Palubný denník karavanistu (3.) - RUMUNSKO

Deň 3. – Stará Rumunská cirkev.

Vstali sme o siedmej, na kostole už zvonili, treba ísť. Tak namiesto omše si dáme raňajky a pôjdeme sa pozrieť na kopec nad naším „kempom“. Teda náš kemp je vlastne priestranné parkovisko, vyštrkované vo svahu, my sme stáli kolmo na svah. Zaparkovali sme na druhej strane ako je osvetlenie parkovacej zóny, takže sme sa vyspali celkom dobre. Raz nám niekto povedal, že najlepšie je spať pri kostole, alebo pri cintoríne. Tam sa vraj zlodeji kradnúť boja, lebo Pánbožko ich tu viac vidí. Nebola to informácia konkrétne o Rumunsku, ale možno pravdivá. A tu v Rumunsku sa zase až tak nekradne ako sa to u nás hovorí. Samozrejme, že zaparkovať vo veľkomeste a nechať niečo drahé na sedačkách je ako pozvánka pre zlodejov. Nemáme im čo nechať na sedačkách. Foťák beriem so sebou a notebook neberieme na dovolenku. Televízor a dvd tiež nemáme, tak námaha zlodejov by bola zbytočná.

Barsana. Celý tento areál, alebo aspoň jeho kostolík je chránený UNESCOm. Veža kostola je 57 metrov vysoká a nielen ona, ale aj ostatné drevené domy v tejto zóne sú dielom remeselníkov z Maramures. Tak ako drevené brány v okolitých dedinách, aj toto je jedno z umeleckých diel ich svedomitých a poctivých rúk. Mali sme výhodu, že sme tu hneď ráno. Skôr, než sa nahrnuli turisti. Takže je tu pomerne prázdno a všetko sa dá v kľude popozerať. História kláštora siaha do roku 1326, písomná zmienka je o držobnom práve Barsany od Uhorského kráľa. Okolo roku 1700 ho Tatári vypálili a v roku 1720 bol znovu postavený. V roku 1806 bol premiestnený na súčasné miesto z kopca, kde bol cintorín pre morové obete. Kostol je zaujímavý aj tým, že má dve poschodia. Takže sú tu akoby dve kaplnky, dva  priestory krásne dekorované maľbami. Môžete tu v jeho výzdobe vidieť typickú ortodoxnú cirkev, maľby, obrazy, štýl tak typický pre túto cirkev.

Ideme ďalej, pre dnešok ešte nejaká tá zastávka bude. Po ceste vidíme ešte zopár (dosť) kostolov podobnej architektúry. Tie typické vysoké vežičky je vidieť už z diaľky, takže trčia ponad dedinu a nedajú sa nevšimnúť. Je to poznávacie znamenie Maramurskej župy. Tak ako aj ďalšia vec, ktorú neprehliadnete. Nádherný pohľad na obyčajných ľudí, ktorí trávia svoj čas na lavičkách pred domom. Babičky, dedkovia, ujovia a tety, občas aj nejaké vnúčence tu vzájomne klebetia a pozorujú okolo nich plynúci čas, a bohužiaľ čím ďalej, viac hustnúcu premávku. Niekedy som fakt mala pocit, že keď chce babka navštíviť susedu odnaproti, musí vstať zavčas ráno a domov až večer. Inak nemá šancu prejsť cez cestu. Bohužiaľ. Aj to je daň modernej doby, ktorú im naozaj neprajem. Keby tu jazdili  len domáci, alebo turisti, ale je tu veľa nákladiakov a kamiónov. Človek by aj zastavil, nech babka prejde, ale zozadu by bol taký náraz... Tu sa po obci nejazdí  50 ako je predpísané, tu idú domorodci minimálne 70. Tak sa prispôsobujeme a ideme 60. Dreveničky lemujú rozbitú cestu a my po nej ako skúšobné vozidlá na žuvačkovej ceste mierime ďalej. Tlmiče sú v prdeli, ale príroda je krásna. Nedá sa popísať, čo človek prežíva pri pohľade na týchto jednoduchých, skromných a krásne spokojných ľudí. Aj na potulných psov, no a tí sú všade. Toto veru nie je pohľad pre psíčkarov a ochrancov zvierat, plakali by ste. Je nám ich ľúto, ale toto my nevyriešime.

Okolo trištvrte na jedenásť sme dorazili pod lanovku v Borse. Najprv sme prehliadli smerovú tabuľu a neodbočilo sme, ale po malej zachádzke sme tu. Lanovka je zdá sa pomerne dosť využitá. Je tu veľa turistov aj napriek tomu, že jej sedačky a celkový vzhľad pripomína muzeálny dopravný prostriedok dávno po zenite. U nás by ju už pravdepodobne odstavili, pretože z hľadiska BOZPO by isto porušovala všetky body smernice. Naprotiveň všetkým týmto aspektom sme sa vyviezli až na kopec. Tu už sa hromadia a zároveň rozchádzajú hlúčiky turistov, ktorí smerujú k vodopádu Cascada Cailor. Podľa legendy sa volá Konský vodopád, pretože kedysi sa k nemu zhora na kopci chodili pásť divé kone. Raz ich medveď za búrkovej noci hnal až k vodopádu, kde ich veľ a padlo a zahynulo. Preto ho dedinčania nazvali takto. Vodopád je v národnom parku Rodnei a je vysoký cca 90 metrov. Ku podivu Rumunsko má hornatý ráz, a toto je najvyšší vodopád aký majú. Na jar ním preteká veľké množstvo vody, teraz bohužiaľ je možné vidieť hlavne porozhadzované odpadky. Raz darmo, tí Rumuni sa to nenaučia. A tak krásne tu mohlo byť. Keby si každý odniesol to, čo si priniesol. Cesta k nemu je pomerne pohodlná. Takmer stále idete len dolu kopcom. Naspäť je to horšie, teda pokiaľ máte obojsmerný lístok na lanovku za smiešnych 6€. Inak sa dá ísť aj pešou trasou lesom naspäť do dediny. Ešte sa kocháme výhľadom na dedinu a potom už plánujem, akým spôsobom vyskočím z lanovky, keďže to vyzeralo dosť  zložité v tej rýchlosti.

Po obede na parkovisku niekde cestou pokračujeme ďalej. Rumunská špecialita opravy ciest je, že nedajú značku vopred, že pozor práce na ceste, ale len odrazu HOP ! A skočíš na vyfrézovanú dráhu. A tu niekde medzitým, keď sme mali konečne pocit z peknej a dobrej cesty, sme o 15.15 hod. konečne zaradili piaty rýchlostný stupeň na prevodovke. A neuveríte ! Išli sme tak až (!) dve minúty.

Po prestávke na kávu som už striehla ďalší GPS bod našej cesty.

Voronet.

Krásny maľovaný kostol, ktorý je súčasťou kláštora, postavený v roku 1488 na podnet dvoch mníchov. Je zaradený do dedičstva UNESCO a právom. Nádherné maľby vás očaria. Nielen zvonka, ale aj vnútri si popasiete oči. Všetky fresky s biblickými a cirkevnými výjavmi a príbehmi sú dookola vás. Vstup do areálu je spoplatnený, ale symbolické 2€ nás predsa nezabijú a stoja za to. V Bucovine je niekoľko takých kostolov, možno by stálo za to, ísť pozrieť ešte niektoré.

V tejto hríbovej oblasti, kde všade po ceste predávali lesné plody, no najmä hríby sme postupne prešli do zemiakovej krajiny. Domáce plodiny záhrady všetkých farieb tu ponúkali asi pred každým druhým domom. Vozy ťahané koňmi sú tu všade. Darmo, najekonomickejšie a najekologickejšie dopravné prostriedky sú tu tradíciou. Je to krásne, keď cestu vám skríži krava, koník, alebo ovečky.

Vo večerných hodinách a po tme sme konečne našli trošku „odruky“ zašitý kemping Octogon za 15€/noc(46.88831, 26.42975). Je to vlastne penzión, ktorý má v humne kemp. Ale pekný, čistý, s bazénom. Dobijeme mobily, dochladíme chladničky a dobrú noc. Pekný deň za nami a pekný pred nami.

Palubný denník karavanistu (2.) - RUMUNSKO

Deň 2. – Aj hroby vedia ľudí zabaviť.

Podarilo sa nám odísť okolo desiatej, máme pred sebou dlhú cestu. Dnes chceme prejsť Maďarsko, na jeden šup, je to kúsok. Samozrejme neletíme, to nie je štýl karavanistov. Ozaj, viete aký je rozdiel medzi obyčajným dovolenkárom a karavanistom ? Že karavanista má dovolenku hneď ako sadne do auta. Obyčajný dovolenkár sa „trepe“ kopec kilometrov autom, lietadlom, alebo busom aby si užil dovolenku niekde na mieste. Ale karavanista sadne do auta a užíva si. Lebo sadnutím do auta začína jeho dovolenka.  Zastaví sa kde chce, uvarí si kávičku cestou, hocikde pod stromom, zbadá hrad, kostol, zastaví a vychutnáva si to. Obyčajný dovolenkár príde zmorený z cesty do destinácie a povie si: konečne na mieste! Karavanista sadne do auta a povie: konečne! Vyspí sa hocikde, aj v polovici cesty, veď aj toto je miesto jeho dovolenky. Ako niektorí z nás hovoria: domov je tam, kde zaparkuješ.

 Na hraniciach s Rumunskom sme čakali, síce nie tak veľmi dlho, ale čakali. A chups ! Zmena času, zrazu je o hodinu viac. Ešteže sa tie mobily prehodia automaticky s operátorom. Tu, kúsok za hranicami sú naše prvé body záujmu. Ale ešte predtým, stalo sa niečo nevídané. Nie, nepriletela Majka z Gurunu, ale mamička zas ukázala svoju nepozornosť.  Cítila som v aute plyn (v dedine), tak za dedinou som vystrčila hlavu z okna, že či to je vonku, alebo v aute, lebo máme dve plynové bomby. No a okuliare (dioptrické) ktoré som mala na hlave zrazu FRNK ! A ako vranu na poli, už som ich len videla odletieť do priekopy.

Ponaučenie:
1.Keď sa má stať na dovolenke niečo nepríjemné, vždy sa to stane na začiatku (ako keď ma v Barcelone okradli)
2. Nech hľadáš ako hľadáš, nenájdeš. Štyria hľadáte ? Zbytočne. Marfyho zákony. Sú nenájditeľné a neviditeľné.
3. Ako na potvoru náhradné si si predsa len nevzala. Budeš musieť čočky drahá navigátorka !

Takže naša snaha hľadať bola márna a ja som si povedala: aj tak si si chcela dať spraviť nové. Teraz máš dôvod.

Druhý špendlíček na našej plánovanej trase sa blíži. Je ním kaštieľ Lónyai. Zrúcanina hradu spredu a na fotkách pôsobí veľmi zaujímavo. Dokonca tak, že človek by mal mať pocit, že ho treba opraviť. A fotky na nete hovoria, že niečo sa tu aj pre jeho záchranu deje. Ale potom prídete do reálu a vidíte, že kaštieľ má ešte krajšie okolie ako na fotkách. Je tu vysadených množstvo ruží, kríčkov, spravený chodník, lavičky. Prejdete dookola celého (zvyšku) kaštieľa. No a zozadu je vidieť, že opravy sú zbytočné. Kaštieľ je ako filmová kulisa. Spredu a boky. Zozadu nič. Teda nie celkom nič, zrúcanina,  je v tom určitá krása a v každom prípade tí ľudia robia veľmi dobre, že sa o to starajú a chcú ho udržať aspoň tak ako je. Nechcú o túto pamiatku prísť. Je ozdobou obce. História siaha až do rokov 1200-1400, ale na skutočný hrad bol prebudovaný až niekedy okolo r.1620-1650. Do takéhoto úbohého stavu ho priviedli nemci na konci druhej svetovej vojny keď ho vypálili, rozbombardovali.

Na severe Rumunska sú miesta, kde zastal čas. Červená cesta (podľa mapy) nie vždy zodpovedá červenej. Nespoliehajte sa na to. Môže byť úzka, plná hrbolov a dier, záplat a ešte je aj serpentínová. Medzi Livadou a Negresti –oas si vychutnávame „žuvačkovú“ cestu. Pre vysvetlenie: keď sa pozriete na cestu, máte pocit, že každý, kto tadiaľto išiel vypľul žuvačku na cestu a zaplátal ju.

Je nedeľa a to je (ako sme práve zistili) v Rumunsku deň, keď sa konajú svadby.  Cestou ich bolo niekoľko. Prečo v nedeľu ? To v pondelok si berú všetci voľno ?

Prechádzame obcou, ktorá sa volá Ľudovítovo údolie. Áno, po slovensky, Ľudovítovo údolie. Na mape ho nevidím, ale je tu. Tu medzi kopcami, medzi serpentínami a typickými Rumunskými domčekmi. Ale pozor ! Nie maličkými chalúpkami, ale dvoj-troj-štvor  poschodovými vilkami, tak pre tri-štyri generácie. Vyzerajú ako penzióny, ako reštaurácie s ubytovaním, ale sú to súkromné domy. So strechami aké sa zatiaľ u nás nerobia – oblúkovými a tiež aj oknami v tomto tvare. Nie je to môj vkus, ale musím uznať, že niektoré z nich sú ozaj pekné. Žiadny gýčový vkus. Keď si to predstavím, že by to bol  penzión, tak pekný a zaujal nás. A nie jeden. Plná dedina. Tak keď pôjdete do Sapanty, choďte cez Ľudovítovo údolie. 

Malá prestávočka sa ešte neplánovane spravila na Ukrajine. Teda nie tak doslova, išli sme tak tesne okolo hraníc, že sme sa museli zastaviť. Naša cesta išla tak blízko rieky, ktorou okrem vody pretekala aj štátna hranica s Ukrajinou. Tak sme vkročili do hraničného pásma a pozreli sme sa na druhú stranu. Ano, videli sme Ukrajinu. Iba jej breh s kúskom zrúcaného mosta, ale bola to ona.

Sapanta. Bod, ktorý sa nedá vynechať. Bod, kde sa z dedinského cintorína stal skanzen a turistická atrakcia. Je mi ľúto, že si po rumunsky  neprečítam texty na hroboch, ale sú to veselé príbehy ľudí, ktorý tu majú svoj odpočinok. Folkloristicky vyfarbené kríže svojím modrým odtieňom pripomínajú skôr detskú škôlku. Takmer všetky krásne renovované starostlivými pozostalými. Modré drevené mohyly okolo  kostola rozprávajú svoje príbehy tým, ktorý rozumejú.  Sú ilustrované kresbami, jednoduchými, až naivnými kresbami, mne pripomínajúcimi Jozefa Ladu. Tak každý z nich žije a spomína sa aspoň takýmto spôsobom. Nie všetci vidia smrť ako utrpenie, tu je smrť zobrazená skôr ako radosť z očakávania, že čo krásne príde na druhej strane. A dokazuje to každý z týchto vyše 600 krížov. Tieto diela začali vznikať v tridsiatich rokoch 20.storočia, ale svet ich spoznal, až keď ich v sedemdesiatich rokoch objavil jeden francúzsky novinár. Ironické a trefné príbehy sú príbehmi ľudí zo života, ale mnohokrát aj príbehmi ako zomreli. Keď autor Ioan Patras zomrel v roku 1977, ešte predtým si vyrezal vlastný kríž. Teraz v tejto tradícii pokračuje najúspešnejší učeň Dimitru Pop.

Náš ďalší cieľ bol jasný. Tam to zapichneme a prespíme. Ešte predtým sme prechádzali dedinou Oncesti. Krásne miesto s tradičnými historickými drevenými vstupnými bránami. Neviem, či toto miesto patrí medzi akési skanzeny, ale tie brány by tomu zodpovedali. Hotové umelecké diela.

Večer sme dorazili do Barsany okolo ôsmej. Matka predstavená práve zavrela dvere kostola, tak tam sme sa už nepozreli. Pozreli sme si len krátko areál, veď aj ráno je deň. A na svitaní bude aj tak všetko sto krát krajšie.

Palubný denník karavanistu (1.) - RUMUNSKO

Deň 1. – Bardzo šumný andel, ňe ?

Hurá Rumunsko ! Už som sa na to tešila, už mám všetko naplánované. Keď sme pred dvomi rokmi išli prvý krát, tak som nevedela, čo by sme si tak mohli pozrieť. Nič zaujímavé som nevygooglila, nič, teda vlastne málo som našla. Po prvej návšteve a spracovávaní fotiek som musela uznať, že je to krásna krajina. Tak krásna, že by som si priala, aby ju všetci videli, ale zároveň aby tam nikto nechodil, nech tam nepríde turistický biznis. Priala by som si, aby táto krajina zostala tam kde je. Na tej istej úrovni. Aby tam stále boli tak dobrí ľudia, tak lacné vstupenky a parkovné, tak čistá (ekologicky) príroda a takmer žiadne bilbordy. Ano, niekto bude oponovať, veď je tam bodrel, porozhadzované smeti, plastové fľaše a papiere,  v tom by sa mohli zlepšiť. Ale majú krajšie diaľnice než my. Viem, sú nové. A po tých cestách idete, a reklamné tabule vám nezakrývajú žiadny kostol, kaštieľ, kopec. Oproti stavu pred dvomi rokmi sa to zmenilo. Pribudli diaľnice, vo veľkých mestách už nájdete aj bilbordy (stále omnoho menej než u nás), no a určite pribudlo aj veľa stánkov so suvenírmi a magnetkami. A čoho je tam viac ako kedysi sú ešte autá s cudzími ŠPZ-kami. Rumunsko má (vraj) 22 miliónov obyvateľov, z toho 5 ich pracuje v zahraničí. Španielsko, Anglicko, Taliansko a dokonca aj Belgicko. A všetci prídu v lete domov na dovolenku na audinách a im podobných autách.

Ale pekne po poriadku, podľa môjho denníka.

Vyrazili sme v sobotu pred pol desiatou. Stav tachometru ukazoval 162.842 km. No a keďže treba po ceste vybaviť aj niečo „užitočné“, tak sme sa vybrali cez východné Slovensko navštíviť spolužiaka s ktorým sme sa roky nevideli. Trebišov je ďaleko a cestou je jedna malá perlička o ktorej vie málo ľudí. Nie je to žiadna pamiatka, historická hodnota, je to skôr perlička. V roku 2001-2002 tam za Zádielskou dolinou americkí filmári natáčali film, ktorého dej sa odohráva počas vojny v Srbsku, toť docela nedávnej. A práve Slovensko použili filmári ako bývalú Juhosláviu. Po filmovačke ju tu nechali, veď na čo by ju teperili za oceán, vyrobia si inú. A tak tu o ňu súperili tri dediny. Ponad obcou Háj (podľa rozprávaní) oddávna viedla anjelská cesta a tak socha ostala u nich. Je na cintoríne, s pomerne jednoduchým prístupom. Je iba z polystyrénu, čo na prvý pohľad  nezistíte. Nie je to žiadna veľká atrakcia, ale pre fanúšikov filmu a okolie je to hlavne pekná zaujímavosť.  A to, že je na cintoríne, tomu dáva takú tú správnu štipku tajomnosti.

Anjel má okolo 10-15 metrov, a ako som písala, je z polystyrénu. Vtáčky ho ozobávajú, tak ho musia udržiavať a pravidelne opravovať. V každom prípade je to pekný a zaujímavý objekt na fotenie. Vedľa neho je položené (ako symbol) jeho zlomené krídlo, tu sa dá vidieť materiál.

Do Trebišova sme dorazili medzi piatou-šiestou. V tomto bardzo vyhoňarskom kúte o andelovi ani nehutorili. Tak je to aj pre nich novinka. Americký andel v totem kraji! A taký šumný!

Tak toľko prvý deň. Prvá plánovaná zastávka, prvá úloha splnená. Druhá úloha – návšteva spolužiaka bola splnená tiež. Ale o tom písať nebudem. Veď ako môže takéto stretnutie po rokoch dopadnúť? A ešte k tomu na východnom Slovensku! Je iba jedna možnosť. Karavany sa tu na ich dvor vošli obidva, takže po tom všetkom sme to do postele nemali ďaleko.

Peťo, pozdravujem vás!

Dobrú noc.

Haluzická tiesňava

 Poviem vám o jednom krásnom mieste v lese. Nie je to náročná prechádzka a zvládnu ju aj deti, dôchodcovia a lenivci. Má len jeden kilometer a je to tak na hodinku pomalým a kľudným krokom. Miesto, kde sa dajú spraviť pekné fotky, alebo sa len tak prejsť a dýchať lesný vzduch. Alebo relaxovať so zelenou prírodou, alebo možno pre žiadny dôvod, ale len tak, pre radosť, pre vyplnenie jedného pekného poobedia. Možno by ste sem mohli zobrať vašu lenivú zahraničnú návštevu, alebo „vyvenčiť“ starých rodičov. Je to miesto, ktoré mám "za rohom", ale doteraz som o ňom nevedela.

Miesto sa nachádza kúsok za Novým Mestom nad Váhom, smer Trenčín. Máte dve možnosti: buď pôjdete cez Bošácu, kde sa páli tá najlepšia slovenská pálenka, alebo pôjdete do Trenčianskych Bohuslavíc. Cesta vás vedie vždy do tej druhej dediny z týchto spomínaných. Nesmiete prebehnúť odbočku do Haluzíc a už sa len držať tabuliek. Na konci dediny je  parkovisko pre výletníkov, kde si necháte auto, prípadne bicykle a okolo rampy sa dostanete na začiatok náučného chodníka. Tu si pozriete rozdiely v kôrach a dreve jednotlivých stromov, alebo si prečítate niečo o prírode a o tom, čo tam dole v tej tiesňave uvidíte. Je zaujímavé si to prečítať, aby ste sa potom cestou nepýtali, že na čo to tu robili ?

Vstúpiť do tiesňavy sa dá z obidvoch strán. My sme boli (ako som písala) z tej pravej strany, z parkoviska rovno k rampe a tabuliam, okolo kostolíku a cez dve lúky dolu kopcom. Ale to už je na každom ako si zvolí, len takto si na začiatku pozriete tie spomínané tabule za parkoviskom. Niekedy v minulom, pardon predminulom storočí tu bola dedina s kostolíkom. Kostolík pripomína Katarínku, ale tento je na úpätí tiesňavy, ktorá sa pomaličky rozširuje a niekedy v roku 1926 jedna taká strž zobrala aj kus opevnenia okolo kostolíku. V rokoch 1700-1800 tu bola dedinka priamo v blízkosti tiesňavy, potoka, postupne zanikla. Potok ostal a na jeho údržbe sa pracovalo, pretože jeho tok v určitých ročných obdobiach zaplavoval dedinu po ním. Preto sa tu vybudovali tieto vodné hrádze - zdrže, ktoré spomalili tok vody tým, že boli vytvorené akoby vodné záchytné rezervoáre. Možno niečo ako maličké priehrady a vodné stavy. Okolie potoka bolo husto vysadené stromami a kríkmi, čo tiež spomaľovalo a riadilo návalové dažde. Les hromadí zrážkovú vodu a udržuje pevnosť svahu. A tak tu pomaly vznikol krásny vypestovaný les.

Keď sa povie tiesňava, čakali by ste niečo veľké, hlboké. Toto je skôr menšia verzia tiesňavy, ale príroda stále pracuje a stále sa mení, možno keď budeme na dôchodku, bude to vyzerať celkom inak. Pri prechode touto roklinou si dávajte pozor na vodu na zemi aby ste sa nešmykli. Ale toto sú základné veci ktoré sa dodržujú asi v každom lese, v každej zelenej prírode. Pokiaľ pôjdete v období dažďov, tak treba rátať s väčším tokom vody a malými umelými vodopádmi. V zime a za snehu prechod (podľa tabúľ) moc neodporúčajú, ale za snehu tam musí byť krásne.

Poznáte Jánošíka ?

Kto by ho nepoznal. 

Či už toho, ktorého obesili, alebo toho čo sedí na syroch, alebo film o Jánošíkovi. Niekto pozná Jánošíka ako majiteľa obchodu v Piešťanoch, niekto zase toho čo v striebornom lesku už naveky bude stáť na kopci v Terchovej. Niekto si pod menom Jánošík predstaví Paľa Bielika, ale niekomu napadne, tak ako mne, meno Stanislav Štepka. A to je práve ten naozajstný Jánošík o ktorom chcem hovoriť. Áno, ja viem, Stanko Štepka Jánošíka nehrá, má tam iných fešákov, ale ten najkrajší príbeh o našom hrdinovi napísal práve Pán Štepka (Pán s veľkým P).

Milujem Pána Štepku. Má ten najkrajší úsmev aký som kedy videla. Jeho úsmev je detsky naivný, smeje sa mu nos, oči, líca a ešte tuším aj uši. Okuliare mu poskočia na tvári a on sa premení na malého škriatka, ktorý rozdáva životnú energiu. Viem, je veľa takých osobností, ale každý z nich to robí inak. A Pán Štepka to robí tak nádherne úprimne.

Môj sen je, aby som si na moju 50-ku mohla sadnúť na večeru práve s ním. Viem, je to nereálne, a práve preto mi moje dcéry o dva roky skôr dali na narodeniny jeho dielo „Jánošík po 300 rokoch“. A nielen to, stretla som sa s Pánom Štepkom, podal mi ruku, zablahoželal mi k narodeninám. Milujem ho ! A zamilovala som sa, keď k nám (strašne dávno) prišiel do obchodu si niečo kúpiť. Taký nádherný úsmev som dovtedy nevidela. Pokrčil nos, prižmúril oči, vystrúhal grimasu a hanblivo sa spýtal či nemáme film do foťáku. Ako malá myšička, krásny nenápadný, pán spisovateľ.

Čo je vlastne Jánošík po 300 (+6) rokoch ? Je to klasika. Klasika obohatená o ľudovku. Dielo ktoré spestrili so SĽUK-om tak, že človeka natriasa na stoličke. Videla som toto dielo Pána Štepku už tri krát a za každým inak. Videla som „pôvodné“ prvé s Milanom Markovičom, potom druhé – po tridsiatich rokoch a teraz tretie – po 300 rokoch. Nie som dinosaurus, tých 300 rokov je od naozajstného Jánošíka, nie divadelného. A aké mám pocity ? Rôzne. Teda rôzne dobré. Musím sa priznať, do hľadiska som si sadala s maličkou obavou, veď už som to videla dva krát, čo bude teraz ? A ešte tam dali SĽUK ? Nesklamali. Len čo to začalo, hneď ma to chytilo. 

Takže porovnanie: Jánošík – ten prvý originál.

Niekedy v osemdesiatich rokoch, už ani neviem či v Piešťanoch, ale mám taký tajný pocit, že boli u nás vo Vrbovom. Zaujímavé, že si nepamätám kde som ich videla, ale tie neprestrelné hlášky si pamätám doteraz. A o tom to je. Stanko Štepka, Milan Markovič a celá partia ostatných Radošincov, mladých a krásnych, dokonale hrali tých pacientov čo sa bavili divadelnou hrou. Zbytočné hovoriť, že na tú dobu to bolo dielo, pri ktorom niektorým možno od smiechu aj cvrklo. Hlášky otca, nesmelého Jurka, alebo zženštelého Tomáša Uhorčíka.... sú nezabudnuteľné. Dej každý pozná, zbytočne rozoberať. Len podotknem, že vtedy ma ten záver šokoval, že sa to odohráva v liečebni nikto netušil. Takže porovnajme si jednotlivé odlišnosti.

Po rokoch dej ostáva, to by sa predsa zničila tá pointa. Herci sa menia, to je samozrejmé, ale stále je tam skvelý výber. Všetky tie najdôležitejšie a trvácne citáty ostali. Tak ako otec, mama a sestra naivnými a úprimnými slovami popisujú svoju životnú situáciu, Tomáš Uhorčík a Jurko Jánošík ju skvele dopĺňajú iróniou súčasného života. Nenápadné narážky na súčasnosť tomu dávajú to správne „chilli do omáčky“. Rozhovory sú z minulého storočia aktualizované o poznámky tak, aby si divák uvedomil, že časy sa zmenili, ale ľudská hlúposť ostala. Tak ako boli ľudia chamtiví, lakomí a hlúpi, tak to aj ostalo, len s ďalšou generáciou. Jednoduchosť a láskavosť ich rozprávania ostala, hlasy spevákov a speváčok sú stále lahodné a Stankove oči rovnako detsky úprimné ako na začiatku svojej kariéry. Divák na začiatku nevie čo má očakávať po tých rokoch, čo zas ten Štepka vymyslel. Po chvíli zistí, že vkročil už tretí krát do tej istej rieky (ako to Pán Š. povedal) ale už s inou vodou. Kamienky na brehu rieky ostali, aj breh je podobný, len tá voda je nová. Aj rybky plávajúce v nej sú zase iné, nové, mladé, s poriadnou dávkou humoru.

 Pán Štepka má dobrý výber, Csongor pred rokmi do „liečebne“ zapadol dokonale. A teraz ? Po 300 rokoch som rozmýšľala, či Mišo Kubovčík nie je Štepkov nemanželský syn. Toľko hlúpostí a nápadov v jeho hlave inak ospravedlniť neviem. Slová a konštatovania sa z neho sypali ako z kombajnu cez žatvu. Je to tak flexibilný herec, že človek by uveril, že ho sem „najali“ z naozajstného ústavu. Komenty presné a trefné, na súčasnosť také, že mi je ľúto, že si ich všetky nedokážem v hlave uložiť. Ľudia sa bavili a slzy smiechu tiekli. Výbuchy v hľadisku neboli o nič menšie ako v prvom Jánošíkovi, v druhom, tak v tomto zatiaľ poslednom. Šperk a osvieženie do predstavenia priniesol SĽUK. Muzika na vlastné uši znie vždy lepšie. Hlavne tá ľudová. Tanečníci štrikovali nohami a my sme len pozerali čo dokážu. Pani Kolníková sa z neba s radosťou pozerá, čo ten jej „synček“ Stanko zas dokázal. Janko Melkovič im úprimne a s radosťou hrá v oblakoch. Ak by som mala nájsť najväčší rozdiel medzi týmito tromi časťami, tak by to boli herci a ich vlastné podanie deja. To čo ste videli pred 40-50-timi rokmi už nie je to, čo ste videli pred desiatimi. A nie je to ani to čo v ich divadle vidíte teraz. Pretože každý herec tam zanechal kúsok svojej duše a tým je to krásne. Každý herec kúsok, ale Pán Štepka tam necháva celú dušu, tým sú tie jeho hry krásne. Pán Štepka nám vychováva krásnych hercov, kiež by mal každý z nich tak krásnu dušu ako on.
P.S.: Keby sme aj my v našich časoch mali takú krásnu maturitnú otázku akou je Stano Štepka.

Svadobná cesta do Španielska (4.)

Deň 4. ŠTVRTOK

Dnes sme vstávali „normálne“. Odchod bol až o pol desiatej, tak po slnečných raňajkách sme si boli posedieť na pláži. Krásne dobré slnečné ráno prajem ! Ten kľud, ticho, vlny na mori a piesok. Mušle, krásne veľké bielo-škoricové mušle. Nie, kúpať sa ešte nedalo (až na pár otužilcov), aj keď pôvodne som si povedala, že večer to vyskúšam. Zuby nechám na izbe v pohári aby som nedrkotala a čvachtnem sa tam. To boli moje plány. 

Vyrazili sme smer Granada, z nášho hotela je to severo-východne nejakých 150 km, ešte pozbierať turistov z druhých hotelov a ide sa. Mesto je v Andalúzii a pomerne v kopcoch. Je to mesto s mixom kresťanov, židov a moslimov. Historické uličky sú čarovné. Delegát nás previedol hlavnou starou časťou, vysvetlil nám, kde sa čo nachádza, kadiaľ je najlepšie ísť, ukázal nám peknú časť mesta. Potom nám dal rozchod s tým, že keď zablúdime, nech sa pýtame na Katedrálu. To nám budú rozumieť všetci a určite nás nasmerujú. Povedal nám kam máme ísť na najkrajšie miesta tejto štvrte, chápem, ísť všade spolu by bolo zdĺhavé. A potom, keď sa jedna pani spýtala, že „čo sa tu dá ešte zaujímavé vidieť ?“ som skoro odpadla. A delegát tiež. Prvé, čo ma napadlo, že všetko. Katedrála (obrovská), úzka ulička – Carrera del Darro – ulička kde je povolený vjazd autám, a idú tak, že sa musíte natlačiť na stenu domu aby ste sa vmestili a neprešiel vám po prstoch. Nechápem prečo tam vjazd autám nezakážu.

Pofotila som si dverí koľko som stíhala. Kto nevie, tak fotenie dverí je moja úchylka a moje príbuzenstvo si na to ťažko a pomaly zvyká. Cestou späť ku katedrále sme pozreli uličky s bazárom, husté ako fazuľová kaša. Jeden obchod na druhom, milióny šatiek, kabeliek tu splývalo s tovarom zo susedného obchodíku. Jeden s druhým splývali a tak ste sa zo spleti farieb, magnetiek a lámp vymotali až na druhom konci. Tu doprava, prípadne doľava a môžete zase plávať v druhej uličke. Kto má plnú peňaženku a veľké príbuzenstvo, môže tu nakúpiť darčeky a suveníry pre celú rodinu.
Najviac sme si po tej prechádzke vychutnali pivko v jednej z uličiek. Milý pán majiteľ nás so španielskou eleganciou a úsmevom obslúžil a my sme sa španielskeho horúceho vzduchu nadýchali   s pohľadom na katedrálu.  Potom sme si ju ešte vychutnali zvnútra. Obrovský priestor obložený kameňom a mramorom mal asi o pätnásť stupňov menej než bolo vonku. Jeho základy siahajú do roku 1518, a stavba trvala 181 rokov. Pôvodný úmysel bol kráľovské mauzóleum, teraz je tu po jej bokoch veľa kaplniek. Mohutné stĺpy s priemerom pár metrov držia strechu všetkou svojou silou.

  Pred katedrálou je malé námestíčko s hladkou, dokonca akoby vyleštenou dlažbou. Je tak príjemne hladká, že nám nedalo a pri čakaní na náš turnus sme si tu posedeli. No asi hlavným dôvodom bol chlapec, ktorý tu tak dobre spieval, že Haberovi by sa aj tie oholené chlpy zježili. Lucie Bílá by z neho bola namäkko a mne sa od dojatia tlačili slzy do očí. Neklamem, ale tak dobrý hlas som na ulici ešte nepočula. Len dúfam, že chlapec spieva s nejakou dobrou kapelou a čoskoro si ich niekto všimne. Ak poznáte ten rozprávkovo rozplývavý a dobrý pocit z niektorého miesta na svete, kde si poviete, že pre toto tá cesta stála za to, tak presne toto miesto bolo ono. V očiach je film, ktorý premieta mohutný kamenný chrám a nad hlavou nádhernú modrú oblohu, sedím na zemi a v ušiach úžasný spev ktorý sa niesol námestím s dokonalou akustikou. Škoda, že sa tam nedalo sedieť ešte aspoň hodinu. Ale nebojte sa, niečo sme tomu chlapcovi hodili do kufríka.

Hurá do Alhambry ! Po našom akustickom a optickom zážitku sme sa vybrali na kopec. Tam je najdôležitejšia (turisticky) a najznámejšia časť mesta. Alhambra, v preklade „Červený hrad“, pôvodne postavená v roku 889 ako pevnosť. V rokoch 1284-1354 bol prestavaný na palác a to v jedinečnom arabskom/maurskom štýle. Nielen budovy zvonka, ale aj jeho miestnosti, spálne a izby sultána a jeho ženy. Alhambra je architektonický šperk, čo sa týka vnútorných nástenných dekorácií. Je škoda, že keď to prevzali kresťania, tak to prerobili na svoj vkus a veľa farieb a malieb odstránili. Celá pevnosť je rozmerovo veľmi veľká, ale tie najkrajšie klenoty – arabesky sú v časti, kde bol zámok. Celá stavba bola mnohokrát znehodnotená, raz európskymi architektmi, inokedy vojnami, ostreľovačmi, dokonca aj zemetrasením.  Pevnosť narástla na náhornej plošine, čo jej dáva majestátny ráz s výhľadom na okolie.

Je to perla Španielska a to pomenovanie si zaslúži. Je tu dômyselne „vykoumaný“ zavlažovací systém. Pôvodcovia a architekti diela to vymysleli tak, že jednu z miestnych riek presmerovali do paláca. Tu akoby vyvierala a je nasmerovaná postupne po celej ploche, takže raz ju vidíme v jazierku, potom vo fontánach. O kúsok ďalej zase vyviera do potôčku, potom sa stráca, aby sa vynorila ako fontána na kráľovskom nádvorí a zase ďalej v rôznych podobách. Spolu to robí niekoľko kilometrov vodného toku a vy tu vlastne stretávate stále tú istú vodu v rôznych podobách.

Bohužiaľ je to tak turisticky navštevované miesto, že je ťažké fotiť bez ľudí. Ale za pokus to stálo. Tak snáď fotky ukážu tú krásu parkov, sadov a palácov.

Odtiaľto sme sa už vybrali naspäť „domov“ na hotel. Ukončilo sa to trošku zrýchlene, pretože v meste bolo nahlásené podozrenie na teroristický útok, tak všetci sprievodcovia dostali príkaz čo najskôr vyviesť turistov von z mesta. Musím povedať, že náš delegát Rado to spravil veľmi prefíkane. Šikovný chalanisko. Nikto z nás netušil prečo musíme prehliadku ukončiť, dozvedeli sme sa to až potom. Ale aj tak bolo šťastie, že ten príkaz došiel až keď sme už kus prehliadky mali za sebou. 

Cesta do hotela bola dlhá. Všetci sme boli unavení a ešte sa to natiahlo cestou. Čakali sme na druhého šoféra, lebo tomuto končil povolený čas šoférovania. Prišli sme neskoro, na kúpanie neostalo, ale to pivo a polievku v čínskej reštaurácii sme si ešte dali a išla som pobaliť veci do ruksakov. Okolo pol jednej ideme spať, treba sa vyspať, veď o pol štvrtej vstávame, o štvrtej sú raňajky a ideme na letisko.
Tak dobrú noc a dovidenia Espaňa !

Svadobná cesta do Španielska (3.)

Deň 3. STREDA:

Dnes je na pláne Maroko. Milujem tie ich farby, lampičky, mozaiky. A nesklamala som sa.
Dnes išla s nami delegátka. Vyplávali sme z Tarify, čo je absolútne najjužnejšie európske mesto. Odtiaľto je do Afriky len 17 km ! Nebyť vodných prúdov, tak by to hocijaký lepší plavec aj preplával. Za peknej viditeľnosti je nádherný výhľad na druhú stranu, čo nás bohužiaľ obišlo. Takže z Tarify do Tangeru, druhého najvýznamnejšieho prístavu Maroka. 

Trajektom za chvíľku, len kopa papierovačiek, vstupná karta, výstupná karta. Kým sa človek vybaví na lodi cez vstupnú kontrolu, tak už pomaly kotvíme v prístave. No fakt neviem, či vybavili všetkých. Ale teraz už vieme, že delegátku treba poslúchať, a postaviť sa do radu čo najskôr po nástupe na loď. Na druhom kontinente nás už čakal domorodý delegát, čo podľa pravidiel musí byť. Ukázal nám milionársku štvrť, čo bolo zbytočne zdĺhavé. Previezol nás tadiaľ autobusom, ale mohol to aj skrátiť. Potom nás zobral na miesto, odkiaľ sme sa z tejto strany mohli pozrieť, kde sa zlieva oceán s morom. Pri drevenej smerovke sa fotili asi všetci, ale musím uznať, je to miesto, ktoré má svoje čaro. Ja osobne by som radšej zišla dolu k vode, ale nedalo sa. Po tejto zaujímavosti sme sa zase bohatou mestskou časťou vrátili do centra, do Mediny, čo je stará historická časť. Nazvala by som ju Marocká klasika.

Mesto Tanger históriou siaha až do 2.tisícročia pred n.l. Tak isto ako Gibraltár malo vždy pomerne strategické geografické miesto, preto sa tadiaľto prehnalo viac náboženstiev, vojsk a bojov o územie. Momentálne je to hlavne moslimské mesto, ale je tu aj židovská štvrť, aj kresťanská. Ekonomika tu žije samozrejme hlavne z turizmu a ja osobne si myslím, že aj z ľudí z tej milionárskej štvrte.

Tu, v starom meste sme mali aj obed, v trošku stiesnených priestoroch, na starých marockých lavičkách za stolom ako sardinky.
Pokračovali sme starým mestom, uličkami, dvorčekmi, okolo obchodíkov a predavačov. Toto je skutočné Maroko. Keby som sem išla na vlastnú päsť, tak nemám odvahu sem vkročiť. Vraj bolo aj šťastie, že je ramadám, a preto je to troška kľudnejšie. Ale ja som bola nadmieru spokojná. Tie maličké obchodíky s koreninami, koženými výrobkami, šatkami, kobercami, látkami a niťami. Kráčali sme uličkami a videli sme remeselníkov pri ich dennej činnosti. Vyrábali tašky, opravovali topánky, navíjali nite a šili šaty. Bolo tu holičstvo aj výroba kovových lámp, čajníkov a tanierov, mís. Miestni remeselníci prichytení pri čine. Nádhera. Možno som bola časťou toho malého percenta návštevníkov, ktorí sú doslova unesení z takýchto zážitkov. Ale mne nevadil ten smrad, tie tesné uličky, tie špinavé dvory a miesta. To je skrátka Maroko.

Jedna časť výletu patrila (ako to na fakultatívnych výletoch býva) obchodíku s „niečím“, kde sa vlastne podporí obchod nejakému domorodému obchodníkovi. Viem, že sa z toho turisti moc netešia, je to vlastne nanucovanie tovaru ktorý nepotrebujeme, alebo sa nám ani nepáči, alebo ho skrátka neprenesieme v lietadle. Tentokrát to bolo máličko iné. Boli sme v jednej mastičkárni, lekárni, či olejčekárni... nazvime to hocijako medzitým. Bol to obchodník - spracovávateľ argánového oleja. Ponúkal oleje na kozmetiku, aj kuchynské, mydielka, mastičky, tinktúry... A na moje prekvapenie to malo úspech. Fakt. Veď argánový strom rastie iba v Maroku. Akékoľvek pokusy o pestovanie na iných miestach zlyhalo. Občas sa dá vidieť v Alžírsku a Izraeli. Kedysi to bol v severnej Afrike bežný strom, no to sa už zmenilo. Je to doslova zázračný strom. Miesta jeho výskytu chráni UNESCO. 

Strom sa podobá olive, len má pichliače. Plody sú tiež podobné olivám, s dužinou a veľmi tvrdým jadrom v tvare mandle. Dovolila by som si jeho zber prirovnať k cibetkovej káve J. Po stromoch sa pasú kozy (áno, hore po stromoch). Sú to taký štvornohý marocký kamzíci, ktorý žerú plody. Im tie pichliače nevadia. Ich telo strávi dužinu a jadierko nepotrebuje, po prechode tráviacim ústrojenstvom sa jadierko vylúči a z neho sa potom využíva vnútorné semienko. Usuší, roztlčie sa škrupina a dôležité sú tie semienka, z tých sa robí olej. Kozmetický olej je lisovaný za studena. Ale ostatné už viete, alebo si vygooglíte, je to skrátka vzácny super olej. Ak tam raz pôjdete, kúpte si z neho aspoň nejaký výrobok. 

Akýsi šéf, možno majiteľ, alebo hlavný lekárnik, nám vysvetlil ako sa všetko spracováva, mieša, vyrába. Predstavil nám sortiment a účinky nielen oleja, ale všetkých hlavných výrobkov. Neviem, či sa to všetko vyrába práve tu v ich dielni, ale bolo z čoho vyberať. Strávili sme tam niečo cez hodinu a potom sme zas vyrazili do ulíc. Teraz už ale aj na malé námestíčko s krátkym rozchodom. No nebol to doslova rozchod, lebo väčšina z nás zapadla v miestnej kaviarni. Ale ešte sme sa naposledy nadýchali Maroka a potom už len odchod do prístavu.
To už bolo trošku jednoduchšie, lebo výstupný papier sme odovzdali ešte pred nástupom na loď. Tak hurá naspäť na hotel. Unavení, ale spokojní.