Deň 15. – SOBOTA – Kodaň.
Z parkoviska vo Falkenbergu sme odchádzali o pol deviatej a obed sme si varili už o dvanástej, ale len polievku. Zastavili sme sa malom výbežku, poloostrovčeku, ešte vo Švédsku, a keď tak pozerám do mapy, stáli sme kúsok od jadrovej elektrárne. My sme však miesto vyberali tak, aby bol výhľad na most Malmo-Kodaň.
O pol druhej sme vchádzali na Öresundský most. Keďže je pomerne nový (otvorili ho v roku 2000) a náročný, za 16 km prejazd sa platí. My sme platili 59,- €, cena je podľa dĺžky auta. Je najdlhším kombinovaným (železnica/cesta) mostom v Európe. Most začali stavať v roku 1995 ! Aj týmto stavbárom stačilo 5 rokov. Most je zaujímavý tým, že jedna jeho časť je tunel. Kvôli blízkosti Kodaňského letiska sa rozhodli túto časť viesť pod hladinou vody. Je dvojposchodový a cesta pre autá ide nad železničnou traťou. V tuneli sú už vedľa seba. Z tohto mosta je vidieť veterné vrtule – elektrárne, ktoré sú v mori. Sú rozsypané priamo vo vode a je na ne krásny výhľad.
Z parkoviska vo Falkenbergu sme odchádzali o pol deviatej a obed sme si varili už o dvanástej, ale len polievku. Zastavili sme sa malom výbežku, poloostrovčeku, ešte vo Švédsku, a keď tak pozerám do mapy, stáli sme kúsok od jadrovej elektrárne. My sme však miesto vyberali tak, aby bol výhľad na most Malmo-Kodaň.
O pol druhej sme vchádzali na Öresundský most. Keďže je pomerne nový (otvorili ho v roku 2000) a náročný, za 16 km prejazd sa platí. My sme platili 59,- €, cena je podľa dĺžky auta. Je najdlhším kombinovaným (železnica/cesta) mostom v Európe. Most začali stavať v roku 1995 ! Aj týmto stavbárom stačilo 5 rokov. Most je zaujímavý tým, že jedna jeho časť je tunel. Kvôli blízkosti Kodaňského letiska sa rozhodli túto časť viesť pod hladinou vody. Je dvojposchodový a cesta pre autá ide nad železničnou traťou. V tuneli sú už vedľa seba. Z tohto mosta je vidieť veterné vrtule – elektrárne, ktoré sú v mori. Sú rozsypané priamo vo vode a je na ne krásny výhľad.
Kodaň.
V Kodani sme našli miesto na parkovanie až okolo pol tretej. V meste je to dosť problém, buď je zakázané parkovať v určitých hodinách, alebo sa za parkovanie platí dosť vysoká suma. Tak aby sme neriskovali nejakú pokutu, alebo nežiadúci poplatok, tak sme hľadali čo najprijateľnejšie parkovanie. Bolo pomerne na okraji mesta, pri kostole - Saint Jacobs Church. Odtiaľto to bolo do centra asi tri kilometre, ale zasa sme cestou videli mesto. Išli sme po podobnej trase ako pred rokmi, keď nás tu vodila kamarátka Peťa.
Najskôr okolo vody – akéhosi kanálu, alebo jazierok, kde sme pred rokmi kŕmili kačky a labute. Je to jeden z najvýraznejších znakov mesta. Kedysi tu bola rieka, potok, na ktorom vybudovali malú priehradu. Neskôr sa jeho tvar upravoval, až vody ostali v takomto tvare poprepájané mostami. Teraz slúži ako park, je to obľúbené miesto cyklistov a mamičiek s kočíkmi.
Cez štvrť Gronigen sme prešli až ku kostolu sv. Frederika a oproti nemu je už ulica vedúca k Amalienborgu – zámku, zimnému sídlu kráľovskej rodiny. Kúsok od neho je malý park s fontánou, tu sa už vchádza na breh prístavnej zátoky plnej ľudí. Odtiaľto je krásny výhľad na budovu opery, ktorá je na druhej strane vody. Doprava, okolo Admiral hotela sme prišli k umelej pláži z drevených dosák, kde bolo kopec mladých ľudí a kúpali sa. Veď je leto. Tu sme si vychutnali pravú Kodaňskú kávu, pocit relaxu pod slnečníkom. Takto si treba občas vychutnať atmosféru mesta, aj keď ako turisti, treba to nasať do seba a užiť si to.
Okolo budovy divadla, ktorá je na brehu, ale dá sa povedať, že nad vodou, po jej drevenej terase sme prešli k najznámejšej časti mesta. Nyhawn. Niečo ako ulica, ale plná vody. Teda vlastne časť rieky – prístav pre turistické loďky a „vodné“ autobusy. Toto by nebola tá hlavná atrakcia ako domy na tejto ulici. Sú pestré, farebné, krásne zladené a ohromne fotogenické. Tento bývalý prístav je dnes už len turistickým miestom s množstvom reštaurácií a kaviarní. Najstarší dom je tu z roku 1681 – dom s popisným číslom 9. Ďalšia turistická zaujímavosť – adresa Nyhavn No. 20 – dom, kde tvoril Hans Christian Andersen. Ale 20 rokov prežil aj v dome No.67. Dve ulice po bokoch kanála sú upchaté ľuďmi, masa turistov.
Z Kráľovského námestia, ktoré je rozkopané (och aké prekvapenie) sme začali hľadať cestu k mestskej veži – Rundetaarn. Hrubá valcovitá veža, ktorá kedysi slúžila ako observatórium (je tu múzeum) má takú zaujímavosť, že nevystupujete hore po schodoch, ale po strmšej širokej dláždenej ceste. Veža sa ani nezdá byť taká vysoká (42m), aký je dobrý výhľad z jej vrchu. Je vidieť naširoko tuším celú Kodaň. Veža je postavená v komplexe Trinitatis – univerzitná knižnica, kostol, veža. Dostavala sa v roku 1642, no zvyšné časti komplexu až v roku 1657. Zo „schodiska“ je aj výhľad cez silné sklo do kostola. V roku 1888 sa tu konal prvý cyklistický závod. Od veže sme už pomaly mestom išli k autu, ale pri Kodaňskom královskom divadle sme nasadli do mestského autobusu. Ďalšie 4 km peši už by boli moc.
Z Kodane sme už išli do Hillerodu,kde býva Peťa. Návšteva kamarátky po rokoch spojená s nocľahom pri ich dome.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára