Deň 13. – ŠTVRTOK – Olympijské kruhy a kopa železa.
Dnes sme vyrazili smer Oslo, teda presnejšie kúsok nad Oslo. Cestou pri benzínke sme stretli autobus s ŠPZ Bratislavy. Kývali sme jak besné šoférovi, on na nás nechápavo pozeral. Keď sme videli cestou už asi tretí taký autobus, došlo nám, že tie autobusy majú len Bratislavskú značku, sú u nás registrované, nič iné so Slovenskom spoločné nemajú. Podobne ako už spomínané zelené kamióny.
Cestou sme šte natrafili na dve spoplatnené cesty, tak ak to funguje, mal by nám prísť nejaký účet za ich použitie, uvidíme. Tu niekde aj prvýkrát vidíme dopravnú značku s povolenou rýchlosťou 90 km/h. Doteraz to nebolo, tak sa jazdiť nedalo. Tu, ako sa blížime k Oslu je už krajina menej zaujímavejšia. Nie že by bola škaredá, to nie, ale predsa len tá západná časť Nórska je krajšia.
Holmenkollen.
Uprostred dňa o dvanástej sme prišli do tohto športového mesta. Skokanský mostík je najstarším múzeom lyžovania. V jeho útrobách je prezentácia 400 rokov starej histórie tohto bieleho športu. Okrem kaviarne a obchodu so suvenírmi sa môžete pokochať výhľadom na Oslo. Zažijete pohľad skokana ktorý sa ide spustiť z mostíka. A teda je to výška. A ak si ju chcete naozaj užiť, treba si zaplatiť jazdu na lane, potom už ako lanovka zídete dolu rýchlosťou tiaže vlastného tela.
História lyžovania je tu už cez 100 rokov, túto tradíciu tu ľudia udržujú v podobe pravidelného lyžiarskeho festivalu. Nóri ho aj nazývajú „druhý národný deň“, oni sa už asi narodia s lyžami na nohách. Prvý lyžiarsky skok bol v týchto miestach už v roku 1892 a videlo ho 12 tis. ľudí. Na začiatku samozrejme nebol mostík, skákalo sa z prirodzeného upraveného svahu. Postupne spravili drevené lešenie na zvýšenie svahu. V roku 1952 boli Oslu udelené práva usporiadať olympijské hry, a tak sa vybudoval skokanský mostík s výťahom pre športovcov a dolu sa upravila pristávacia dráha – jama. V roku 1982 už mostík vyzeral ako skutočný skokanský mostík, ale až v roku 2011 dostal túto architektonickú podobu. Mostík má okrem schodíkov samozrejme výťah a bočné plochy, ktoré zamedzujú bočnému vetru fúkať na športovcov. Je tu veľa miesta na sedenie pre divákov, porotcov a kráľovskú rodinu. Okrem múzea je tu aj lyžiarsky simulátor.
Kúsok od mostíka, za starým dreveným kostolíkom je ešte jeden mostík. Myslím, že by mohol slúžiť ako tréningový mostík,alebo na „suché“ skákanie mimo zimy.
Dnes sme vyrazili smer Oslo, teda presnejšie kúsok nad Oslo. Cestou pri benzínke sme stretli autobus s ŠPZ Bratislavy. Kývali sme jak besné šoférovi, on na nás nechápavo pozeral. Keď sme videli cestou už asi tretí taký autobus, došlo nám, že tie autobusy majú len Bratislavskú značku, sú u nás registrované, nič iné so Slovenskom spoločné nemajú. Podobne ako už spomínané zelené kamióny.
Cestou sme šte natrafili na dve spoplatnené cesty, tak ak to funguje, mal by nám prísť nejaký účet za ich použitie, uvidíme. Tu niekde aj prvýkrát vidíme dopravnú značku s povolenou rýchlosťou 90 km/h. Doteraz to nebolo, tak sa jazdiť nedalo. Tu, ako sa blížime k Oslu je už krajina menej zaujímavejšia. Nie že by bola škaredá, to nie, ale predsa len tá západná časť Nórska je krajšia.
Holmenkollen.
Uprostred dňa o dvanástej sme prišli do tohto športového mesta. Skokanský mostík je najstarším múzeom lyžovania. V jeho útrobách je prezentácia 400 rokov starej histórie tohto bieleho športu. Okrem kaviarne a obchodu so suvenírmi sa môžete pokochať výhľadom na Oslo. Zažijete pohľad skokana ktorý sa ide spustiť z mostíka. A teda je to výška. A ak si ju chcete naozaj užiť, treba si zaplatiť jazdu na lane, potom už ako lanovka zídete dolu rýchlosťou tiaže vlastného tela.
História lyžovania je tu už cez 100 rokov, túto tradíciu tu ľudia udržujú v podobe pravidelného lyžiarskeho festivalu. Nóri ho aj nazývajú „druhý národný deň“, oni sa už asi narodia s lyžami na nohách. Prvý lyžiarsky skok bol v týchto miestach už v roku 1892 a videlo ho 12 tis. ľudí. Na začiatku samozrejme nebol mostík, skákalo sa z prirodzeného upraveného svahu. Postupne spravili drevené lešenie na zvýšenie svahu. V roku 1952 boli Oslu udelené práva usporiadať olympijské hry, a tak sa vybudoval skokanský mostík s výťahom pre športovcov a dolu sa upravila pristávacia dráha – jama. V roku 1982 už mostík vyzeral ako skutočný skokanský mostík, ale až v roku 2011 dostal túto architektonickú podobu. Mostík má okrem schodíkov samozrejme výťah a bočné plochy, ktoré zamedzujú bočnému vetru fúkať na športovcov. Je tu veľa miesta na sedenie pre divákov, porotcov a kráľovskú rodinu. Okrem múzea je tu aj lyžiarsky simulátor.
Kúsok od mostíka, za starým dreveným kostolíkom je ešte jeden mostík. Myslím, že by mohol slúžiť ako tréningový mostík,alebo na „suché“ skákanie mimo zimy.
Båstnäs
Ďalší GPS bod našej cesty bol určený ešte celkom na začiatku našich plánov. Vtedy, keď som si ani nebola istá, či sa to časovo zvládne. A to je pohrebisko áut. V lese, v lone prírody. Je tu zhruba 1000 - 1500 vrakov áut a je to vo Švédsku. Pre tie fotografie a hlavne zaujímavé kúsky sa vám sem oplatí odbočiť. Zhruba 4 km od Nórskej hranice, po prašnej ceste sa dostanete na miesto, ktoré si určite s ničím iným nepomýlite. Vraky áut pri ceste vám napovedia, že ste na správnom mieste. A lúka pred vami, kde z vysokej trávy vykúkajú hrdzavé strechy áut vám dá to definitívne potvrdenie. Treba si nájsť naozaj dosť času na prehliadku okolitého lesa, pretože väčšina kúskov je práve v ňom. Či tam boli najprv autá alebo les je otázne, každý si povie: v týchto končinách určite les. No keď to vidíte, tak neviete ako by sem niekto takto medzi stromy tie autá ukladal.
Niektorí fotografi doslova prahnú po takýchto miestach, ako napríklad český Vlado Cettl. Má množstvo nádherných fotografií práve z tohto miesta. V roku 2014 zase niekto vo Švédsku vydal knihu, ktorá sa dá kúpiť aj na Amazone. Je to miesto ktoré musíte vidieť a zažiť. Je to miesto, ktoré sa už stalo turistickou atrakciou, aj keď našťastie tu ešte davy ľudí nestretnete. Dúfam, že to tak aj dlho ostane.
Naspäť ideme cez les naspäť do Nórska kvôli lepšej ceste. Tu by sme išli dlho po takejto štrkovej. Takto prejdeme cca 7-8 km a sme zase v Nórsku. Vyzerá to tu ako územie pašerákov z filmu Čiara, a dokonca je tu povolená 80-ka, len neviem či by tu pri takej rýchlosti už nešlo o život.
Kemp sme si vybrali V Haldene. Julko s Alicou ostali pred mestom pri jazere a tam sa Julko aj kúpal, poslal nám fotku. My už potrebujeme sprchu, tak hľadáme kemp. A v Haldene na kopci pod pevnosťou Frederiksten. Tu už je večer naozaj tma.
Kemp: 59.11662, 11.39825 , cena 240,-NoKr + 4,-za sprchy.
Ďalší GPS bod našej cesty bol určený ešte celkom na začiatku našich plánov. Vtedy, keď som si ani nebola istá, či sa to časovo zvládne. A to je pohrebisko áut. V lese, v lone prírody. Je tu zhruba 1000 - 1500 vrakov áut a je to vo Švédsku. Pre tie fotografie a hlavne zaujímavé kúsky sa vám sem oplatí odbočiť. Zhruba 4 km od Nórskej hranice, po prašnej ceste sa dostanete na miesto, ktoré si určite s ničím iným nepomýlite. Vraky áut pri ceste vám napovedia, že ste na správnom mieste. A lúka pred vami, kde z vysokej trávy vykúkajú hrdzavé strechy áut vám dá to definitívne potvrdenie. Treba si nájsť naozaj dosť času na prehliadku okolitého lesa, pretože väčšina kúskov je práve v ňom. Či tam boli najprv autá alebo les je otázne, každý si povie: v týchto končinách určite les. No keď to vidíte, tak neviete ako by sem niekto takto medzi stromy tie autá ukladal.
Niektorí fotografi doslova prahnú po takýchto miestach, ako napríklad český Vlado Cettl. Má množstvo nádherných fotografií práve z tohto miesta. V roku 2014 zase niekto vo Švédsku vydal knihu, ktorá sa dá kúpiť aj na Amazone. Je to miesto ktoré musíte vidieť a zažiť. Je to miesto, ktoré sa už stalo turistickou atrakciou, aj keď našťastie tu ešte davy ľudí nestretnete. Dúfam, že to tak aj dlho ostane.
Naspäť ideme cez les naspäť do Nórska kvôli lepšej ceste. Tu by sme išli dlho po takejto štrkovej. Takto prejdeme cca 7-8 km a sme zase v Nórsku. Vyzerá to tu ako územie pašerákov z filmu Čiara, a dokonca je tu povolená 80-ka, len neviem či by tu pri takej rýchlosti už nešlo o život.
Kemp sme si vybrali V Haldene. Julko s Alicou ostali pred mestom pri jazere a tam sa Julko aj kúpal, poslal nám fotku. My už potrebujeme sprchu, tak hľadáme kemp. A v Haldene na kopci pod pevnosťou Frederiksten. Tu už je večer naozaj tma.
Kemp: 59.11662, 11.39825 , cena 240,-NoKr + 4,-za sprchy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára