod. Dnes začne to pravé orechové. Prvé GPS súradnice sme mali na smer Geamana.
Cesta viedla horami, takže zákruty, kopce, zase zákruty... pred nami hora, obrovská skala. Bože tá je vysoká ! A ani sme sa nenazdali a boli sme pod ňou. Tá lesom utajená cesta nás doviedla až pod túto skalnatú horu, do výšky 1255 m.n.m. Fantastický výhľad do doliny národného parku Apuseni, husto pokrytého lesom. Rozumní ľudia tu na vrchole spravili odpočívadlo s orientačnou mapou parku.




Krásna príroda, dalo by sa povedať, že tu majú turizmus podchytený, sú tu horské hotely, lyžiarske strediská, niečo ako rakúske Rumunsko. Aj keď po ostatných skúsenostiach neviem, ako to tu funguje s otváracími hodinami a mimosezónnym fungovaním. Vyzerá, že je tu aj dobrá pešia turistika, tak snáď to funguje.
Po zjazde z kopcov, za hranicou parku, sme sa už sústredili na súradnice Geamany.
Len v skratke: je to zaplavená dedinka v údolí medzi kopcami, neďaleko parku Apuseni. Blízko tejto dedinky sa za čias Čaušeska začala dolovať meď, čo spôsobilo, že z dolu začalo odtekať toxické blato do údolia. Vláda rozhodla vysťahovať dedinu a sľúbila im presťahovať aj cintorín. To však nikdy nespravila. Údolie sa zalialo blatom a vodou a postupne to ľudí vyhnalo preč. Pár ich ešte býva na okolitých kopcoch, ale to len minimum. Blízko miesta, kde je hlavný prítok hrdzavej vody-blata, z vody trčí kostolná veža. A čím ďalej, tým je viac a viac pod hladinou. Dajte si do googlu názov Geamana a ponúkne vám fotky kde ešte trčia z vody kríže. Je to smutné miesto. Toxické bahno zaplavuje údolie. Bohužiaľ sme sa až celkom na miesto nedostali, ťažko sa to hľadá, ale už viem, kde sme išli nesprávne. Najskôr sme išli smerom ku bani na meď, ale keď asfaltka skončila a začínala cesta makadamová cesta s dosť ostrými kameňmi, radšej sme sa otočili. Potom sme na to  išli od dediny. Starej babičke som ukázala fotku a ona prikývla, že ideme správne. Tak sme sa doslova trepali lesnou kamennou cestou do nepríjemných zákrut v kopci. Tu, kde to vyzeralo, že sa vrany chodia otáčať nám nebolo všetko jedno. 
Toto je tá rovnejšia časť, široká ako naše auto, potom som sa už nedokázala sústrediť na fotenie:
Ale už sa nebolo kde otočiť, sme väčší ako tie vrany, tak sme museli ťahať ďalej. Nebolo mi všetko jedno a niekedy som nevedela, či skočíme do jamy, alebo sa prevrátime. Les v Estónsku bol proti tomu malina. No ale nečakané sa stane skutočnosťou a my sme zrazu vyšli pod vysokánskym mostom, asi železničným. Bol na vrchole tohto kopca a čuduj sa svete, pod ním začali chalúpky. Malé úzke dreveničky s vysokánskou slamenou strechou. Sme takmer na mieste, tu bývajú poslední obyvatelia zo zaplaveného údolia. Vydali sme sa po chodníku okolo jazera hľadať kostol, prišli sme na miesto kde končila cestička. Až potiaľto chodí tých pár ľudí na aute od ktorého by ste nečakali, že to dokáže (stretli sme až jedno auto, ostatné boli odstavené, možno to predsa nedokázali). Ďalej sa nedalo, museli by sme mať inú obuv a hlavne spoľahlivejšiu navigáciu. Na tej mojej vypadli súradnice krátko po začatí vychádzky. Tak sme sa vrátili poriadne sklamaní. A zas tá hrozná cesta dole kopcom. Vlasy dupkom. Možno nabudúce.



Pre info link na stránku, čo sme vlastne hľadali:


Obyvatelia aj malých dediniek majú v každej obci lekáreň a policajnú stanicu. Futbalové ihrisko sme nikde nevideli, ale tieto dve veci všade. A ešte jedna krásna vec tu je, ale je vlastne v celom Rumunsku (to sme si všimli neskôr), a to sú senníky. Krásne vysoké súmerné senníky. Stoja na lúkach, na kopcoch, na svahoch, pri cestách, všade. Sú ako vojaci, majestátny strážcovia rumunského kraja, málokedy sa nájde len jeden osamotený. Z jeho stredu sa k nebu týči hrubá palica a ďalšie sú opreté po jeho bokoch. Sú na zelených lúkach a pasienkoch, vo veľkých nadmorských výškach a sú nádherné. Hmm, čo môže byť na senníkoch nádherné ? Museli by ste ich vidieť.

Po neúspešnom hľadaní a hlavne sklamaní ideme smer Turda – Salina Turda. Kto prechádza týmto štátom, mal by toto miesto navštíviť. Na rozdiel od Mladej Boleslavy, tu majú perfektne zorganizované usmernenie turistov. Veľké tabule vás nasmerujú na miesto, o ktorom idem písať.
Je to podzemná soľná jaskyňa vo veľkosti futbalového štadiónu vysoká približne 90 metrov. Dnes už plní len turistickú a liečebnú úlohu. Je tu pomerne chladno, okolo 10-13 stupňov, takže v horúcom lete si treba zobrať niečo na seba. Z dlhej chodby vedú bočné vchody do jednotlivých miestností. Je tu aj malé múzeum s dreveným pôvodným kolesom a schodiskom, ale aj miniatúra spôsobu dolovania v minulosti. Hlavný priestor jaskyne má dve schodiská, rozdelené na 13 poschodí, ale pre bojkov a lenivcov je tu aj výťah. Keď prídete sem, či už ste hore alebo dolu, budete ohromení. Je tu ruské kolo, minigolf, ping-pongové stoly, suveníry, jazierko s loďkami. Všetko je dokonale osvetlené, takže gigantické šedo-biele steny sú ešte impozantnejšie. Keď pozriete dolu k jazierku, akoby ste pozerali film hlbočina, kde hlboko pod vodou majú sídlo mimozemšťania. Vstupné bolo 90,- lei (2x dospelý + 2x študent), čo je cca 20,- €. Bolo tu pomerne časté počuť slovenčinu, češtinu, veď je to jedna z najvyhľadávanejších turistických atrakcií v tomto štáte. V Rumunsku je výhoda, že vás nikto neobmedzuje s fotením, a dokonca ak máte chuť, môžete aj steny obliznúť, či sú ozaj slané. A ozaj sú
Poznatok môjho manžela: Taká veľká jaskyňa ! To museli kopať aj tri dni !






Ďalej smer Hunedoara, ale už asi 20 km za Turdou sa začala kolóna. Je to hlavný ťah na Albu Iuliu, Hunedoaru, ale aj Sibiu. A tak sa tu vlastne stretávajú a pomaličky presúvajú všetky plechovky a plechy smerujúce na východ aj západ krajiny. Do kempu Aurel Vlaicu sme dorazili až o 21.00. Strašne milý kemp, majiteľ je Holanďan a keď sme to hľadali, nedali sme sa oklamať miestom kam nás viedla navigácia Majka. Našťastie som to mala predtým vygooglené – v  dedine vojdete do červenej brány medzi dvomi domami. Tak sme hľadali červenú bránu, a každá druhá-tretia bola červená. Ale tabuľky nás nasmerovali takmer na koniec dediny a pred domom už stál majiteľ (mimochodom úsmev od ucha k uchu a keby nemal uši, smeje sa mu celá hlava). Je to kemp vo dvore, celá dĺžka pozemku je kemp a na jeho konci je bazén. Ideálne miesto na prenocovanie krajom potulujúcich sa turistov. Cena 24 € za auto, elektriku a nás štyroch.Máte pocit, že vás len niekto prichýlil na svojom dvore. Tu prespávajú nemci, holanďania, francúzi, češi a dokonca aj záhoráci. S malými fiatkami – maluch z Poľska. Spravili si „Trip de Romania“. A to ešte nevieme, že ich nestretáme posledný krát. Tu v kempe Nr.1 – Kemp Aurel Vlaicu







Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára