Palubný denník karavanistu (4.) - NÓRSKO

 Deň 4. – PONDELOK

Na dnes máme objednaný trajekt. Teda nielen objednaný, ale aj zaplatený a to už je to podstatné, prečo musíme byť ráno v prístave  a čakať na check-ine. Natankovať sme mali v pláne ešte v Jüri, pretože v Talline sme predpokladali, že bude drahšie a na druhej strane vody v Helsinkách tiež. Takže benzínka Alexela – iný spôsob tankovania ako u nás. Na to sme prišli až neskôr, až po tom, ako sme (teda Danko) v úmysle zavolať tlačidlom obsluhu pumpy aby pomohla, zablokoval celú pumpu. Až potom si uvedomil, že to nebolo help tlačidlo, ale emergency a pravdepodobne vypol možnosť tankovania na celej pumpe. Pretože odrazu sa nedalo natankovať nielen na našom stojane, ale ani na stojane chalana čo nám chcel pomôcť. Tak sme rýchlo zdúchli a tankovali sme na druhej strane kruháča na CircleK(1,569/l). Pre vysvetlenie: tankuje sa tak, že najprv sa musí vložiť platobná karta, naťukať PIN-kód a až potom vytiahnuť pištoľ zo stojana. My sme najprv pištoľ a až potom kartu. Tak ale tu sme sa to naučili, ďalej už boli hlavne takéto pumpy.

Tachometer ukazuje 189.309, to znamená, že sme už prešli vyše 1 634 km. Čo bolo pre nás zaujímavé, tak tu sme natankovali naftu s nulovým obsahom repky.

O deviatej sa už checkujeme na trajekt a o pol desiatej aj naloďujeme. 10.20 loď zdvíha kotvy a 12.30 pristávame v Helsinkách. Na trajekte si vraj treba kúpiť alkohol (ak máš málo svojho), lebo ďalej je už drahý. Tak sme si kúpili aspoň malý biely rum, pol litra za 11,-€. No nekúp to. Ale lacnejšie nič nebolo a tento má aspoň peknú a praktickú butylku. Cukríky sme si ale nekúpili, tie boli balíček gumkáčov Haribo za 8,60€. Ale akcia! Keď kúpite dva, tak ich máte za 12,90! Nekúpili sme aj tak.

Pre tých čo nevedia: na veľkých trajektoch ako je tento sa za plavby musí opustiť karavan aj auto. Dvere do podpalubia- parkoviska sa zavrú a uzamknú. Z bezpečnostných dôvodov. Takže všetci pasažieri aj so svojimi psíkmi sú hore a buď si pospia, navštívia reštauráciu, alebo jednoducho sedia vonku vo vetre a sledujú more. K autám sa dá dostať až tesne pred pristátim, dvere sa odomknú a to už na schodoch k nim stojí a prešľapáva väčšia hŕstka nedočkavcov. Až keď dvere povolia sa môžeme rozliezť a prešmyknúť pomedzi autá k tomu svojmu. Niekedy sú tie autá tak na tesno, že poriadny veľký a tlstý chlapisko by neprešiel. Minimálne nie zo strany predkov a zadkov áut, lebo tu sa parkuje natesno. Pri každom parkovaní musíte po vypnutí motora zaradiť rýchlosť, zatiahnuť ručnú brzdu a my zvykneme hodiť aj „šuter“ pod koleso. Vozíme dlažobnú kocku, alebo kto má klin. Takto tomu viac dôverujem. Podľa dĺžky plavby si treba zobrať do batôžku vodu, kekse, alebo slovenského lepeňáka, no a nejakú knihu, časopis a ja aj štrikovanie. Pretože človeka zas nebaví dve hodiny fotiť a sledovať vonku vodu a psíkov. Karty, nabíjačka na mobil či nejaký zápisník tiež poslúžia. A to už ani nehovorím o tých čo majú deti ako Kluci na cestách, tam je povinnosťou vymyslieť deťom zábavu.  Zvukové (jééééj) pobehovania z paluby na palubu, alebo od okna k oknu nevydržia dlhšie ako 30-40 minút. Do 10 minút od vzdialenia sa od brehu začína nuda, hlad, smäd, driemoty a podobné veci. Sedíme v aute na trajekte, čakáme na výjazd a prišla dôležitá SMS: v Krajnom sa budú predávať kačice. Z lode najprv vychádzajú osobné autá a je ich mrte. Do Pi... ešťan, odkiaľ vychádzajú? Z neba? Veď toľko ich na svete ani neni! Vítajme v Helsinkách. Je pol dvanástej, 21°C, pekne slnečno. O hodinu sme už aj von z mesta, je lákavé pozrieť si ho, no cesta nás vedie pekne obchvatom mimo mesta, ťaháme sa v kolóne áut vychádzajúcich z trajektu a hľadať parkovanie sa nám nechce. Veď ešte toho uvidíme dosť za nasledujúce týždne.

Vezieme sa krajinou, pomerne plochou, teda to prevýšenie kopcov tu nie je až také značné, že by ste to nejako veľmi cítili. Podľa tety wiki je tu prevýšenie krajiny len okolo 50 metrov. Tu na juhu je to skôr o jazerách, močiaroch, veď sa aj hovorí, že je to krajina tisícich jazier, je ich tu skoro 188 tisíc. Vidíte to na každom kroku. No a všade sú lesy. Všade, všade, všade. Fínsko je krajina ideálna pre turistov, ktorí moc nemusia veľké výstupy do hôr. Pre tých, čo majú radi skôr prechádzky lesmi a národnými parkami, jazerami a obdivujú močariská a rašeliniská. Ak nie ste zdatný „kopcolezec“ tak toto prostredie vám bude vyhovovať. Len je tu veľa komárov, čo asi odradí. Keď nám to povedala mladá Fínka v kempe pri Talline, nechápali sme. Dáva to logiku: veľa vody, jazier močiarov + v poslednom čase vyššie teploty ako kedysi = ideálne liahne komárov. Dokonca vraj pri týchto vysokých teplotách sa rozmnožili viac ako je bežné aj nejaké otravné štípajúce muchy (to ešte len zistíme). Ozbrojte sa repelentom, alebo sa primerane oblečte. 

Najvyššie hory sú až celkom na severe s výškou 1300m.n.m. a k nim z Helsínk vedie priama cesta, ktorá nás vedie okolo miest a obcí, ktoré majú názvy podobné tým v Estónsku. Tiež znejú ako čarodejnícke zaklínadlá. (Klaukkala, Tervakoski, Holola, Kujala, Lepsala – čítajte bez čiarok a už chýba len dexempo šupoplesk) O druhej si robíme obednú pauzu a polievka od Vitany a zemiaková kaša od Maggi nás majú za úlohu posilniť. Niekde v týchto geografických pásmach na diaľnici začíname obdivovať fínsku raritu – kamióny. Toto je v málo európskych krajinách, možno to bude práve tou priamosťou ciest, sú tu ťahače s návesmi, aj dvomi, tromi a my počítame nápravy: 4+5, 4+4. Ťahač ťahá náves za ktorým je ešte príves. Ty sou! Co? (čítaj česky). Zázraky pre Danka.

Nasledujúca zastávka je u chalanov – Fínov, priaznivcov škodoviek, s ktorými sa Danko zoznámil cez instagram a tak bola jeho túžba tu tie škodovky vidieť. Chalanisko (hlavný hrdina) moc angličtinu neovláda, možno ako ja, ale zavolal bratranca, ten tlmočí. A tak okrem kávy a krásnych stromov na dvore si pozrieme Favorita, 120-ky, dve 1203-ky, Feliciu pick-up, 100-večku a dokonca tu má aj červenú tisícku. Nepojazdnú, zapadanú rúškom tmy a prachu, ale úzky stĺpik. Hlavný bod návštevy bol vyložený - na nás čakajúci Sedan – Škoda 1200. V pôvodnej patine, ale pojazdná kráska. Toto je to auto, ktoré bolo smerodatnou vecou zoznámenia sa tohto Fína s týmto Slovákom. Bolo to video zo zimnej jazdy po snehu na zelenej krásavici. A tak sme tu, fotíme, spíkujeme a tešíme sa z nového kamarátstva. Mimochodom, býva v krásnej prírode severského vidieku.

Cesta pokračuje smerom na Jyväskylä. Karavany hustnú a musím zložiť pochvalu karavanistom domorodcom, že všetci krásne zdravia. Tak každého jedného zdravíme a mávame. A tešíme sa z toho (hlavne ja). O 19-tej už stojíme v meste vzdialenom „len“ 270 km od Helsínk, v meste, ktoré preslávil svojím narodením športovec 80-tich rokov, ktorého som ako puberťáčka doslova žrala a pozerala všetky skoky na lyžiach. Bolo to v čase, keď našu komunistickú republiku reprezentovali mená Pavel Ploc a Jiří Parma, tak Fíni mali svojho – Matti Nikänen, zázrak na lyžiach. Tu sa narodil, tu mu postavili pomník, keďže zomrel len 56-ročný. Tento najlepší skokan všetkých dôb asi nezvládol celebritný život a zomrel na pankreatitídu a zápal pľúc. Bol hviezdou olympijských hier a všetkých svetových pohárov, no alkohol ho premohol. Park a pláž nesie Mattiho meno, je to ich hrdina.

Jyväskylä je deviate najväčšie mesto vo Fínsku a je tu (vraj) veľmi veľa škôl. No negatívna informácia je, že je tu až 15% nezamestnanosť. A vraj tu veľmi stúpol aj zločin a násilie. A pozitívum - úchvatná jazerná príroda a štyri národné parky, rally tisícich jazier a mesto študentov.

Do kempu v tomto meste prichádzame o pol ôsmej, cena je 35,-€ a na dnes kilometrovo stačilo. Laajavuori Caravan je kemp na kraji mesta (62.255727, 25.696630 ), len kúsok od skokanského mostíka, ktorý je vidieť. Práve sa tu koná nejaký festival, koncerty, či akcia pre mládež. Pod mostíkom je lezecká dráha, Rambo-dráha, či Tarzanova dráha, ako tomu hovoríte vy? Mysím, že tento kemp je plne využitý aj cez zimu, keďže je tu blízko aj vlek so svahom. Do kempu sa ide cez padaciu rampu a všade používate čip. Aj otvorenie dverí do kuchynky, do sprchy, na wc. A „za příplatek“ ako sme mali my budete mať aj dúhu nad kempom.