Palubný denník karavanistu (7.) - NÓRSKO

 Deň 7. – ŠTVRTOK

Ranný budíček za zvuku benzínovej kosačky. Je to na asfaltovom parkovisku zvláštne. Keď to prišlo bližšie, tak z kosačky to bol parkoviskový zametač. No ale keď to bolo vedľa nás, tak to nebolo ani jedno, ani druhé, ale chlapík striekal na zem parkovacie čiary.

Teraz ráno ešte treba ísť pozrieť do Santovej dedinky ten obchod, lebo detská zvedavosť nedá. Už je otvorené a my sa cítime ako v decembri v nákupnom stredisku. Je to všetko zimné. Oblečenie, mikiny, čiapky, papuče, šály. Všetko. Aj vianočné gule a dekorácie na stromček. Všade veľa Trollov, ale to tu je v každom obchode, nielen v tom vianočnom. Troll je (severská mytologycká bytosť) ich severským symbolom. Kúpite tu aj letné tričko s vianočným motívom, čo je pre nás trošku sranda, ale okrem miniatúrnych Santov tu majú aj sošky pani Santovej. A to už je voľačo! Veď od nej je už viac tajná len pani Colombová. Takže takto vyzerá pani, ktorá Santovi varí večeru a perie tie červené gate! Tu si môžete kúpiť a doma zavesiť na stromček nie len trollov, autíčka, snehuliakov, domčeky, ale aj mníšky z filmu Sestry v akcii. Neberte sem deti! Nedoplatíte sa. Plyšákov je tu kopa. Ak máte nutkanie, tak aj teraz v lete si môžete ísť sadnúť k Santovi a vyfotiť sa, stojí to 10,-€ a budete mať fotku – originál od nich.

Odchádzame o 10-tej, tachometer hlási 190.260 km, sobíkov sme síce nevideli, ale zabudli sme vrátiť kľúčik od elektriky. Ešteže sme to pomerne zavčasu zistili, tak sa vraciame len asi 8 kilometrov. Kľúčik je od búdky - stojana s elektrickými zástrčkami. Asi nie sme prví, lebo včera nám pani na pumpe povedala, že na vedľajšom stojane funguje len jedna zástrčka, od druhej im nevrátili kľúčik.

Vonku máme 23°C, čo je pomerne dosť na to, že sme za polárnym kruhom. Kto neverí na globále otepľovanie, tu to vidí v praxi. Je tu také leto, ako kedysi bývalo u nás, len sem to vôbec nepatrí. Potom sa čudujeme, že sa topia ľadovce. V takom teple sa skôr čudujem, že ešte vôbec toľko z nich drží pokope. 

Stretli sme prvého sobíka alebo losíka. Nevieme ešte rozdiel medzi nimi, uvidíme čo bude, aké zvieratká budú ďalej. Cesta je krásna, rovná, kvalitná, okolo sú samé brezy. Sú aj borovice, ale medzi nimi doslova svietia biele kmene vysokých briez. Domčeky sú takmer všade červené. Samozrejme len drevené, ale 95% je natretých na červeno, teda bordovo. Zvyšok sú žlté a väčšie budovy sú biele. Pripadá mi to, že tie „stretávacie“ budovy ako škola, alebo nejaký úrad, tak tie sú biele. Ale možno je to hlúposť. Domčeky sú roztrúsené popri ceste, sú aj v lesíkoch, často nenápadné, no takmer nikdy nie sú sústredené tak na kope ako je to u nás na dedinách. To vidíte iba vo väčších mestách. Tu je označenie dopravnou tabuľou že ste vošli do obce, no vyzerá to ako keby to boli len nejaké lazy, ale lazy na rovine. No často tie domčeky sú nenápadne umiestnené a uvedomíte si to až keď chcete zastaviť (napríklad na záchod, alebo pauzičku na kávu), vidíte rozšírenú cestu, ako odpočívadlo a na nej je odbočka. Lenže nemôžete odbočiť, lebo to je vjazd niekomu do dvora. Je to 99% zo všetkých takýchto malých odbočiek. V niektorých prípadoch na to upozorní poštová schránka na rohu, no aj na to treba postupne prísť, že ten drevený stojan so strieškou je niečo ako poštová schránka. Niekedy dokonca na tomto rázcestí je nápis, možno s menom majiteľa pozemku, možno si tak pomenovali svoj pozemok, možno je tam ubytovanie, penzión. To by ste zistili až po odbočení, alebo keď pozriete do odbočky, uvidíte za stromami dom, auto, dvor.

Tu zasa prechádzame cestou, ktorá pripomína pristávaciu dráhu. Medzi obcami Kalliovaara a Korpela 67.066089, 26.530238 . Je široká a rovná s niekoľkými pruhmi, no žiadne označenie. Na konci toho rozšírenia je žlto-čierna značka, ktorá naznačuje niečo také. A niekde za ňou sme už na ceste videli celú rodinku sobíkov. A za chvíľku ďalších. Predpokladáme, že keď je takéto teplo, tak sa im nechce ani z lesa von, no po asfalte sa im lepšie kráča než po lese a mäkkej či močaristej pôde.

Na začiatku Sodankylä sme museli dotankovať do nádrže 56 litrov za 1,799 za liter. Tachometer ukazuje 190.395 a oteplilo sa na 25°C. Priamo v meste sme si spravili prestávku v supermarkete, no takú ozajstnú pauzu si robíme pri rieke, a to sa využije na hygienu – Danko sa umýva. Voda má červenú farbu. Teda možno je to v tých kameňoch, ale máme pocit, že skôr tá voda obsahuje nejaké prvky ktoré ju sfarbujú do červena. Vieme, že v týchto zemepisných šírkach je čistá voda, takže nás to neodradí. Možno má dokonca nejaké prospešné látky (sa utešujeme).

Cestou ďalej začína pršať. O pol tretej máme zase prestávku, tentoraz oddychovú. Dáme si „dvacet“ a kým sa zobudíme, obloha sa začína vyjasňovať. Ešte prší, ale už to nebude na dlho. Veľa domorodcov tu má vo dvore zaparkovaný karavan. Je ich ozaj dosť. Začína to pripomínať národný šport, no ako karavanisti majú veľké plus, všetci odzdravia.

Naplánovaný bod na našej trase je horská turistika. Z hlavnej cesty schádzame za Vuotso a tu už končí sranda, teda skôr asfalt a sranda začína v podobe krásnej šotoliny. Toto slovo šotolina sa nám veľmi zapáčilo. Prvý krát sme ho poznali pri Dankovej ceste do Rumunska, keď s Martinom išli zimnú rally. Odvtedy je slovo „šotolina“ naše obľúbené. Táto cesta je tá originál šotolina a ešte po krátkom čase aj deravá. Mám popísať pre nešoférov? No je to cesta, ktorá asi čo sa týka tried nemá zaradenie. O asfalte či betóne ešte ani nešuškali pred ňou, nieto ešte nahlas to tu spomínať. Je to skrátka ujazdený, miestami by sa dalo o ujazdenosti polemizovať, štrk. Prímes hliny, piesku, či kamienkov je povolená. Jamy, cestné krátery sú tiež povolené. Šotolina prvej triedy je prašná, sypká, ale rovná. Tu je možná aj vyššia rýchlosť okolo 30-40 km/h. Šotoliny ďalších tried majú umiestnenie podľa počtu dier a jám, tomu prináleží aj rýchlosť na nej. Ale pozor! Ak idete spotrebákom, dáte to aj 60-kou, na SUV možno viac. Ak máte staré Daewoo čo Ladu Nivu, tak prefrčíte. Čím rýchlejšie pôjdete, tým ľahšie sa povznesiete ponad jamy. Lenže karavanisti s vŕzgajúcimi skrinkami, hrkotajúcimi šálkami, putovnými bandaskami, poduškami a obuvou idú iný level. Tieto biele kotúľajúce sa obytné domčeky potrebujú trošku viac lásky a opatrnosti. Takže nám tachometer ukazuje 10 km/h, a niekedy aj menej. Už som vám upresnila kvalitu cesty a konečne napíšem prečo a do akej diery sa sem trepeme. Náš dôvod: Pyhä Nattannen – oblasť ktorá už spadá do Laponska, takže svojím spôsobom sme už v inej krajine. Laponsko je severná časť Fínska, Nórska a Švédska. Tiež sa používa výraz Saammi. Slovo Laponsko už samo osebe jasne definuje studenšiu krajinu. Je to oblasť za polárnym kruhom a Laponci sú pôvodní obyvatelia tejto krajiny. Preto tu (časom uvidíme) veľa Saam-múzeí. Vlastne už Santa Claus Village je v Laponsku, veď predsa Santa býva za polárnym kruhom. Takže sme v Laponsku, na východe tohoto územia v Národnom parku a ideme na turistiku. Kopec Pyhä-Nattanen je veľmi nenáročná turistika. 

Vedú k nemu dve trasy. Samozrejme, vždy je jedna dlhšia a druhá kratšia. My sme si povedali, že ideme autom pokiaľ to pôjde, takže sme sa dostali k štartu tej kratšej. Po vytriasajúcej ceste sme sa dostali na celkom slušnú šotolinu na ktorej je aj jednoduché parkovisko.( parkovisko: 68.107561, 27.325359). Tu začína túra s prevýšením 300 metrov. Jednoduchá, krásna prechádzka prírodou s kopou kamenia na vrchole. Veľmi pekné miesto s krásnymi najskôr ružovými, neskôr zelenými (zoxidovanými) kameňmi s lišajníkmi. Celý čas je pekne značená, takže nie je kde zablúdiť. Príjemná prechádzka je podľa tety wiki zaradená do strednej obťažnosti, ale našinec by sa tomu zasmial. U nás by som povedala, že stredná obťažnosť je možno Tatranská Lomnica-Skalnaté pleso. Toto je „ľavou zadnou“ aj pre neturistu. Trocha horší je úplný vrch túry, pretože sa ide po kameňoch, takže treba poriadnu obuv aby ste si nevytkli nohu na kameňoch, ale tie výhľady na jazerá a okolie stoja za to. vrch Pyhä-Nattanen )   Ozaj pekná panoráma. Na vrchole je okrem latríny a turistickej chatky aj obrovská plochá skala ošľahaná a opracovaná vetrom a dažďami a tiež pozorovateľňa z čias druhej svetovej vojny. Na slniečku si vychutnávame výhľady, zapísali sme sa do návštevnej knihy a pomaličky sa poberieme dolu. Keď ste tu, tak sa to fakt nezdá, že ste len o 300 metrov vyššie ako parkovisko, možno preto, že nadmorská výška je tu 590 m.n.m. Počasie nám prialo, vďaka bohu a aj našim dvom anjelom strážnym. Cestu naspäť dáme tú istú, možno tá dlhšia trasa je náročnejšia, my však máme auto na parkovisku, tak musíme ísť tam. Len dodatok: cesta tam a späť (pešo) je cca dve hodiny, plus koľko sa zabavíte hore je na vás.

Pokračujeme naspäť 10 kilometrov deravej šotoliny (takže ako dlho?) a na rohu kde sme na túto cestu odbočili je kemp. Ešte stretáme zablúdeného domáceho sobíka, ktorý tiež odbočil do kempu, len na rozdiel od nás nie oficiálnym vchodom, ale krížom cez lúku. O 19-tej sa ubytovávame v kempe za 38,- €, ( 68.106825, 27.128471) majiteľ je suverénny strýco, ktorý keď sme povedali že je to dosť, tak odvetil: nepáči sa ti? Môžeš ísť, ceste je voľná. Slniečko je nízko a my si začíname zvykať, že o 21.00 hod. je krásne svetlo. Nádherná farba vzduchu a svetla. Tak premýšľam, že keď je u nás fotografická zlatá hodinka, čo je to tu? Zlatá noc? Pribúdajú mraky, ale krásne farby svetla ostávajú. Asi bude pršať.

Neprší. Zase je to čudné. Vonku ani duša a pritom je tam pekne, svetlo, krásne prostredie a tam jak vymreté. Všetci pozaliezaní v karavanoch. No dobre, je 11 hodín v noci, už išli spať. Ale keď vonku je tak krásne... Ach jo... tak dobrý deň, či vlastne dobrú noc.