Palubný denník karavanistu (2.) POĽSKO

 Deň 2. SOBOTA

Ráno po raňajkách si ešte pozriem kaštieľ spoza vodnej nádrže s kačkami. Išla som za vyľakaným mačiatkom do parku a zrazu kúsok predo mnou prebehla srnka. Radšej sa vrátim, nech ju nevyľakám ešte viac. Aj tak už treba ťahať svoj domček ďalej. V Grotnikách znova tankujeme a už hodinu na to, o desiatej hodine si v lesíku pred Swietnom varíme naše koťogo. Toto je tá správna rozprávková krajina. To najideálnejšie miesto na kávičku v prírode. Len štebot vtáčkov, cvrkot cvrčkov a šušťanie stromov. Úzka cesta a okolo nej staré drevené elektrické stĺpy a borovice. Chýbajú už len čučoriedky a sme ako kedysi v Estónsku. Krásny lesík. 

Po desiatich kilometroch jazdy sme konečne z 3.rýchlosti preradili na 4-tý rýchlostný stupeň prevodovky, vychutnávame si hrkotavú cestu a krásne okolie. Takmer v každom dvore v dedinkách a mestách majú nasadené hortenzie. Je to krásne. Mohutné, husté farebné gule kvetov sa pretŕčajú nad akýmkoľvek ďalším porastom. Spoza plotov sa chvastajú svojou hustotou a pestrofarebnosťou. Niektoré dvory sú ako reklama na všetky druhy hortenzií. Je to nádhera. Toto som naposledy videla v Belgicku a Holandsku. Pokračujeme autostrádou, ale nie dlho, lebo je tu:

Swiebodzin.

Socha Krista svieti popri hlavnej ceste S3 tak ohromne, že musíme neplánovane zísť, aj napriek tomu, že naša navigácia tvrdo stojí za svojim smerom a káže nám otočiť sa do protismeru a vrátiť sa na S3. Ale Majka, veď len na chvíľku. Snehobiela 33-metrová socha je na svahu na podstavci, spolu aj s podstavcom má 52,5 metra. Stavali ju päť rokov, dokončená bola v novembri 2010 a jej výška 33 metrov nie je náhodná. Toľko rokov mal Kristus keď ho ukrižovali. Podľa tety Wiki je najvyššou sochou Krista na svete. No minimálne tak bola v čase jej postavenia: https://sk.wikipedia.org/wiki/Zoznam_najvy%C5%A1%C5%A1%C3%ADch_s%C3%B4ch_Je%C5%BEi%C5%A1a_Krista

Aké zaujímavé stretnúť sám seba na diaľnici: 

Vraciame sa na S3, aby naša majka nepindala a už kúsok za týmto zaujímavým miestom stojíme v kolóne kvôli havárii. Našťastie nie na dlho a už hodinku po tom si pred Skwierzynom varíme obed. O tretej prechádzame okolo Štetína a to už je len kúsok do prvého hlavného cieľa dovolenky:

Świnoujście.

Presné miesto – maják. V poľštine latarnia. A od teraz už celý týždeň používam len tento výraz. Latarnia. No neznie to krajšie ako maják? Latarnia, laterna, lucerna... všetko to súvisí so svetlom. Toto poľské svetlo svietilo z výšky 68 metrov a z jeho vyhliadky, na ktorú vedie 300 schodov (UF!) vidíte až do nemecka. Laternia je z roku 1857 a je najvyšším majákom v Poľsku. Počas ústupu nemeckých vojsk na konci druhej svetovej vojny bol vydaný rozkaz na jeho zničenie. Nemecký strážca však rozkaz odmietol a tak veža prežila. Maják bol postupne opravovaný a v roku 2000 krásne zreštaurovaný. Pri jasnom počasí je z neho viditeľnosť 45 kilometrov. Je naozaj krásny a tých 300 schodov stojí za to. Sú pekne značené po 20 schodov, tak viete koľko vám chýba do vrcholu a môžete pokojne vystupovať hore. Mimochodom, hore sa hodí vľavo, vpravo idú ľudia dolu. V priestoroch majáka som našla fotku, kde sú zobrazené aj ďalšie Poľské laternie, a znie to provokačne. Čo tak prejsť po ich trase? Priamo pod majákom sa dá kľudne parkovať, dokonca sme neboli jediní karavanisti čo tu parkovali. V blízkosti laterny je aj priestor s vojenskými bunkrami. Tiež ako múzeum, ohradené a platí sa tu vstupné. Bohužiaľ už bolo veľa hodín a práve zatvárali, tak tam sme sa nepozreli. Ale v meste je aj podzemné mesto, tiež z čias vojny, toto by možno ešte stálo za pozretie. Vstup je niekde blízko železnice. Pre milovníkov vojenskej historickej techniky je toto dobrý tip na poznávaciu dovolenku. V tomto pásme je veľa bunkrov a rôznych pamiatok z druhej svetovej vojny, mnoho múzeí, je z čoho vyberať. Sever Poľska je bohatý na tento druh smutných pamiatok.

Cestou ďalej na východ sme natrafili na pláž, vlastne parkovisko pri pláži. Platí sa parkovné, v automate a len v zlotych. Mladý chlapec na parkovisku nám bol ochotný zameniť euro, tak sme si zaplatili ako za osobné auto (viac sme nemali) a išli sme na pláž. Prvé kúpanie. Ja len po kolená, Danko celkom. Pomaly by sme mali hľadať nejaký nocľah, niečo cestou snáď bude. Natrafili sme odbočku k agro kempu: 53.981292, 14.633169. Pod Świerkami AGROTURYSTYKA – 13,-€ dve osoby v autokaravane. Na prvý pohľad sme prišli na babkin dvor s dvomi karavanmi a dvomi stanmi. Zvláštny pocit. Ten sa čoskoro rozplynie, pretože teta je veľmi milá a ochotná. Síce sľubovaná wifi je pravdepodobne niekde hlboko v pivnici zabudnutá, ale to zas až tak netrápi. Hlavne, že sa vyspíme v pokoji a pripojený na elektriku. Ráno to tu obkukneme. Dobrú noc, teším sa na moju postieľku.

 

Palubný denník karavanistu (1.) POĽSKO.

 RYCHLOFKA.

Tak sa dá povedať nášmu tohtoročnému rozhodnutiu o tom, kde si spravíme dovolenku. Krajina, kam sme sa už niekedy chceli pozrieť, ale uprednostnili sme vzdialenejšie štáty. Tak teraz, keď je okolo nás tak všelijako, nám jeden „ujo“ povedal: veď ste očkovaní, môžete ísť kam chcete. A mal pravdu, tak sme si tak narýchlo naplánovali (tentoraz nie ja), že to bude Balt. Ako píšem, neplánovala som to ja, takže dobre si myslíte, nie je to detailne na GPS súradnice, ale mesto a hlavný cieľ je jasný. Tak nech sa páči:

Deň 1. PIATOK

Dobré ránko. Je 9.30, sme zbalení, bicykle namontované, nádrž natankovaná, môžeme vyraziť. Smer Świnoujście. Negooglite, čítajte ďalej, je to v Poľsku, celkom na severe, teraz trochu doľava a ste tam. A za ich plotom už je Nemecko. Áno, až tam.

Nákup sme spravili už včera, aspoň najhlavnejšie veci, veď Poliaci majú Biedronku, tam majú všetko a lacnejšie. Obľúbený obchod našich detí. Tie sme ale tentokrát nezbalili do auta, niekto musí strážiť psa a kocúra aby sa nestratili. Prvé karavanové koťogo si varíme pred dvanástou niekde pred Prostějovom. Posilnení čiernym mokom pokračujeme a možno aj vďaka tejto káve sa pred obcou Kaple vojdeme aj s karavanom pod most, ktorý má udanú výšku 3 metre. Fuj, dobre, že sme tú kávu mali. Je to LTT, nebyť nej, asi by sme neprešli. Napravo od Mohelnic sme prechádzali dedinou

Úsov

tu sme si dali zastávku, lebo je tu synagóga a kúsok od nej židovský cintorín. Ak pôjdete okolo Mohelníc, zastavte sa tu, je to naozaj unikátny cintorín. Synagóga bola síce zavretá, správca kľúčov je na dovolenke, smola, ale cintorín je voľne dostupný. Je už zo 17. storočia a je udržiavaný. Tráva síce už podrástla, ale aj to má svoje čaro. Medzi náhrobnými kameňmi (je ich mnoho, jeden vedľa druhého) sa dá pekne chodiť a je ich tu ohromné množstvo. Vstupná brána nie je len brána, je to budova, ktorá slúžila ako márnica a obradná sieň. Je hneď za synagógou a je to len kúsok od námestia. V ich blízkosti je ešte pár domov v ktorých kedysi židia žili.

Hranice prechádzame po 15-tej hodine cez Boboszów, Česká strana patrí pravdepodobne pod Králíky. Posilnený domácimi šniclami (nie rezne, šnicle!) pokračujeme a s nadšením stojíme v Biedronke. No s nadšením, skôr sa sami na tom smejeme, ale pivo je pivo. Ešte provokačne pošleme domov jednu vyškerenú „svojku“ spred obchodu a pokračujeme na Rydzynu. Ja nerozumiem tej ich gramatike, skoro všade je tvrdé Y.

Rydzyna.

Mesto je 220 kilometrov za hranicami, je osem hodín večer, ale ešte svetlo. Príjemné večerné slnko čoskoro zapadne, tak sa ešte prejdeme okolo zámku a po starých uličkách mesta. Samotné centrum, teda malé námestíčko, je len kúsok od zámku. Malý okruh okolo strednej školy, kostola svätého Stanislava a starých uličiek sa dá spraviť za pomerne krátky čas. Na námestí sú pekné budovy s maličkými obchodíkmi. Staromestské jadro a jej historické pamiatky dostali pomenovanie „perla poľského baroka“. Mesto bolo založené v 15.storčí a tiež aj zámok - hrad tu postavený. V 17.storočí bol prestavaný na barokový vzhľad. Teraz je v jeho časti aj hotel, a práve dnes sa tu chystá svadba. Za zámkom je vodná nádrž, neviem ako to presne nazvať, ale vo veľkom parku je (okrem srniek a kačíc) niečo ako obrovská vymurovaná plytká nádrž na vodu a park je obohnaný vodnou priekopou. Mimochodom, tento zámok, hrad, hotel je veľmi fotogenický. A vedľajšie budovy školy tak isto. Predpokladám, že kedysi boli súčasťou zámku, alebo s ním mali niečo spoločné.

 Na večeru si dám nutelový chleba, zapijem desperadom a ideme do hajan. Zajtra nás čakajú ďalšie pekné miesta. Tak pre dnešok dobrú noc.

Dovolenka Čechy 2021 (4.)

 Deň 4. – ŠTVRTOK

Pokračujeme do Olomouca, originálnym názvom Olomóc. Viktor s Jiřinkou nás privítali, karavan sme zaparkovali v asi najužšej uličke celého mesta (pred ich domom) a ideme na fakultatívnu prehliadku mesta. Sprievodca Viktor, dobre naladený rodák „vodsuď“ v dobrej kondícii nás povodil asi po 90-tich percentách historickej časti mesta. To, že Olomouc je krásny sme si mysleli, ale nevedeli sme, že je to druhé najhistorickejšie mesto v Čechách. Dokonca bol po Prahe a Vroclave v stredoveku tretím najväčším mestom krajín Koruny Českej. V určitých rokoch tu vyrástlo množstvo kasární a bolo svojím spôsobom vojenským mestom. Na druhej strane tu bolo množstvo kostolov, veriacich a biskupov (22 kostolov a chrámov, 12 kaplniek a 11 cintorínov). Tieto dva protipóly sú tu zrejmé v architektúre budov. Plus k tomu bolo mesto centrom vzdelanosti a tomu zodpovedalo jeho množstvo univerzít. Prešli sme niekoľko fontán, až ma nutká položiť súťažnú otázku: koľko je v meste korytnačiek? (oceľových, kamenných, malých, veľkých...)

Po prehliadke mesta ma Viktor s Jiřinkou zaskočili pripomenutím mojich narodenín. A ja som sa tešila, že na staré kvočky si už ľudia nespomenú, mýlila som sa. Prišli mi gratulovať aj Pavla s Petrom a to bolo to ozajstné Überraschung. To som nečakala. Sedeli sme až do tmy, keď sa začali sťahovať búrkové mračná. Svine. Neutiekli sme im, vláčime ich všade za sebou. Ide riadna hrmavica. Snáď neudrie blesk do ich domu, no dva krát na to isté miesto hádam nie. A naše dievčence spia na ulici v karavane, to budú mať spánok. Tak dobrú noc.

Deň 5. – PIATOK

Že je slnko vysoko mi do postele prišli oznámiť dva krásne pudlíky. Malé plyšové mojkadielka. Dnes pokračujeme v ceste domov. Raňajky ešte u Viktora a Jiřinky, ale potom už cesta domov. Pôvodne sme sa chceli ešte cestou niekde zastaviť, ale Dianke už prišiel termín na očkovanie práve na dnes. Aj tak už čas nedodrží, tak aspoň dátum aby stihla. Na hraniciach na Slovensko sme mali nachystané všetky potrebné papiere v ruke, colník len mávol rukou aby sme pokračovali v ceste. Asi predpokladá, že dovolenkári v karavane pri ceste rátajú s potrebnými vecami a majú všetko. Tak díky kámo, aj ty si si ušetril robotu a čas. Domov sme prišli akurát k obedu. A potom šup, šup vybalovať karavan. Neznášam to.

Dovolenka Čechy 2021 (3.)

 Deň 3. – STREDA

Dnes je cesta jasná. Už s novými pasažierkami Diankou a Natálkou pokračujeme na Prachovské skaly. Jedno mestečko cestou ma zaskočilo, tu sa nabudúce zastavíme. Je to Vysoká Libeň. Pre vás ostatných nezaujímavé, ale pre mňa je tu ulica plná šumperákov. Že čo je to? Sú to domy, stavané v 70-tich rokoch a tejto architektúre sa hovorilo „šumperák“. Náš dom je v tomto štýle, a už nejaký čas ma to tak opantáva, že premýšľam nad fotoalbumom, zbierkou mojich šumperákov. No asi niekedy s tým začnem. Cestou naberieme aj inú spoločnosť. Mraky. Začnú sa za nami podozrivo plížiť, z bezpečnostných dôvodov pribaľujem do ruksakov aj pršiplášte. Ak patríte k ľuďom, čo si tento zázrak občas pribalia do tašky, tak odporúčam to vydanie, čo je balené v loptičke ako prívesok na tašku. Je to síce pršiplášť iba z takého lacného materiálu ako z igelitového sáčku, ale zaberá minimum miesta. Po dobrom vysušení sa dá na rovnej ploche dokonale zložiť, vytlačiť prebytočný vzduch a pri troške snahy ho znova poskladáte do origoš loptičky v ktorej ste ho kúpili (alebo ako suvenír dostali). Tento fantastický vynález niektoré firmy robia ako repre-darček. Good job!

 reklama na triedený odpad:

Takže logicky vás teraz napadlo, že sme zmokli. Áno, ale mali sme spomínané pršiplášte a ten dážď bol len drobné mrholenie, číslo 117 z knihy „Stopárov sprievodca galaxiou“. Martinus Stopárov sprievodca galaxiou.

Otriasli sme sa od dažďa, natankujeme 38 litrov za 1183,- poctivých českých korún a pokračujeme k odporúčanému miestu (Túlavá kamera) Kuks, konkrétne Hospital Kuks. Je to pomerne neznáme miesto, ale o to príťažlivejšie. Očarí už zvonka. Zaparkujeme na starom tenisovom hrisku (parkovisko) a vojdeme do úzkej uličky v dedinke. Spod stromovej aleje sa pozeráme na druhý breh úzkej rieky ktorá tu preteká. Je to Labe. Je to zhruba 70-ty kilometer rieky, ale vôbec sa to tak nezdá. Tu, na svahu jedného z jeho brehov je postavený zámok, v ktorom je (bol) hospital, ako zámok vlastne ani nikdy nefungoval. Táto perla českého baroka pochádza zo začiatku 18-teho storočia. Založený hrabětem Františkem Antonínem Šporkem ako miesto odpočinku vyslúžilých vojakov. Okrem toho, že sa na ňom podieľali významní architekti je tu aj monumentálny kostol Najsvätejšej trojice a jedno MEGA zaujímavé miesto – jedna z najstarších lekární v úžasnom renovovanom rozprávkovom stave. Množstvo šuflíčkov, fľaštičiek a skriniek vás očarí. Presúvame sa do priestorov v ktorých sú uložené originály sôch z nádvoria od autora Bernarda Brauna. V jednej rade sú neresti, v druhej ako pozitívne zrkadlo - cnosti. S výkladom slečny sprievodkyne je to zážitok, človek si uvedomí ten tenký ľad medzi dvomi vlastnosťami ľudských zmyslov (alebo nezmyslov). Ešte jedna zaujímavá vec je tu cenná a asi aj raritná. Kedysi ľudia nebrali smrť ako niečo zlé, nemali z nej strach, tešili sa na niečo lepšie v ďalšom štádiu svojho nadpozemského putovania. Je tu dlhá chodba s množstvom nástenných malieb, tento cyklus malieb má názov Tanec smrti. Je to zobrazenie rôzny ľudských osobností, od najchudobnejších po najbohatších, ako tancujú so smrťou a tešia sa na druhú stranu. Teraz sa to zdá morbídne, ale v čase fungovania hospitalu to bolo niečo povzbujúce.

Historický areál nie je len hospic, je to aj cintorín za ním, ale hlavne proťajší breh odkiaľ sme prišli. Sú tu už len náznaky, pôvodné budovy vyhoreli. Na tomto brehu Labe boli kúpele, je to breh života. Hospital je na brehu smrti, kúpele boli na brehu života. Okrem kúpeľných budov a sôch tu bolo „lázeňské divadlo“, kaplnka, orloj, kolonáda. Schody s kaskádovými žľabmi s vodou z Kukského prameňa (počas slávností tu tieklo víno) nás privedú dolu k Labe, cez ktoré je drevený most. Za ním (už na brehu smrti) bolo závodište so sochami trpaslíkov a bludisko.

Na malé mestečko až príliš krásne miesto s neuveriteľnou históriou. Skúste ho navštíviť a choďte so sprievodkyňou aj dovnútra, pozrite si maketu pôvodného rozloženia a budete prekvapení.

Do kempu Stříbrný rybník pri Hradci Králové sa dostávame v čase, keď už doma bijú na veži hodiny a keď sa už deti majú ponáhľať domov. Je sedem hodín večer, síce svetlo, ale večerníček začína za pár minút. My si platíme nocľah na jednu noc a s miernym šokom sa dozvedáme, že v tomto kempe sa platí aj za to, že si pri karavane roztiahnete markízu. Čítate dobre. Otázka na recepcii: „budete rozťahovať aj markízu? 40 korún.“ „Prosím? Robíte si srandu?“ „Nie. Tak sa platí.“ Myslím si, no cica, ty za to nemôžeš, ale tvojho nadriadeného asi porodil kôň. Lepší fór som ešte nepočula. „Ano. Budeme mať aj markízu.“ Už len preto, aby sme podporili kemp. Neviem, či sa smiať, alebo zaplakať, tak si vyberám z výkladu a dáme si pivo. Okrem toho, že kemp má nového majiteľa a príplatok za markízu, sú tu aj nové budovy bufetov, požičovňa detských šľapacích štvorkoliek, ktoré vás za bieleho dňa môžu stáť život, alebo prinajmenšom zdravé nohy. Je tu nový mini kruhový objazd slúžiaci hlavne týmto detským šarkanom. Riad idem umývať až po tme, keď je riziko sťatia štvorkolkou nižšie. Spíme dobre, a náš spolupútnik dážď dal o sebe zase v noci svoje echo.

 

Dovolenka čechy 2021 (2.)

 

Deň 2. – UTOROK

Vyspali sme sa celkom dobre. Teda vraj niekto vyspevoval, alebo sa o to aspoň snažil, alebo.. no dobre hulákal, ale ja som to už nepočula. Zaspala som rýchlo a dobre. Musím sa priznať, mne sa v karavane spí veľmi dobre. Neviem, či je to tým, že je to moja posteľ, alebo tým, že sme spokojne na výlete. Až na malé výnimky, keď bola v noci extra búrka som vždy spala dobre. Lebo odkedy nám utrhlo markízu (to teda bolo kruté a takmer s plačom), odvtedy pri silnejšom daždi zle spím. Potom v čase mojej dengľavej ruky, vtedy som veľmi zle spala aj v karavane, ale to zas aj doma. To je už našťastie za mnou. Dúfam, že raz a navždy.

Po raňajkách pokračujeme v ceste, smer sever – Česká Amerika. Cesta vedie pomedzi krásne cestné aleje, v tomto sú češi machri, kocháme sa niekde okolo obce Skřipel, Osov, Svinaře. O pol jedenástej sa už motáme okolo lomu Mořina, teda nové trefné pomenovanie je Česká Amerika. Tento bývalý vápencový lom je už len pamiatkou a turistickou atrakciou. Je zatopený spodnou vodou a teda je bezodtokový. Voda je krásna tyrkisová a celý lom je ohradený a teoreticky sa k nemu môže ísť len po vyznačené zábradlie. Bohužiaľ to turisti nedodržujú a myslím, že dosť riskujú, lebo niektoré úseky sú dosť nebezpečné. Keď sme videli ako rodinka s dvomi malými deťmi vyšla na útes aj so psíkom a robili si selfíčka, museli sme sa otočiť preč, lebo nám bolo z toho zle. Myslím, že keby obec toto miesto spravila turisticky dostupným a uvoľnila by vstupný tunel na ceste dolu k vode, tak by to bolo bezpečnejšie aj pre ľudí. A keby vyberala vstupné, čo považujem za normálne, tak by ešta aj mala osoh. Lom je prekrásny, točilo sa tu už viac filmov. Aj teraz, v čase našej návštevy tu jeden točili. Voda je priezračná, až gýčovo farebná.

Pokračujeme do Prahy do kempu Dana Trója. Máme rezervované miesto, tak je o starosť menej. Podľa navigácie to nájdeme ľahko, vedie nás to k zadnej bráne, ale sú tu kamery, takže po zazvonení na vstupe nám otvárajú. Majiteľ sa hneď pýtal na rezerváciu a ukázal nám miesto. Kemping je maličký, je to vlastne dvor za domom, ale je tu príjemne a zastávka električky je  len za rohom. Ešte dnes vyrážame do botanickej záhrady, predtým zámok v Tróji. Vonku je poriadne horko a prechádzka je  náročná. Botanická záhrada, sukulentná a kaktusová časť je teraz v týchto horúčavách dokonale zobrazená v skutočnom prostredí ako tieto ratlinky majú v domovine. Zo spomínanej (na nete) výstavy som tu našla len predajnú časť. Teda možno výstava je samotné rozmiestnenie rastlín v skleníku. Na predaji som sa dosť namaškrtila, ale vzhľadom na to, že je po našej Piešťanskej výstave, a ja mám od jari nových zdedených 90 kusov kaktusov sa brzdím. A ešte si uvedomujem, že aj si niečo kúpim, budem to musieť nosiť celý čas, až kým sa nevrátime do kempu.

Večer sme si v kempe ešte trošku pogrilovali a potom nám v našich myšlidlách skrsla jedna myšlienka, že sa pôjdeme prejsť na Karlov most. Mohlo by tam byť menej ľudí. Naozaj. Teda ešte stále ich bolo dosť, ale aj tak, v porovnaní so  starými pomermi je tu prázdno. Tma padá na mesto, v dusnom vzduchu sa dá plávať a teraz si skutočne vychutnávame večernú Prahu. Motáme sa na moste a sledujeme okolie. Aj z pouličných umelcov a maliarov tu už takmer nikto nie je. Jeden maliar práve balí, skončila mu šichta, snáď sa mu darilo. Cez Staromestské námestie popod Orlojom prechádzame na jednu z ešte otvorených terás. Pod Orlojom je tak málo ľudí, že by sa tu dalo tancovať. Reštaurácie pomaly zatvárajú, my si ešte vychutnávame pivo v jednej z nich kým nás nevyhodia. Sledujeme ako tma hustne. Takmer prázdna električka nás zavezie okolo polnoci za Vltavu, až po roh, za ktorým je kemp a pomaly sa ukladáme spať.

Dovolenka čechy 2021 (1.)

 Deň 1. – PONDELOK

Tento rok nám to karavanovanie nejako neprialo. Teda nieže by sme nechceli, ale nejako to pre všetky tie veci okolo nás. Tak sme začali aspoň tak nenápadne, v Čechách. Bol v tom konkrétny smer, účel, bola to Praha, tak si to troška zoberieme „skratkou“. Ako by naša Majka povedala: odbočte doľava, a tak sme išli spodom. Majku sme nechali doma a išli sme podľa inej navigácie. Podľa takej, čo nezablúdi do každej uličky.

Vyštartovali sme ráno, dá sa povedať, že narýchlo. Ešte včera sme mali výstavu kaktusov, a dnes ráno ideme, moc času na nachystanie sme nemali. A zistili sme to pred českými hranicami, keď sme sa dohadovali, že čo budeme variť. No nemali sme skoro nič. Horšie bolo, že je štátny sviatok a zajtra tiež. Takže obchody zavreté. No „za čiarou“ sme videli, že češi nemajú v štátny sviatok zavreté obchody, takže Lidl to istí. Už máme čo jesť.

Cestou je areál Lednického zámku, chcem si pozrieť skleník a kaktusy (čo iné). V meste je celkom pekné priestranné parkovisko s množstvom karavanov, no tí neprišli na zámok, ale na preteky chrtov, ktoré sa tu každoročne konajú. Sklamaná, že v skleníku nie sú kaktusy (teta na vstupe povedala), si ani nekupujeme vstupenku do neho a ideme naspäť. Aspoň ušetríme na čase aj peniazoch.

O 14-tej hodine si varíme obed niekde za Třebíčem, pri ceste na lúke, s kľudom oddychujúceho Slováka. Takto chutí najlepšie. Vychutnajme si to. Pokračujeme ďalej, blížime sa k Vltave a k jej (okrem Pražských) najznámejšiemu mostu - Žďákovský most. Most, ktorý sa doslova vznáša nad Orlickou priehradou. Tento oceľový most bol daný do prevádzky ešte v roku 1967. Jeho cesta je 50 metrov nad hladinou vody. Z obidvoch strán mostu sa dá zastaviť autom a pešo si prejsť, alebo pozrieť most. Je možné zísť nižšie a vidieť konštrukciu oblúkov mostu a ozubené kolesá nosníkov.

  

Pokračujeme k zámku Orlík, ktorý je ďalej po prúde rieky. Je na brale nad vodnou nádržou. Bola budovaná v rokoch 1954-1961 a prehradením toku vzniklo jezero dlhé 68 km(!). Zámok Orlík doslova svieti nad vodou, prístup k nemu je pohodlný a ľahko dostupný z parkoviska. Je v súkromných rukách, bol vrátený pôvodným majiteľom Schwarzenbergovým, momentálny vlastník je syn Karla Schwarzenberga, ktoráho poznáme z českej politiky. Je otvorený aj návštevníkom, my sme sa nevedeli dohodnúť či sme tu už boli, ale teraz bola moja pamäť lepšia, ano boli.

Kúsok vyššie je kemp kde chceme prespať. Kemp Veľký Vír. Zvláštny kemp. Nie zlý, to nie, nekritizujem. Je to... ja by som ho skôr nazvala táborisko. Alebo kemp na starý spôsob. Sú to dve lúky, jedna je pri vode, druhá na svahu, sociálky sú trošku bohom zabudnuté. Ale pre nenáročných turistov asi stačí. Deň pred nami tam boli nejaké koncerty, takže celkom rušno. Veľa ľudí tu v kempe prišli asi práve preto. Usadili sme sa na lúke kde nie je pláž, kvoli tomu sme predsa neprišli. Cez lesík, plný chatiek stavaných domorodcami sme sa dostali k vode priehrady. Sú tu rybári, ale tiež pár kúpajúcich sa. Voda na „omak“ pôsobí celkom príjemne, ani sa im nečudujem. Pôvodne som myslela, že tu otestujem drona, ale je tu moc ľudí a nie som až taká zručná aby som sa s tým nehanbila. Tak trénovať budem inde. Posedíme si na brehu, je pondelok, a bez známok akéhokoľvek tušenia sa pozeráme na druhý breh naproti, kde presne za týždeň vyhorí kemp a v ňom niekoľko karavanov.

Slniečko zapadá za kopec a my sa s nádejou kľudného spánku poberieme spať. Dobrú noc. 

Zimovanie kaktusov 2020

 Tak už som mala plné zuby nosenia bedničiek po schodoch na zimný odpočinok. Bolo to trápenie pre mňa, no aj naháňanie rodinných príslušníkov. Zvlášť tento rok, keď môj zdravotný stav nedovolil preniesť ani jednu bedničku s väčšími rastlinami. Takže sme hľadali také riešenie, aby bolo roboty čo najmenej, a aby to zas nebolo také náročné na prácu aj financie. Pôvodný úmysel bol zatepliť skleník. Teda chystali sme sa na to už od minulej zimy. Polystyrény nakúpené, zamerané, orezané na správnu veľkosť. Lenže potom, keď sme išli riešiť kúrenie, dostali sme nápad, že kaktusy neostanú v skleníku. Náš bazén má problém s filtráciou, na jar by potreboval vypustiť celkom do prázdna, tak prišiel nápad, že ho vypustíme už na jeseň. A dolu „do jamy“ pôjdu kaktusy. A tak sme sa na to aj chystali.

Bazén je prázdny, poriadnu fušku dalo zbaviť ho vody celkom do sucha. S krabičkou od masla som ručne naberala všetku vodu, ktorú už nevytiahlo bazénové čerpadlo ani nenabral kýblik. Potom už len mopom vyutierať a vysušiť. Troška je v našom prípade výhodou, že máme fóliovaný bazén. Takže keď je na zimu vyprázdnený, nevyduje sa dno, ako sa to môže stať pri laminátovej vaničkovej forme. Ale nakoniec aj tak bude dno zaťažené bedničkami. Dalo by sa povedať, že sme zbytočne nakúpili polystyrén na zateplenie skleníka, ale nie tak celkom zbytočne. Bedničky nepôjdu priamo na zem.

Na zem bazéna sme dali ten tenký stropný polystyrén, dookola celého bazéna. Čiastočne aj na boky, nech trocha aj boky izolujú. Sukulenty som už medzitým po troške povynášala do zimnej záhrady. Tie sa zatiaľ bojím zimovať spolu s kaktusmi, ale aj k tomu možno príde. Muž keď videl skleník bez sukulentov (celá polovica obsahu), tak povedal, že nebudem mať čo dať do bazéna. No mýlil sa. Bedničky sú dookola na vyvýšenom podklade. Do stredu som už nanosila tie hrubé panele a na ne ďalšie bedničky. Veľké rastliny na koniec, priebežne podľa počasia, keď skončilo slniečko a už sa mi zdalo moc sychravé počasie aj na agávky. Všetko je v „jame“. Moja chyba, že som neskoro objednala bublinkovú fóliu, a ich chyba, že mi ju dodali ešte oneskorene. Ale zima začínala mierne, takže žiadne škody neboli. Až na to, že keď pršalo, tieklo mi dovnútra. Každý deň som mopom vytierala vodu aby mi nenatieklo do črepníkov. Ak takto budem zimovať aj o rok, pôjdu ešte na vyššie podloženie.

Konečne mám fóliu. 40 metrov bublinkovej fólie s veľkými bublinami. Zakryť to už bola hračka. Najprv sme nevedeli vymyslieť, že ako spájať jednotlivé diely fólie, ale potom sme si povedali, že nijako. Fólia je uložená tak, aby sa diely prekrývali a druhá vrstva je posunutá, aby spoj-prekrytie nebolo presne tam, kde sa prekrýva spodná vrstva. Vrch je zaťažený šnúrou s fľašami plnými vody a okraje bazéna ešte s vrecami s pieskom. Fóliou sme zakryli aj terasu okolo bazéna, pretože dážď pretekal pomedzi škáry a natekal do bazéna. Takže prekrytie je na maximum ako by sa len mohlo dať. Zvnútra sme špáry popod strechou vytesnili materiálom ktorý sa používa v stavebníctve. Tá vodárska izolačná handra, čo sa vyrába zo sekaných zvyškov textílií. Po niekoľkých námatkových kontrolách po daždi som spokojná. Keď naozaj lialo, dovnútra mi natieklo tak 2 dc vody, čo je s mopom okamžite utreté. Ale je to minimum vody, čo mi nemôže nasiaknuť do črepníkov. Dolu mám teplomer na diaľku, takže v dome na poschodí vidím koľko je stupňov „v jame“. Mám tam aj (pokazené) hodiny s vlhkomerom. To mi robí väčšiu starosť, pretože stále mi ukazuje 70-80%, po silnom daždi aj viac. Ale toto už asi nevyriešim. Uvidím na jar, či to neuškodí rastlinkám. Máme december za sebou, zima zatiaľ tuhá nie je a teplota dolu sa pohybuje v noci okolo 7°C. Minimum bolo myslím 3°C, ale to len jednu, či dve noci. Je tam teplovzdušný ventilátor zapínaný intervalovo. Kúpila som aj taký, čo zapína podľa teploty, aby neklesla pod nulu, ale nie som si istá, či správne funguje, tak ho tam zatiaľ nemám. Ak by hlásili tuhšie zimy, dám tam aj ten. Cez deň sa tam teplota vyšplhá na 11-12°C, teda v dennej teplote problém nevidím.

Dala som tam aj pár sukulentov, ak budú na jar v poriadku, na zimu tam pôjdu aj ďalšie, ale ešte neviem celkom presne, ktoré by tam vydržali. To bude úloha zistiť cez rok, aké rody môžu byť v takýchto teplotách.

Tak asi toľko. Niekomu som tu sľúbila podať info o tom ako som to poriešila, tak snáď som dostatočne informovala. A o výsledku a ujme na životoch budem informovať na jar. Ale zase informácia pre laikov: aj skúsenému kaktusárovi počas zimy vždy padne niečo za obeť. Aj keď len málo, ale vždy. Niekedy za to môžu podmienky, niekedy skrytý škodca, a niekedy vlastná blbosť, lebo aj to sa môže stať.