Deň 8. – PIATOK
Krásne dobré ránko. Je 19.júla a ja som v noci
o jednej robila nočnú fotku polárnej noci/dňa. To svetlo je neuveriteľné.
Vstávame o ôsmej, v kľude raňajkujeme. Kontrola baterky prebehla
úspešne, tak cca 9.40 odchádzame zase ďalej smer Karasjok.
Cesty vo Fínsku podľa mňa robili šikovní inžinieri. Zobrali
si mapu, pravítko, urobili čiaru a povedali: tadiaľto pôjde cesta!
Tie cesty sú skutočne také rovné. Ok, nie celkom vždy, ale v 90% sú také.
Mimo hlavnej cesty do rôznych dediniek a osád sa to asi mení, ale táto
hlavná cesta vyzerá asi tak, že
z Helsiniek do Oulu rovno hore, potom trocha oblúčik okolo Botnického
zálivu, a z Kemi s pár zákrutami zasa hore. Potom pred Inari
doľava obídete jazero a zasa takmer rovno na sever až do Utsjoki, čo je
vlastne hranica s Nórskom. Fínsko ako som spomínala je jedna veľká doska
s malými prevýšeniami. Čím severnejšie, tým je to prevýšenie
badateľnejšie. A tak pred Inari už pribúdajú kopce a zákruty, takže
nielen jazero, ale aj pár kopcov nám skočilo do cesty. To, že Fínsko je krajina
riek a jazier sa tu prejavuje v plnej paráde. Už som spomínala, že tých jazier je tu vyše
188 tisíc, takže na každom kroku je nejaká voda. Či močiar, či rieka, ale
najviac je tej veľkej vody v podobe jazera. Ja mám panický strach
z hlbokej vody a tak keď prechádzame cestou, ktorá má po obidvoch
stranách vodu, no a ešte pomerne vysoko k ceste... či skôr cesta bola
robená nízko nad hladinou vody, no mám všelijaké pocity. Pár krát sa mi
snívalo, že ideme cez takúto cestu a odrazu je celá zaliata vodou
a nie je ju vidieť. Zlý pocit.
Náš plán odbočiť za Inari na Karasjok a ďalej na Nordkapp sa máličko zmenil. Stretli sme Čechov, ktorí nám odporučili pozrieť si iný severný bod.
Takže to je náš bod B, náš cieľ. Za odbočkou za mestom
Kaamanen na Nórsko sa kvalita cesty podstatne mení. Bude to menším využitím
tohto smeru, pretože 95% turistov odbočí práve doľava na Karasjok. My ešte
potiahneme kúsok Fínska. Pribudli hrby, spoje betónových panelov ciest. Ešte
pred chvíľou sme stretávali veľa Švajčiarov na karavanoch. No neviem, buď tu
majú hniezdo, alebo si tu vyskúšali vylodenie ako v Normandii. Posledných
70 km pred hranicami sa robí nová cesta. Kompletka. Štrkový násyp, asfalt,
krajnice. Dosť to spomaľuje, pretože sa ide väčšinou po jednom pruhu (teda
niežeby tu bola premávka) a ten pruh je zatiaľ len nasypaný štrk, miestami
ešte ani nie rozhrnutý. Miestami sú na ceste semafory, takže stojíme. Na jednom
sme zastavili za starším karavanom, ktorý mal vzadu zavesenú starú káru. No čo
si tí dovolenkári už so sebou nevozia?! Asi je to domorodec a ide do práce
na týždňovku.
Videli sme sobiu rodinku a čo sme vypozorovali, že
mladý sobík je vždy biely. Po čase keď vypĺzne, lebo videli sme aj takých
vypelichaných, tak potom mu rastie hnedá srsť. Ale tie biele sú krásne, takí
malí zlatunkí snehuliačikovia, biele bábätká.
Cestárske stroje pracujú naplno, a čo je podstatné, aj
tí ľudia pri nich. No najzaujímavejší pohľad bol, že tu pracuje veľa mladých
ľudí. Kopec vyplašených mladých chlapcov zametá a pracuje lopatou. Dokonca
aj dievčatá takto pracujú. Menší cestársky stroj jedna z nich šoférovala.
O pol druhej si robíme pauzu aby sme si k obedu
uvarili guláš z konzervy. Po pol hodinke už pokračujeme ďalej
a blížime sa k hraniciam Fínsko / Nórsko, vonku je 20°C a je to
čudné. Vzdušnou čiarou ani nie 200 km od najsevernejšieho bodu a tak teplo.
O pol tretej už vchádzame do Nórska, práve v meste Utsjoki sa
časové pásmo zasa mení. Zasa sme o hodinu vzad, teda ako u nás doma.
Štáty oddeľuje rieka Karasjohka a spája biely most Saami silta – Saami
bridge. V meste Tana bru tankujeme na Shell-ke, na pumpe na ktorej sa dá
aj prenocovať, no my pokračujeme zasa s krátkou prestávkou na spánok.
Vonku je 16°C a Danko si dal ponožky, tepláky a dlhý rukáv. Zapol
kúrenie. Vitajte na severe. Kávu si varíme pri Tanafjorde, pri maličkom
rybárskom prístavnom domčeku, pri odbočke na Šuoššjohgeaidnu. Cesta pokračuje
medzi ďalšími plesami na druhú stranu kopca. Stretávame čoraz viac sobíkov
a keď som videla takého samotára čo sa pásol sám, som sa opýtala: prečo je
sám, prečo neni v stáde? A Danko odpovedal: asi je dislektik.
Cesta okolo fjordu Laksefjorden je krásna, aj keď nie moc kvalitná. Samé skoky, už popadali všetky vešiaky v kúpelke aj všetko plechové v kredenci. Koncert kuchynského riadu nás upozorňuje, že nesmieme zaspať po ceste. Fjord je úžasný, ale my sa už od neho vzďalujeme na sever cez vnútrozemskú tundru. Ano, takto vyzerá tundra. Plošina s kameňmi, nízky trávnatý porast, studené plesá a občas nejaký sob. Cesta cez ňu je vybudovaná na vyvýšenom svahu, asi dva metre nad úrovňou tundrových lúk. Po ôsmej večer prichádzame do mesta Gamvik. Parkujeme na parkovisku ešte asi kilometer pred majákom. Je tu pekné priestranné miesto a nie sme tu sami. (71.076757, 28.228784 ) Večer hráme zasa kocky, tak ako takmer každý večer. Dianka s Rikim nás to naučili a odvtedy nás to celkom baví. Jasné, že vyhral zasa Danko.
Ešte sa ideme prejsť a teda ma napadá pár otázok: Je jedenásť hodín večer a idem na prechádzku – mám si dať na tvár nočný krém keď idem na polnočnú prechádzku? Opálim sa keď budem sedieť vonku v noci keď je polárny deň? Dá sa tu povedať „idem na nočnú“ do roboty keď je vonku svetlo ako cez deň?
Je tu príjemne, takmer nefúka. Maják a budovy okolo
neho sú v rekonštrukcii. Tu prichádza matematická rovnica: čím sme bližšie
k moru, tým viac komárov. Danko už má plné vlasy týchto zvieratiek. Už
doteraz som mala na tele najviac štípancov v živote a asi pribudnú
ďalšie. Najviac na hlave, snáď sa mi nezväčší. Tie svine kúšu aj cez nohavice.
Prečo sme sem vlastne prišli? Nordkapp so susedným výbežkom sú najsevernejšie body Európy (ak nerátam Svalbard), no najsevernejšia pevnina na ktorú sa dostanete autom bez použitia trajektu, alebo tunela pod vodou je práve na východ od tohto najznámejšieho miesta. Málo ľudí o ňom vie, je to Gamvik. Áno, pozriete si mapu a je tam ešte jeden severnejší výbežok, ale tam už len pešo. Hovorím o autom dostupnom mieste, pretože tu sa dá prísť autom až k majáku a ten je najsevernejší pevninský maják na zemi. Leží cca tri kilometre od mesta Gamvik pri Barentsovom mori. Polostrov na ktorom leží je jedna z mnohých prírodných rezervácií. Slettnes - 39-metrový maják je postavený v rokoch 1903-1905, je to okrúhla liatinová veža, a teda jediný liatinový maják v severnej časti Nórska. Tento červený maják momentálne nesvieti. Nie len preto, že okolité budovy sú v rekonštrukcii, ale počas leta až do 12.augusta je vypnutý kvôli silnému nočnému slnku. Inak vydáva biely záblesk každých 20 sekúnd. A do roku 1985 sa tu používal aj hlasový hmlový klaksón.
Cestou naspäť ku karavanu stretávame stádo sobíkov, asi 20 kusov. Prešli len kúsok okolo nás a pre nás to bol zážitok. Najprv jeden, za ním druhý. V tom tichu a polnočnom slnku pomaličky za nimi ďalší a ďalší. Zastavili sme a začíname pozorovať. Opatrne nás obišli a v skupinke prebehli cestu a lúku aby sa zastavili v dostatočnej vzdialenosti. Nízke slniečko ich osvetľovalo ako nejaký zázrak. Len červené lúče, 14°C, slabý vetrík, ticho a stádo sobíkov. Mne sa zasa nechce ísť spať aj keď všade okolo sa už spí. Ešte pozriem kde je slnko (dosť vysoko nad hladinou), pozastieram všetky rolety a idem spať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára