Palubný denník karavanistu (7.) - NÓRSKO

Deň 7. – PIATOK – Priehrada.

Tak, dnes je deň, keď sa s Julkovcami zase rozdelíme. Oni sú skúsení a dobre vystrojení turisti. Idú na Trolltungu. Skoro vstávajú, zo spodného parkoviska išli busom na stredné a potom idú pešo až hore, čo je 14 km tam a toľko isto plus 4 km na spodné parkovisko naspäť. My sme to vzali skromnejšie, nie že by sme to nechceli vidieť, ale nepreceňujeme sa, vieme čo dokážeme, ale toto je mimo nás. Aj keď sme s Diankou váhali. My si dáme iba túru k priehrade Ringedalsdammen. Tú som našla vďaka Karlovi Wolfovi, on sa tu bol škriabať na hrádzu a ukazoval nám fotky.
Tá cesta hore, kam karavany nesmú je naozaj taká, že by som ten zákaz neporušovala. Sú tu ešte nejaké stavebné práce na údržbe vozovky a jej spevnenia svahu, že sa tu sem-tam zjavil traktor, nákladiak a to už by sme sa nevyhli. Osobné autá mali čo robiť, aby sa obišli. Keď sme vyšliapali asi tretinu cesty, Danko stopol taxík a šoférka nás odviezla na stredné parkovisko. Ja som chcela ísť pešo, ale dobre to padlo odviezť sa. Tu si sadneme pri reštike, pofotila som tabule pre zvedavcov aby som vás vedela informovať. Niekedy takéto info je zaujímavosťou aj keď tam človek nemieni ísť. A možno niekedy...
Jedno z mála (asi 5 ks) cestných zrkadiel čo sme v celom Nórsku videli, bolo práve tu. Vlastne tu boli všetky čo sme videli:

My sme si teda spravili výlet iba k priehrade. Priznám sa, tie dramatické fotky na nete boli lepšie než skutočnosť, ale je to naozaj veľká plocha, stojí za to pozretie. Bola postavená v rokoch 1909-1918, a slúžila ako vodný zdroj elektrickej energie v súvislosti s vývojom elektrární v Tyssedale. Hrádza je mohutná, zvonka stavaná z kamenných dielcov na vzor stredovekého hradu. Kto by sem zavítal, choďte sa pozrieť aj do tej elektrárne dolu v meste Tyssedal.

Cestu naspäť sme si prešli pešo, dolu sa išlo lepšie. Nazbierala som kytičku lúčnych kvetov a vytešovala som sa z nej. Bola akože pre Luciu (kolegyňu), tá miluje kytičky. Aj po ceste boli docela slušné výhľady z kopca. Celkom pod cestou, takmer celý čas tečie v údolí rieka, ktorá vyteká z priehrady. Je až neuveriteľne čistá. Na niektorých miestach je upozornenie, že sa nesmie chodiť na WC do prírody, lebo voda je pitná, tak aby sa nenarušil a neznečistil pitný zdroj. Dolu, kúsok nad miestom kde sme parkovali je aj vytvorený rezervoár, ktorý bol oplotený. Voda bola ako z reklamy na Rajec.

Na parkovisko sme prišli okolo jednej a po polievke sme si konečne ugrilovali pstruhov, čo sme sem viezli v mrazáku (nie neklamem, nelovili sme ich tu v rieke). Julkovci prišli z túry na Trolltungu už okolo štvrtej, sú fakt dobrí. Dali to rýchlo, nabudúce pôjdeme aj my, snáď,  možno, asi, uvidíme.
Pár informácii ohľadom Trolltungy:
Na obrázku dolu je stredné parkovisko (500,-Kr), vyššie po kľukatej ceste je horné parkovisko (600-700 Kr.) kapacitne obmedzené:

Cesta na Trolltungu - žltá značka-"ak si tu po 13.00, vráť sa", a dolu je fotka s radou na fotenie, v čase Julkovej a Alicinej návštevy tam čakalo 80 ľudí:

Túto noc tu spať už nebudeme, mali sme zaplatené len jeden krát 24 hodín. Ideme ďalej a zase sa striedajú tunel (2,4km), most, tunel (7,7 km). Tento dlhší tunel bol stavebnou zaujímavosťou a ukážkou, čo naši stavbári nikdy nezvládnu. Bol tu kruhový objazd s odbočkou. Krásne na modro vysvietený kruháč ! No aby som zas tým stavbárom nekrivdila. Zvládli by to, ale najprv by postavili kruháč a potom by nad ním postavili - vybetónovali tunel.

Po asi dvoch hodinách sme objavili zaujímavé odpočívadlo - Skjervet: 60.58777, 6.63475. Okrem toho, že je tu pod parkoviskom ďalší vodopád Skjervsfossen, sú tu aj asi najzaujímavejšie záchody našej dovolenky. Také, že by ste si aj hodinu posedeli, a nepotrebovali by ste ani časopis na čítanie. Tak ako na mnohých odpočívadlách, aj tu je toaleta z nerezu, aj umývadlo, aj horúca voda tu tečie (!). No je tu jedno obrovské WAW. Je tu vysoké - hlboké okno, z ktorého sa pozeráte na tečúci potok z ktorého sa pár metrov od vás rodí rútiaci sa vodopád. Je to sranda, otvoríte dvere, že sa idete vy... a od prekvapenia vám takmer cvrkne. A potom keď si to pofotíte, sledujete zvonku ako ostatní ľudia reagujú (podobne ako vy).

Pri odpočívadle uvidíte zábradlie a schodíky. Choďte po nich dolu a prídete k vodopádu, k jeho strednej časti. Krásny pohľad na padajúcu vodu, ale choďte ešte ďalej po kamennom chodníčku a zavedie vás ešte nižšie. Cesta pre autá vedie až popod vodopád, my sme tou cestou nešli, my sme išli po hlavnej a sem sme len zašli kvoli odpočívadlu. Ale netušili sme aké bude. Tá cesta pod vodopádom je kľukatá a serpentínová. Myslím, že sa tam robia preteky na skejtoch alebo niečo tomu veľmi podobné.

Vedľa ešte spia karavanisti vo dvoch autách, večer ticho a v noci sa začali baviť ako keby tu boli sami. Decká nehonné. Tak som stiahla roletu na okne a škaredo som sa na nich pozrela. Oproti môjmu oknu mali dvere karavanu a tam sedel asi ich tatko. Fungovalo to. Za chvíľku prestali.

VIAC FOTIEK TU:
Dovolenka Nórsko 2018 (1.)

Palubný denník karavanistu (6.) - NÓRSKO.

Deň 6. – ŠTVRTOK – Vodopády, vodopády...

Kúsok za kempom je tunel, má 4,8 km, už sme si zvykli. Natankovali sme zase do plna, teraz je nafta za 14,78 NoKr/liter. Tu sa cena mení každý deň, možno dokonca aj v priebehu. Nie ako u nás. Trajekt nás vyšiel na cca 30,-€ a išli sme asi 15 minút cez Josenfjorden.

Na sever, smerom na Oddu je niekoľko vodopádov, mám presné GPS body, tak sa pokúsime prejsť okolo a nájsť ich. Po serpentínach do kopcov sme natrafili na lyžiarske stredisko. Smola, lyže sme nechali doma.

Tunel za tunelom, a za tým, čo má 4,3 km po kúsku svetla hneď ďalší - 1,2 km. Okolo nás sneh, Česi majú na to krásny výraz – podívaná. Naľavo sú Espelandsfossen a my hneď prichádzame k turisticky navštevovanejším vodopádom – Latefossen. Hučí to poriadne, sú priamo nad cestou, most pre autá ide len pár metrov od miesta, kde voda dopadá do rieky, ktorú vlastne sama vytvorila. Na fotky super miesto, ale ako moje zákony hovoria, na najkrajšom mieste je vždy lešenie, tak aj tu musíme hľadať priestor pre záber. Cestný most je v rekonštrukcii, ale možno lepšie tak, lebo to množstvo áut čo tu prejde už s ním spravilo svoje. Obchod so suvenírmi tiež nechýba.

Latefossen:

Prešli sme ešte okolo Tjornadalfosen, ďalších vodopádov, bohužiaľ na parkovisku pri ceste bol autobus, už by sa dva karavany nevošli. Neskôr ešte Vidfossen, tiež krásne viditeľne z cesty, no na druhom brehu rieky.
Vidfossen, Tjodnadalsfossen, a niečo ďalšie:

Na parkovisko pod Trolltungou prichádzame pomerne skoro, a aby sme nemuseli platiť viac, keďže sa platí na 24 hodín, tak zídeme naspäť dolu do mesta – Tyssedal a tu si v tieni stromov varíme jedlo. Po 2-3 hodinách ideme naspäť na spodné parkovisko pri telocvičňu. Takže pre záujemcov o Trolltungu: Tu sme na spodnom parkovisku, platí sa 300,- NoKr (30,-€). Vyššie je stredné parkovisko, je to pod priehradou, tam sa platí 500,- NoKr, ale nesmú tam ísť autobusy, karavany, ani náklaďáky, je tam úzka cesta. Ešte vyššie je parkovisko asi za 600,- NoKr, ale je kapacitne obmedzené. Najreálnejšie je zaparkovať dole, autobusom (100,-/os.) ísť skoro ráno na stredné parkovisko (alebo taxíkom) a odtiaľ túru hore. Alebo taxíkom na horné parkovisko (100 alebo 150,-/os.) a tým sa ušetrí najťažšia a najstrmšia 4 km dlhá časť túry. Potom už (len) 10 km peši. Je to pre zdatných a dobre oblečených turistov, my sme radšej nešli. Ale o tom až zajtra.
Takže ostávame tu, pri krásnych plazivých mrakoch na kopcoch a plánujeme zajtrajšok.  Slnko zapadlo za najvyšší kopec, ale tu je stále svetlo, asi sa zaseklo medzi kopcami. Dianka je naštvaná na tú ich drahotu, ju to prejde.

Palubný denník karavanistu (5.) - NÓRSKO

Deň 5. – STREDA – Preikestolen.

Dnes vyrážame o deviatej. Serpentíny a zákruty sú na rozdávanie. Keď sme priši na E39 – vlastne cestu do Stavangeru, tak sa to už zlepšilo. Ale tunelov je stále veľa, a ja som si myslela, že majstri na tunely sú Taliani, ale Nóri sú tiež frajeri. Začala som si robiť čiarky s každým tunelom, ale po 25 tuneloch a prestávke na odpočívadle ma to už nebavilo. Niektoré sú betónové ako u nás, ale väčšina je ako keby ich „vykopali“ alebo vysekali do kameňa a ostalo to tak. Teda asfalt je krásny, tunely sú jediné miesta kde sa dá v Nórsku ísť rýchlo, ale to čo máte nad hlavou je ako jaskyňa. Niekde je niečo ako nahodený špric, ale väčšina je surový kameň. Pravdepodobne je to tak pevná skala, že netreba betónové spevnenie, v každom prípade je to zaujímavé. Betónové bývajú hlavne tie vchody do nich, potom koniec.

Je asi zbytočné písať o kráse všetkého naokolo. Je horúce leto, také ako tu už minimálne desať rokov nemali, ale aj tak je príroda krásna. Na menších jazierkach rastú rozkvitnuté lekná ako u nás v kúpeľných parkoch a záhradách. Tu je to normálne. Okolo jazier a fjordov sú úžasné rozkvitnuté svahy plné lúčnych kvetov. Sú tu margaréty, kamilky, vratič, ľubovník, mlieč, dokonca divozel, fialové zvončeky, čakanka. Nadivoko tu rastie aj naša záhradná rastlina – Lupinus. No najviac je jednej fialkovo-ružovej, netuším názov, ale bola všade, u nás som ju nevidela, asi potrebuje chladnejšie a vlhkejšie prostredie. Po dlhom čase som videla motýle, voda je tu taká čistá, že ani nepochybujete o tom, že je pitná. Sucho sa však ukázalo na niektorých trávnikoch, ktoré sú od vody ďalej. Snáď to nebude každoročné horúce leto.
Stretávame veľa karavanistov, zdravíme ich, kývneme si rukou, veľa z nich odzdraví, hlavne Nemci. Stretli sme aj Žilinčanov, dokonca tri karavany od Pezinka. Ani jeden neodzdravil ! To je výchova. Nóri asi zásadne nezdravia, je to ich povaha, ale povedali sme si, že ich to naučíme (fandíme si). Za celú dovolenku ich len pár odzdravilo.

Dnes sme na trajekt prišli o 12.45 hod., tachometer hlási 155.137 km. Cena na trajekt za karavan do 6 m je 82,- Nórskych korún + dospelý za 34,- a deti 17,-. Karavan nad 6 m je za 205,- NoKr. Cena za karavany je takáto podobná na väčšine trajektov, jedine ak je dlhšia plavba, tak je vyššia. My sme si z tohto dôvodu nechali doma aj držiak na bicykle, nech sme čo najkratší. Síce sme nemali kde sušiť osušky, ale to je vedľajšie. Julkov karavan sa s nami na trajekt nevošiel, lebo sme prišli na poslednú chvíľu, tesne pred plavbou. Za nami sa zavrela korba lode a my sme ich čakali na druhej strane na prvom najbližšom odpočívadle. Aspoň sme sa najedli. Odpočívadlo krásne, už je tu pár karavanov. Sedenie je tu na spôsob Stonehenge. Ja mám tú smolu, že keď zastavíme, tak hneď varím, kým si posádka popozerá okolie. Potom sa odchádza a ja mám pár minút sa poobzerať. A tu to bolo rovnako, až na fotkách som videla čo tam bolo.

1.nájazd na trajekt, 2.pohľad Julkovcov na náš odchádzajúci karavan, 3.náš pohľad na Julkovcov na brehu:

Ďalej ideme na jednoznačný smer – Preikestolen. Je to miesto, kde musíme ísť, aspoň takáto kratšia túra, musíme to dať. Hurá ! No poviem vám, chytiť bager v tuneli neni príjemné, ale dosť pravdepodobné, pretože tu majú takmer v každom dvore nejaký bager alebo aspoň traktor. Ak nie dva. Ale majú aj nákladiaky, kombajny a podobné stroje.

Preikestolen.
Parkovisko sme našli jednoducho, presne podľa GPS bodov. Aj keď spať sa tu nedá, ale na parkovanie je tu dosť miesta a karavanov je tiež požehnane. Vyrážame o 14.35 (áno, tak neskoro), ale deň je dlhý a slnko tu nezapadá a nie sme sami, čo tak neskoro začínajú. Značenie je výborné a v pravidelných intervaloch sú železné kolíky s dĺžkou trate za chrbtom aj pred sebou. Aj keď už niekde boli údaje zodraté. Na začiatku sú ťažké vysoké schody, teda kamenné schody, pre kratšie alebo silnejšie nohy je to záber. Potom sa to mierne zlepší, ale to stúpanie po skalách tam stále je. Dokonca taká horšia záťaž sa tam ešte opakuje. Ale zase cestou sa môžete okúpať v jazierku. Hlavne si teba zobrať dostatok vody, ja som čakala, že tam budú pramene a potôčky kde si naberieme, no asi je až prílišné horko. Tam kde sú trávniky sa neodporúča schádzať z trasy, lebo sú to močaristé prepadliská.

Tesne pred koncom je kamenná plošina, síce do kopca, ale dobrá. A už je tu kolík označujúci, že na vrch je to už len 50 metrov, to už máte za sebou 4000 metrov ! Gratulujte si. Už len zhlboka dýchať a pozbierať odvahu na ten úzky prechod ku samotnej kazateľnici. Tu býva obvykle premenlivé počasie, avšak pri tomto suchu je cesta stále bezpečná. Pokiaľ si dávate pozor, nepošmyknete sa.

A nedajte sa odradiť tými húfmi ľudí, čo vás stále predbiehajú, obiehajú alebo už idú dolu. Je to tu ako na Václaváku. Keď prídete až hore na kazateľnicu, ako sa Preikestolenu hovorí, tak to stojí za to. Poseďte si tu minimálne pol hodinu, ak nie aj viac. Nebojte sa, bude chvíľa, keď sa plocha na fotenie uvoľní. Preikestolen vzbudzuje obrovský rešpekt, aj ten čo sa výšky nebojí sa zastaví. Odporúčam sadnúť si a keď sa vám vyjasní, že kde vlastne ste, príde aj odvaha ísť bližšie. Ja som až na kraji nebola, dokonca nemám psychiku ani na pozeranie ako tam niekto poskakuje a robí pózy. Príde mi to ako hazard so životom. Je to výška 600 metrov nad Lysefjordom a skala nejde kolmo dolu, ale ešte sa dolu zužuje a stráca. Je to výška ! Nie je tu ohrada, reťaz, obrubník, nič. Je tu len príroda, tak majme rešpekt voči nej. A komu nestačí, dá sa vyjsť ešte vyššie, odtiaľ sú krásne fotky. Vraj je tam aj jazierko, v ktorom bola celkom teplá voda. Mimochodom neni tu ani WC, tak kto má problém s týmto a nie je chlap, má to ťažké.
Z túry sme sa vrátili o cca 19.30, zaplatili sme parkovné 20,-€ a ideme hľadať kemp.
Wathne Camping: cena 28,-€ / GPS - 59.074160, 6.061293.
Zvykáme si, že za sprchy sa všade platí.

Palubný denník karavanistu (4.) - NÓRSKO

Deň 4. – UTOROK – Plavba.

Dnes nás čaká trajekt. A keďže nevieme ako sa tam dostaneme a koľko podobných turistov tam bude, tak vyrážame zavčasu. Dokonca tak zavčasu, že o desiatej sme prví karavanisti na čakacej línii. Ešte cestou sme nachystali veci na loď, keďže do auta cestou prístup nebude, tak nech máme všetko pri sebe. Neviem ako tu, ale zo Sardínie máme skúsenosť, že podpalubie sa zamkne a hermeticky uzavrie, v prípade havárie aby bol vrch „v suchu“. Pred nalodením sme mali na tachometri 154.870 km keď sme tankovali. Tu, medzi kamiónmi a pomaly pribúdajúcimi karavanmi a motorkármi čakáme na línii 31. Stretli sme aj slovenského kamionistu, takže bolo s kým kecať. A teraz pozor ! Na lodi si vypnite roaming, hlavne ten dátový, lebo na lodi (aspoň na tejto) si za internet fajnovo priplatíte. Ja som pre istotu na telefóne zvolila letový režim. Trochu sme sa nudili, ale niektorí si aj pospali, bohužiaľ nie všade sa dá zdriemnuť. Loď je dosť plná a driemať môžete len po sediačky. Chodil zriadenec a tých čo ležali na kreslách upozorňoval. Inak celkom luxusná loď, reštaurácie, obchody, duty-free obchod, potraviny, salámy, mäso, suveníry, parfuméria. Všeličo. Slniečko nám praje, hore na otvorenej palube je príjemne, ale fúka. Ak takto budete cestov
ať viac ako dve hodiny, nezabudnite si zobrať vodu a nejaké maškrty, ak nie priamo obložené žemle (ako Slováci). Na lodi sa nedoplatíte. Teda pre našinca. Prechádzať sa dá takmer po celej lodi, dokonca sme boli pozrieť aj biznis triedu, tam to vyzeralo ako v lietadle, alebo v kine, ale aspoň tam bol kľud a ticho na spanie. Len tam bolo prázdno.

Vylodili sme sa o 15,50 hod. a z Kristiansandu sme celkom pekne vyšli. Trasy z prístavu vedú autá po dobre značenej ceste, až po najbližšiu križovatku nad mestom. Tu sa totálne zmenil terén. Z plochého Dánska sme sa vylodili v hornatom Nórsku. Je to ako keď vás zo suchého domu vystrčia do dažďa. Teda našťastie nepršalo, ale ten rozdiel bol neprehliadnuteľný. Kopec, tunel, voda, kopec, tunel na najbližšie dva týždne. Aha ! A ešte medzitým serpentíny a zákruty.

Všade nás vítali samé 70-ky, čo bolo asi naposledy na tejto dovolenke. Ďalej to bolo ešte menej a bez tabúľ.  GPS-kový kemp v Lindesnes sme našli pomerne jednoducho, bol na brehu jazera, malý a teda docela dosť obsadený. Odtiaľ sme sa pešo vybrali k ďalšiemu majáku, čo asi nebol dobrý nápad, lebo priamo na mieste sme zistili, že pod majákom je stellplatz plný karavanov (za 10,-€).
Pohľad z cesty k majáku:

Lindesnes
Bohužiaľ prišli sme sem keď už bol samotný maják zatvorený, možno chvíľu pred nami im „padla“. Ale to nám nebránilo spraviť krásne fotky pri západe slnka. Všetky zábery sa aj tak najlepšie robia pri západe. Maják je na skalách, takže jemu asi splynutie s morom nehrozí. Je tu aj múzeum, ďalekohľad do okolia (zdarma !) a pod ním kružnica so svetovými stranami, názvami a kilometrovníkmi svetových metropol. V súčasnej podobe bol postavený v roku 1915, ale na jeho mieste bol maják už od roku 1656. Tento počas druhej svetovej vojny používali aj Nemci, tí tu vykopali množstvo pozorovacích zákopov, ktoré sú tu ešte stále. V 50-tich rokoch bol elektrifikovaný.
Z tohto miesta je to „už len“ niečo málo cez 2500 km na Nordkapp (najsevernejšie miesto Nórska). Vrátili sme sa o 22.hodine, teda ešte za svetla.

Palubný denník karavanistu (3.) - NÓRSKO

Deň 3. – PONDELOK – Dánsko.

Vyplatili sme 22,-€ za kemp a o desiatej sme vyrazili. Náš smer je jasný, ale nejasné je, či sa tam dostaneme tak, ako to teoreticky podľa maps.googlu vychádzalo. Po jednej hodine sme približne tu, ale to miesto, kde malo byť podľa GPS parkovisko tu nie je. Teda je, ale autom sa tam nedá ísť, je to pešia zóna. Tak sme sa otočili a kúsok odtiaľ je parkovisko. Super, pre karavany je zadarmo, ostatní platia. Sranda, že ? Nie jeden krát sme tú tabuľu čítali či tomu dobre rozumieme.

Takže mesto Aarhus 

leží niekde v strede medzi  Nemeckom a morom do Nórska. Je na východnom pobreží, dôležité prístavné mesto, druhé najväčšie v Dánsku. My sme sa len na krátko zastavili v jeho novej modernej časti, ešte stále nedobudovanej, s krásnou modernou architektúrou, ktorá každým dňom pribúda. Teda nás asi najviac upútali domy s názvom „ľadovec – Isbjerget“. Priznám sa, že sa to tak volá, som zistila až teraz, ale je to výstižné. 

Upútala nás časť (tam malo byť to hľadané parkovisko) kde boli čosi ako minizáhradky. Bola to asfaltová plocha s množstvom drevených bední-kontajnerov a v nich posadené kvety, zelenina, bylinky a všeličo také. Na každej bol štítok s menom, vyzeralo to, že tu obyvatelia mali vlastné záhradky. Bohužiaľ, v tomto „historickom“ lete bolo dosť vecí uschnutých, horúčavy sa podpísali na ich maličkej úrode. Bolo to ale milé miesto v tejto betónovej džungli. Len škoda, že to tam asi neostane, bol veľký plagát ako to tam má v budúcnosti vyzerať, má sa tam stavať moderná budova v štýle majáku, je to zrovna na rohu tohto polostrovčeka.

 Medzi novostavbami bola „bytovka“ ktorá mala balkóny z materiálu ktorý silno pripomínal solárne články. Ktovie, ale je dosť pravdepodobné, že sme to správne odhadli. Kúsok odtiaľ bolo akési verejné (preplnené) kúpalisko, presnejšie  ohradená upevnená (možno plávajúca) časť mora v ktorej sa nachádzala minipláž, detské bazény a plavecký bazén. Vedľa sa dalo previezť na vodných lyžiach a nad tým všetkým dominovala snehobiela rozhľadňa pripomínajúca športovú tribúnu. 

Staré mesto môže byť tiež pekné, ale toto bola len malá zastávka na inej výprave, takže len niečo ako obedná pauza v Aarhus East. Tá krátka zastávka nám ukázala príšerne veľa semaforov, veľa mladých baviacich sa ľudí a zaujímavý dizajn. A po rýchlom obede hurá ďalej za ďalšou GPS súradnicou.

Lokken.

V skorý podvečer (u nás, lebo tu bolo slnko ešte vysoko) okolo 18-tej hodiny sme prišli do Lokken. Parkovisko pri Spar obchode nás už čakalo, tušilo náš príchod. Teraz už len vydedukovať, ktorým smerom sa ide k pláži, na ktorej sú zabudnuté betónové bunkre. Vraj jedna z najkrajších Dánskych pláží, plná bielych plážových domčekov súmerne-nesúmerne uložených v rade, pravdepodobne v súkromnom vlastníctve, v každom iný obsah. Malo by ich byť na celej pláži okolo 500. Betónové bunkre z druhej svetovej vojny mierne deprimujú atmosféru, ale patria sem. Len opustený strapatý drevený bar  usmerňuje predstavu do plážovej hippies atmosféry.  Nad plážou sa na pieskových dunách vyníma pár klasických domčekov, niektoré si slamenými strechami, ale až neuveriteľne pripomínajúce severské prázdninové filmy, kde blonďavé deti behajú po veternej pláži. 

Rubjerg.

Toto miesto je o pár kilometrov ďalej, ale je vlastne súčasťou tej istej pláže. Obrovská migračná piesková duna na sebe majestátne drží starý maják z roku 1899. Migrujúca znamená, že každým rokom z brehu ubúda a piesok sa posúva do vnútrozemia. Môžu za to silné vetry ktoré fúkajú od mora a tak sa jedného pekného, či skôr smutného dňa stane, že sa maják rozsype ako zle postavené lego. A nebude to už dlho trvať. Je to smutné, ale je to tak, sú to zákony drsného vetra a preto sa tam treba pozrieť teraz, lebo do roka 2020 by mal zaniknúť. Je zaujímavé, že je medzi dvomi vyššími dunami, ako to, že jedna duna nie je zrovna na majáku ? Časť domov je síce zasypaná, ale maják trčí. Žeby ten piesok turisti roznášali v topánkach ? Kedysi bol maják zasypaný a po roku 1968 už prestal spĺňať svoju funkciu. Výhľad z vrchu duny je fascinujúci, cítite sa ako na malej Sahare, z jednej strany more, z druhej zelené kopce a pod nohami púšť. Vyšľapte si priehľadné schody hore na maják a uvidíte to z ešte vyššieho nadhľadu. Ešte viac mora, ešte viac piesku, úchvatný západ slnka a dlhý tieň kamenného svedka kedysi navigujúceho námorníkov.

Nocľah sme si vybrali na parkovisku kúsok od majáku, je tu kľud, ticho a záchody.

Maják Rubjerg v roku 1992:

Palubný denník karavanistu (2.) - NÓRSKO

Deň 2. – NEDEĽA – Smer sever.
Určili sme si nepísané pravidlo, že vstávať budeme okolo pol ôsmej – ôsmej. Načo zabíjať čas vyspávaním, keď chceme niečo vidieť. Ale nie zas príliš skoro, lebo večer asi budeme dlho hore. Takže o 8,45 sa nám podarilo vyraziť. Berlín sme o pol dvanástej obišli obchvatom, zatiaľ, naspäť ho neobídeme.  Tam niekde nasledoval dosť dlhý tunel, na Diankinu otázku: „To koľko má ten tunel ?“ nasledovala Dankova odpoveď: „Tri pásy.“

O pol tretej sme si dali obed, fazuľový prívarok a ide sa ďalej. Pred Hamburgom je na diaľnici zápcha, opravy ciest sa začínajú množiť, treba s tým rátať vždy. Keď plánujeme cestu, podľa počtu kilometrov a času, čo mi ukáže google si k tomu pripočítam ešte hodinu. No jednoducho pre tieto situácie. Niekedy sa počas takéhoto čakania dá spraviť jesť, niekedy len zdriemnuť. Ale aj tak sa stojí kvôli hladu, záchodu, káve a bezpečnostným prestávkam. Dnes toho moc nenavštívime, presnejšie: nenavštívime nič.

 Tak pre zvedavcov, ktorých toto baví čítať, by som mohla napísať, ako sme sa nabalili s jedlom. Aj na to sa ľudia pýtajú. My sme priaznivci cestovín, takže nechýbajú špagety, kolienka, sekané potrubie a na to morcadella a pesto z Lidla. Potom som brala polotovarové cestoviny s omáčkou v prášku (Lidl, Kaufland – syrové, šunkové, brokolica a pod.) Polievky sáčkové, ale priznám sa, že aj vifonky, to je najrýchlejšie jedlo keď stojíte len na chvíľku. Inak neviem či si niekto všimol, tak tie Lidlové už majú lepšie zloženie. Tak isto sa dajú tie slíže z nich použiť aj ináč, napr. do rajčinovej polievky, alebo zahustiť francúzsku polievku. Tiež ich ovarené môžete hodiť na panvicu a popražiť so sójovou omáčkou. Mňam. A aby tých sáčkových vecí nebolo málo, tak sme objavili aj prívarky  v prášku. Šošovicový, fazuľový, zemiakový, na to opečenú špekačku a volské oko. Má to úspech. Ja viem, už sa niekto chytá za hlavu, že toľko sáčkovej stravy, ale keď sa chcete prestravovať a nebrať surové a ťažké veci, tak musíte. Z chladničkových vecí sme mali špekačky, salám, maslo, mlieko, horčicu+kečup, syry, vajcia, v mrazničke len párky, mleté mäso a vysmážaný gordon blue. V podstate prázdna mraznička, ale aspoň nepreťažené.

Čím severnejšie, tým krajšia príroda, a my ju stále obdivujeme, polia, lúky...
Dominika: „Aké krásne políčko tu je !“
Dianka: „Tak ho vyplň !“

O 17.33 hod. sme ešte za (lacné) nemecké natankovali – 1,29/L, tachometer hlási 154.357 km.
Nocľah rozkladáme vo Flensburgu, kúsok pred hranicami s Dánskom, v  Zeltplatz Bauer Jensen. V dedinke, niekde na kraji, za zákrutou sa objavil vchod do kempu. Sem za nami neskoro večer prišli už aj Julkovci – Alica s Julkom, naši parťáci a strašne zlatí ľudia, asi najvhodnejší partneri na cestovanie. Oni tú cestu vzali tak hopom – v kuse z Wroclawi až sem.
Cena za kemp 5,-€/osoba, 2,- elektrika, 0,50 sprcha.
GPS - 54.569272, 9.327821

Palubný denník karavanistu (1.) - NÓRSKO

Táto dovolenka vlastne nahradila inú, ktorú sme plánovali. Ale jedného pekného dňa sme boli na veľtrhu karavanov a tam bola prezentácia fotiek cestovateľa Karla Wolfa z Nórska. Prednáška ešte neskončila a už bolo rozhodnuté. Toľko odpoveď na otázku, čo nás napadlo ísť práve sem. Túžili sme po tom dávno, ale ísť tam karavanom sa nám zdalo skôr nemožné ako pravdepodobné.
Ďalšia odpoveď na otázku či sme vopred plánovali kam ideme, na ktoré miesta - áno plánovali, bez toho by sme ani nevyrazili. Ja viem, niekto má rád „na blink“, ale tak sa chodí do Chorvátska a nie do Nórska. Takže plánovala som to už od januára, podrobne, po doporučení len krátke trasy, lebo aj tie tam trvajú dlho, no a precízne s GPS-kami. Najprv treba vedieť čo chcete vidieť, či máte na to, aby ste si dali túru, alebo iba „túričku“, a či je priorita kemp, alebo nadivoko. Mala som pre istotu na každý deň nájdený kemp, aj keď sme tam neplánovali spať stále. Viac-menej len pre hygienické potreby. Takže po vypichnutí bodov a miest čo chcem a čo určite musíme vidieť som začala spočítavať kilometre. Treba sa napasovať do termínu hlavného prvého trajektu, ostatné sa dá prispôsobiť potrebám a náhodným objavom po ceste.

Ďalšia vec na riešenie je strava. Keďže my si nepotrpíme na luxus, väčšina vecí pozostávala zo suchej, práškovej a tak trocha aj mrazenej stravy. Tam sú potraviny drahé, treba sa zásobiť, ale zase tak, aby sa karavan neprevážil. To je dôležité. Kedysi sme dostali radu, že tankovať a dolievať vodu treba až cestou, takže tankuje sa podľa ceny, v tomto prípade to nehrá rolu, lebo sme išli do krajín, kde je cena podobná a drahšia než u nás. Vody sa nikdy neberie plná nádrž, vždy len nutné množstvo a dolieva sa priebežne na benzínkach a v kempoch. A preto treba z auta ešte doma vyložiť všetko, čo určite nebudeme na takejto ceste potrebovať. Teda ťažké stoličky, bočné steny k markíze, hojdaciu sieť a podobný „luxus“. Zhodili sme aj držiak na bicykle, ale to skôr kvôli rozmerom auta na trajekt. Jediné čo sme zobrali a nemuseli sme bol gril, zbytočne ťažký, zavadzal a mali sme ho rozložený len 2x. Takže poďme cestovať:
Deň 1. – SOBOTA – Štart.Dnes nás čaká vlastne jedna z najdlhších ciest. Ťaháme až do Drážďan, tak sa treba poriadne vyspať a v kľude vyraziť. O cca 9.40 sa tak stalo, začíname tradičným spôsobom – natankovať a kúpiť nanuky, bez nich by to nebol správny štart.
Tachometer ukazuje 153.342 km, natankujeme plnú za 73,-€, a ideme na váhu do zberných surovín. Tá ukazuje 3 580 kg, je to dobré, máme len 80 kg preváženie, to sme ani nečakali. Treba začať jesť aby sme to znížili.
Cesta – klasika – česká diaľnica jedna katastrofa,  hitlerove kocky a potom opravy na cestách, ale aj tak lepšie než cez dediny, vydržíme to. O 16,25 hod. prechádzame hranice s Nemeckom a okolo 17-tej sme už v Drážďanoch. Podľa pripravenej GPS sme našli stellplatz, nestojíme tu však, ale kúsok vedľa na parkovisku. Spať pôjdeme inde.

Drážďany sú staré historické mesto. Už dávno sme sem chceli ísť, tak sme to takto spojili s našou dovolenkou a pozrieme si aspoň ten najkrajší stred mesta. Mapu sme nemali, ale stiahla som si z maps.google náhľad kadiaľ sa tam dostaneme. A nebol s tým problém. Je to mesto ležiace na oboch stranách Labe, podobne ako Praha. A má tiež svoj most – Augustusbrucke. Bohužiaľ, zrovna je v rekonštrukcii, ale posedeli sme si aspoň na nábreží kúsok od neho, za chrbtom s historickou budovou Drážďanskej akadémie umenia. Mesto patrí k mýtickým Fénixom, pretože v polovici februára 1945 bolo bombardovaním zrovnané so zemou, no vstalo z popola a jeho historické budovy sú prekrásne.

Tachometer ukazuje 153.827 km keď večer dotankovávame zase do plna za 62,-€.
Na nocľah sme si zašli 13 km za mesto na ďalší stellplatz ku predajni karavanov - aspoň sme sa tak trocha cítili ako v kempe. Dá sa spať aj za vatikánsku cenu, my sme si zaplatili len elektriku. Tá sa platí mincami na stĺpe elektrickej skrinky, ako automat, koľko mincí hodíš, tak dlho ti pôjde elektrika. Za 50 centov sme elektrikovali do rána.

GPS miesta:51.128414, 13.709469