Palubný denník karavanistu (5.) - NÓRSKO

 Deň 5. – UTOROK

Je deväť hodín, 19 stupňov a pomaly odchádzame. Slnko v noci vôbec nezapadlo. Také je v noci svetlo ako u nás v lete večer o siedmej-ôsmej. Teraz je už slniečko vysoko, teplota letného vzduchu pripomína, že je dovolenkové obdobie. V kempe všetci zalezení v karavanoch až má človek zlé svedomie, že ich o deviatej zobudí štartovaním auta. Je nádherne, nechápem čo nevylezú. Pokračujeme severne na Oulu, za Jyväskylä prechádzame okolo letiska po ľavej strane. Tu sa diaľnica podozrivo rozširuje a križujú ju žlté stĺpy, také, ako usmerňujú lietadlá na pristávaciu plochu. Oni nás vlastne upozornili, že je tu letisko. No čo padlo Dankovi do očí bolo, že cesta je až príliš široká, príliš rovná a určite je to ďalšia prípadná pristávacia dráha. V jednom mieste, akoby výjazde z diaľnice, oddelené betónovými blokmi, sú čiary podobné tým na letiskovej ploche čo určujú smer trasy a otáčania lietadiel. Pravdepodobne prepojené s letiskom. Niekde tu, na tejto priamej Fínskej ceste som nabrala odvahu a išla som šoférovať. Dala som 109 km, čo je pre mňa už rekord. Po pauze na kávičku kúsok od mesta Emolahti som si zasa pofotila tú krásnu fialkovú burinu. Teda nie tak celkom burinu, tu to tak rastie, ale sú to krásne fialkové a ružovo-fialové kvety rastúce všade.  Google hovorí, že je to kyprina úzkolistá. Sú ich tu celé lány, plochy zarastené touto divou rastlinou sú všade. Nutne ju potrebujem mať doma! A dokonca som tu videla to, čo u nás kedysi v lese – kopcové mraveniská. No možno sú aj u nás len ja tam nechodím, ale kedysi ich bolo viac a tu sú tiež hocikde. Veľké mravenčie bytovky dokonale zapadajú do panenskej prírody, do jej lúk a voňavých lesov.

Cestou sme natrafili na čerpačku pri zvláštnom pamätníku, alebo skôr múzeu zvonov. Drevená stavba so zavesenými piatimi zvonmi hore a desiatimi zvonmi dolu dovoľovala dotknúť sa veľkých zvonov a buchnúť srdcom zvonu o jeho telo. Zvon sa ozval a Danko sa tešil ako malý chlapec. Zvonov je tu viac a blízka reštaurácia ponúka okrem občerstvenia aj možnosť kúpiť si takýto suvenír. Jej priestory sú zdobené porcelánovými, sklenými aj kovovými zvončekmi. Vonku je niekoľko mohutných zvonov, ale tu sú stovky maličkých zbierkových. Ozdobené sú okná, stoly, steny aj celý priestor. Takže magnetka maličkého zvončeka je samozrejmá. Ak niekto náhodou pôjdete týmto smerom, tak je to tu: 63.713886, 25.919336  .

Fínsko je pekné, možno nie tak atraktívne ako Nórsko, ale podľa mňa aj tu by si každý našiel svoje. Karavanisti pribúdajú a všetci sa slušne zdravia. Mraky sa rozliezli a my pokračujeme za slnečnej oblohy ďalej. Biele mráčiky sú ako obkukané a naklonované z počítačovej plochy windowsu a my po krátkej dobe zasa tankujeme. Samoobslužná pumpa nám viac ako 30 litrov nedá, jej nastavenie asi na jeden raz to neumožní, nevadí. Pred chvíľou sme tak tankovali, tak dáme ešte jed raz tak.  Premávka hustne, je pracovný deň po 14-tej hodine a domácim už asi padla. Blížime sa k Oulu a kúsok odtiaľ je národný park Liminka s jedinečným osadenstvom vtáctva. 

Drevená veža – pozorovateľňa umožňuje panoramatický pohľad na široké okolie. Vtáky sem chodí nielen pozorovať, ale aj fotiť veľa prírody chtivých fotografov. Výhľad na močariská o okolité ticho je príjemné aj pre laikov ako sme my. Trošku mi to pripomína deltu Dunaja. Niečo sa tu vlieva do niečoho, presnejšie záliv Liminganlahti tu má svoj močaristý výbežok, celá je to súčasťou veľkého Botnického zálivu. Vtácvo, hmyz a rastlinstvo tu majú fotografi a prírodovedci ako na dlani. Preto je to súčasťou Národného parku a je to tu oplotené. No predpokladám, že ten plot je výhodou, pretože skočiť pri prechádzke do jedného z nenápadných močarísk by asi nikto nechcel.  Pôvodný plán tu bol aj prenocovať, ale ešte je málo hodín a my sa môžeme presunúť ďalej, a svetlo je dlho, ideál na cestovanie.
 Miesto: 64.824193, 25.311726

K nášmu cieľu vedie istá pevná cesta, ale Danko má chuť na skratky a niekde tu, v lone prírody chce prespať. Lenže nič sa mu nepáči, alebo sa bojí na niektorom mieste prespať. Hľadáme ďalej, po šotoline medzi lesmi a rúbaniskami, keď konečne uvidel tú správnu šotolinu, správnu odbočku a správne miesto kúsok ďalej, aby sme neboli tesne pri ceste. Tu, medzi fialovými kvetmi a navŕšeným dreveným odpadom po zvoze stromov sa mu páči. A tak fotíme nezapadajúce slnko a konečne som zdvihla aj dron. Komárov a múch je tu požehnane a štípu aj cez oblečenie a tak spíme pri dôkladne zatiahnutých sieťkach, ale deti tých malých hnusákov sa prepchali aj sieťkami a my sme zasa poslúžili ako dobrovoľný darcovia krvi, teda stravy pre zahraničný hmyz. 

Posledná fotka je polnočné slnko, ktoré ešte netuší zajtrajšie nepríjemnosti: