Palubný denník karavanistu (17.) - NÓRSKO

Deň 17. – PONDELOK – Berlín
Plán je asi taký, že tu prespíme aj ďalšiu noc a tak sme za kemping zaplatili 69,-€ vrátane elektriky a kľúčiku na WC. Áno, kľúčik od WC a sprchy je za poplatok, keďže sme štyria, tak zaňho platíme 8,-€.  Voda je v kempe nastavená ako automat: 10 centov za 10 litrov vody. Do mesta ideme o desiatej a plán je do desiatej sa vrátiť. Po ulici na sever asi 300 metrov je veľký obchodný dom a na jeho okraji je vchod do metra. Kúpili sme si celodenný lístok, štyri lístky stáli 28,-€. Naša konečná zastávka bola Alexanderplatz, stanica pri televíznej výhliadkovej veži. Takže tu je štart nášej fakultatívnej poznávacej trasy.

Fernsehturm  je aj s anténou vysoká 368 m, pozorovnateľna je vo výške 204 m. Ak je dobrá viditeľnosť, tak sa dá vidieť do vzdialenosti 42 km. Otáča sa rýchlosťou raz za dvadsať minút. Návšteva hore (pokiaľ nemáte objednanú reštauráciu) je trošku náročná na čas. Kúpite si vstupenku, ale kapacita ľudí hore je obmedzená. Takže ešte musíte dostať časenku o koľkej idete. Pokiaľ je veľa ľudí, tak si počkáte. Príde vám sms v akom čase tam máte byť. My sme si budovu veže obišli dokola a popri kostole St.Mariakirche a Neptúnovej fontáne cez rieku Sprévu až k Berlínskemu dómu. Je to najväčší kostol v meste, dokonca sa radí medzi najväčšie kostoly sveta. 

Staré múzeum sme len prešli okolo, tam sme boli pred rokmi, je krásne, ale je to na dlho. Tu vedľa, pri rieke je aj Múzeum komunizmu, to sme tentokrát neobišli. Je sranda vidieť veci a predmety ktoré máme ešte v živej pamäti. Ale je smutné si uvedomiť túto realitu, čo bola okolo toho. 

Pokračovali sme po Unter den Linden – asi najdlhšou Berlínskou ulicou. Okolo Starej strážnice, Humboltovej univerzite, Štátna opera bola po ľavej strane a za ňou Katedrála Sv.Heleny. Táto ulica „Pod Lipami“ vedie popri starej historickej štvrti až k Brandenburskej bráne. Tá je hneď za Parížskym námestím, ktoré je pešou zónou a autá chodia len potiaľto. Okolo brány bol v čase našej návštevy plot, aj okolo parku za ňou, asi sa tu konala nejaká akcia, tak sme mali pešiu zachádzku. Od Brandenburskej pamiatky sme si to namierili k Reichstagu – budove Ríšskeho snemu. Trošku sa to tu za tie roky zmenilo. Boli tu nejaké čudné unimobunky a do starej budovy ľudia vstupovali cez prísnu kontrolu. Takže zase sa tam nepozrieme.

Južne za parkom – Tiergaten je Sony center. Moderná stavba postavená na Postdamer platz. Pasuje k okolitým Berlínskym mrakodrapom, pretože je tak ultra moderná, že je jedným z turistických centier. Krásnou časťou tejto štvrte je Kollhoff center – vysoká stavba hnedo-červenej farby. Vyzerá ako starý americký mrakodrap, ale je pomerne mladá, z roku 1999. Keďže aj táto, aj susedná biela budova Beisheim strediska sú navrhnuté v rannej mrakodrapovej architektúre, tak to všetko „vonia“ amerikanizmom. Postdamer Platz je známy svojim strategickým postavením. Leží v strede mesta a tu bola hranica medzi západným a východným Berlínom. Je tu centrum svetových koncernov ale aj miesto konania známeho medzinárodného filmového festivalu Berlinale. 

Z Postdamer Platzu sme sa vydali späť do centra. Cesta vedie okolo pamätníku holokaustu pozostávajúceho z 2 711 ks betónových blokov pripomínajúcich náhrobný kameň alebo sarkofág. Toto miesto je zvláštne, svojimi tvarmi zasiahne do mysle každého návštevníka.

Pri návšteve mesta sme nemohli vynechať Berlínsky múr. Síce nie na prvý krát, ale našli sme ho. Najskôr sme zablúdili k tej časti múru, kde je jeho zbúraný zvyšok doplnený plotom-pásom zo železných tyčí. Táto symbolika je doplnená akousi výkladnou skriňou s fotkami zavraždených ľudí na úteku aj s dátumami ich smrti. Keď vidíte tie fotky maličkých detí, strasie vás. Železná stena je dôkazom sadizmu komunistických papalášov. 

Miesto s tým pomaľovaným kusom múru, čo sme hľadali bolo úplne inde. Treba hľadať East Side Gallery. Sú to asi dva kilometre steny, na ktorej sa desiatky rokov prejavovali grafiťáci. Ich politické grafity obleteli svet a chodia sa sem pozerať turisti z celého sveta. Ale pravdu povediac, tie obrázky z 80-90. rokov boli krajšie, aktuálnejšie a výstižnejšie. Bohužiaľ už sú tu neni a tak som tu zbytočne hľadala obrázky, ktoré som tu videla pred rokmi a ktoré vám ukáže google. Ten so svojím autom tadiaľto prechádzal v roku 2008, síce múr nebol taký pekný farebný ako teraz, ale tie tri najznámejšie obrazy v googli z roku 2008 ešte je vidieť: Honecker s Gorbačovom, trabant pri rampe na hraniciach a Brandenburská brána s múrom. Neviem prečo tieto nemohli opraviť a tak zachovať tieto najväčšie symboly múru. 

Pri spiatočnej ceste na metro sme ešte narýchlo odfotili most – Oberbaumbrücke z roku 1732. Časom bol prestavený, aby v roku 1902 ním mohol prejsť prvý vlak Berlínskeho metra. Cez vojnu bol zbombardovaný, opravili ho, ale aj tak od roku 1961, keď postavili múr bol zavretý. V roku 1972 ho pre peších otvorili, patril k východnej časti.

Posledný „point“ čo nám chýba do zbierky je Kaiser-Wilhelm-Kirche. Kostol, ktorý bol cez vojnu zbombardovaný a opravený iba do takého stavu, aby slúžil ako pamiatka a spomienka na vojnu. Stavba z roku 1895 nemala dlhú históriu, v roku 1943 ju zbombardovali. Ostalo stáť iba torzo veže ktorú chceli zbúrať, ale vďaka vzbure obyvateľov ho nechali stáť. Vedľa neho v rokoch 1959-61 postavili nový kostol v modernom štýle zo sklených tehál. Môj názor je, že to špatí miesto, ale... 

Cestou k tomuto kostolu na Tauentzientsrasse je ďalší Berlínsky symbol umenia – oceľová plastika symbolizujúca pretrhnutú reťaz. Je z roku 1985 a symbolizuje rozdelenie – roztrhnutie Berlína múrom. Je umiestnená nad hlavami chodcov a smerovaná na  západný-východný Berlín. Symbolizuje bránu, alebo priechod medzi časťami mesta.

Ale už rýchlo naspäť do kempu, už sa smieva a bude desať. Viac by sme aj tak nestihli. A je tu toho tak na týždeň pozerania. Som tu druhýkrát a stále málo. Chcelo by to prelúskať celé mesto. Berlín je krásny, pre mňa jedno z najkrajších miest.