Stránky

štvrtok, 10. augusta 2017

Palubný denník karavanistu. (4) Rumunsko

Deň 4. – Utorok
Včera som celkom zabudla na fotenie kempu, teraz ráno to musím dobehnúť.

Vozy s konským pohonom sú tu bežné. Kto si pamätá Slovensko pred 30-40 rokmi, tak také je Rumunsko. Majú tu síce satelity a luxusné autá, ale ostatné je ako u nás. Všade pri ceste je vysoká nepokosená tráva, občas nejaký ten neporiadok. Nie je nič neobvyklé stretnúť tu voľne sa pasúce kravy, kone, prasiatka, o psoch už ani nehovorím. Len keby aj im tá tráva chutila. 
Naša cesta vedie cez Sibiu. Je to pekné staré mesto, hlavné hľadané body sú Ortodoxná katedrála a historická ulička s farebnými domčekmi. Našli sme všetko, a aj trošku viac. Veľa pekných starých domov, kaviarničiek, farebných okeníc a farebných stoličiek. Problém bol akurát zaparkovať, ale niektorý ľudia sú ozaj fajn a ešte vám pomáhajú navigovať pri parkovaní. V katedrále sme pokojne fotili, a neboli sme sami. Tento nesmierne veľký svätý priestor očarí aj totálneho ateistu. Bohato zdobená freskami odspodu až po gigantickú kopulu. Modrá, červená a žltá farba kontrastuje s všadeprítomnou zlatou (treba vidieť).



Takže podľa mapy a našej navigačnej Majky sa vydávame smer Transfagarasan. Vraj je to raj pre motorkárov, a to sa nám zakrátko potvrdí. Môj plán je (zatiaľ) ísť po hotel autom, tam zaparkovať a hore sa vyviezť lanovkou. Odtiaľ bude lepší výhľad a lepšie fotky, také ako z internetu. Takže tešíme sa.

Čím sme vyššie, tým je počasie horšie. Hore pri hoteli prší. Nevadí, uvaríme obed a potom pôjdeme hore. Ja varím, Danko ide pozrieť lanovku. Smola. Lanovka už pekných pár rokov nefunguje, miesto zarastá trávou... tráviskou... zelinou. Len stožiare ostali. Váhame, či ísť hore, ale teraz ide zhora autobus, takže to pre karavan nebude problém. Ešte stihnúť v letnom daždi magnetky a fotky doliny. Tu pri stánkoch, keď sú neni moje deti nablízku, dostávam odvahu a pýtam sa jedného mladého domorodca mojou angličtinou, že ako dlho nefunguje lanovka. Koľko rokov nejde lanovka ? A ukazujem hore. A on mi horko-ťažko odpovie, že lanovka je „kaput“. Ja že ano, ja viem, ale ako dlho ? Koľko rokov ? A on že lanovka je kaput. Tak sme si pokecali, prestalo pršať, môžeme vyraziť.
Najprv medzi lesom to boli typické serpentíny, aké sme už v Rumunsku videli, ale ako porast redne, cesta sa stáva zaujímavejšia, okolie skalnatejšie a zákruty ostrejšie. Na mieste kde už je celkom otvorený priestor sa naskytuje tá pravá „autodráha“. Zospodu je hore vidieť len kamenné mosty, pod ne tečie voda zhora. Občas tam tečú také malé detičky tých velikých vodopádov čo sú na skalných bralách. Okolo je nádherná zeleň. Skalnaté pastvinky sú farebné ako na jar. Pasúce sa ovečky, kravičky a prasiatka domov trafia asi samé alebo ich psy nasmerujú.

Pohľad dolu je úplne iný. Strmina, dolina pretkaná šedou stuhou, po ktorej sa v obidvoch smeroch motajú malé farebné plechovky. Je tu úžasný výhľad na potok zliaty zo všetkých tých prameňov. Všetci tu jazdia zodpovedne, opatrne a ohľaduplne. Každý si chce vychutnať pohľad bohov na túto krásnu krajinu, lebo tu nejde len o zážitok z cesty, ale aj zo zelenej jedinečnej prírody. ( Podľa Jeremyho Clarksona a jeho kumpánov je z Top Gearu je toto najkrajšia cesta na svete).
Bože a toľko kráv ! A aké majú široké brušisko ! Ako náš kocúr. 
Stretávame aj peších turistov, dokonca aj pár čo išiel okolo nášho auta keď sme si varili obed. No to si teda mákli ! Už tak vysoko vyšľapali. 
V pol ceste stál autobus, možno nejaký podobní peší turisti si dali prechádzku, cestičiek pre nich je tu dosť. Je tu rôzny výber národností, jasné, aj toto patrí k najnavštevovanejším miestam tohto štátu. Celá trasa má okolo 20 kilometrov (z tejto strany), ale tá najkrajšia s otvoreným výhľadom len asi 12, ale treba natrafiť na dobré počasie. Celkom hore je také väčšie Skalnaté pleso, pri ňom veľké parkovisko, tak nech nemusíme platiť, treba rýchlo vybehnúť niečo odfotiť, lebo počasie je tu horšie. Mrholí, fúka a sadá hmla. Na druhú stranu nejdeme, naša trasa vedie iným smerom (aj keď... je tam Vidraru priehrada). Stav tachometra tu hore je 148 854 km, nadmorská výška 2050 m.n.m. Ideme dolu po tej istej ceste. Napadla nás otázka: Aké slovenské slovo zakričať na Slovákov v zahraničí, aby si vás všimli ? Čo vás prvé napadne ? Čučoriedky ? Čučohustý ? Bryndza ?




Cestou dolu nám nejako smrdia brzdy. Zastavujeme a necháme ich vychladnúť a hneď aj pridrôtujeme kryt na olejovú vaňu, čo sme zapreli o zem, keď sme zastali pri ceste na fotenie. Ďalej už brzdíme motorom, ideme na dvojke.
Zase ovce, všetky označené červenou farbou. Ešte som tu nevidela ovcu s inou farbou. Ako potom majitelia vedia, ktorý červený fľak je čí ?

Dole za Transfagarašskou oblasťou v obciach sa znova vraciame do Rumunskej reality. Zase psy, koníky, ortodoxné kostoly (fakt pekné) a tiež nikde nesmie chýbať auto umyváreň. A v niektorých menších mestečkách ich popri ceste vidíte hneď niekoľko. V jednej dedine, dokonca hneď pri ceste za drevenou ohradou bolo stádo bielych koní.
Plán trasy smeruje k Drakulovi. Každý, komu som povedala, že ideme do Rumunska sa ma pýtal, či ideme na jeho hrad - takže smer Bran. Je už dosť hodín, nebudeme to siliť, ideme do kempu a zajtra na hrad. Najprv sme nenašli kemp podľa GPS, tak sme sa vrátili na začiatok obce a tam bol iný, kemp Vampire - 30,- € za karavan, 4 osoby + elektrika / noc.
niečo o kempe na linku:
 Bran - Kemp Vampire







Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára