Palubný denník karavanistu (10.) - NÓRSKO

 Deň 10. – NEDEĽA

Dnes sme vstávali bez budíku. Povedali sme si že neplánujeme štart, budeme spať kým sa bude dať. Nad ránom prišiel vedľa nás karavan so zašupovacími dverami a bolo po kľudnom spánku. Z druhej strany prišli nemci na polointegrale a o tých sme ani nevedeli.

Ešte raz sme sa prešli okolo glóbusu, je krásne slniečko a treba to využiť. Fotky budú ešte krajšie. Nechce sa nám ísť preč, hlavne v takom krásnom počasí, ideálna dovolenka. Vonku je teplo a bezvetrie. Sme v tričku s krátkym rukávom. Vďaka Dankovým komunikačným schopnostiam sme sa už skamarátili s dvomi nemeckými pármi a včera s jedným tureckým. Toto je Dankova diagnóza. On je jak stará babka v čakárni u doktora. Prihovorí sa každému. A v kempe bez toho asi neprežije. A tak si spraví kamarátov všade, po celej európe. Dozvieme sa veľa zaujímavých vecí z iných štátov, ako tam žijú a pracujú ľudia, aké majú koníčky, kadiaľ cestujú...

O jedenástej sa už musíme presunúť ďalej, nie sme (zatiaľ) dôchodci, aby sme mali neobmedzené voľno. Cestou na juh sme zasa stretli zopár hybernujúcich sobíkov. Tak ich nazval Danko. Je to také čudné, možno by to mal nejaký zoológ vysvetliť. Tí sobíci sa pasú a zrazu ostanú ako zamrznutí. Jeden tak stál jak truhlík vo vode a ani sa nepohol. Väčšinou takí boli popri ceste, našťastie nie na ceste. Nerozumiem čo sú takí pribrzdení. Je to tým teplom? Asi to je aj pre nich šok tie teploty, veď cez dvadsať by tu nemalo normálne byť. A nie ešte 25!

Zastavili sme sa v Reme, niečo ako náš Lidl. Danko si chcel kúpiť pivo. Drahé, ale ak ju miluješ, nie je čo riešiť. Nepredali nám ho J Je nedeľa a v nedeľu žiaden alkohol nekúpite, to sme si neuvedomili až kým nám ho chlapec pri pokladni nevyložil z košíka. Z Honningsvagu to je ešte kúsok do tunela pod morom, no už ten zlý pocit u mňa nebol. Možno som po tých problémoch s autom mu konečne začala veriť. Jediný problém bol, že nám v ňom bolo zima a museli sme prikúriť v aute. Je tu ozaj malá premávka, na to že vedie na tak turisticky navštevované miesto je to zvláštne.

Kúsok za Strandou (miest s týmto názvom je v Nórsku viac) je pekná kameňová pláž. Je tu mix kameňov, od veľkých okrúhliakov až po čierne ligotavé bridlice. Tak kým sa Danko trošku okúpal som si vyhliadla pár kusov, ktoré si teraz povezieme až domov. Aj Danko si vybral. Takže nie jeden, ani dva nepovezieme. No tie šutre by si vzal každý z vás. Predstavte si bridlicu ako býva u nás na múrikoch. Teraz si ju predstavte čiernu, či skôr antracitovú. No a na nej drobné trblietky. Milión trblietok, celý kameň sa ligoce! Ako potreté metalízou, alebo trblietkami na nechty. No dobre, som straka a ľúbi sa mi to lebo sa to trbliece. Ale fakt sú krásne. Čestné pionierske! Danko je vychladený a hlavne umytý studenou nórskou morskou vodou a mňa mrzí len to, že predtým ako sme vystúpili z auta som si prisadla tie krásne dioptrické slnečné okuliare. Áno, to bol ten moment keď silne chcete, aby tento moment bol sen a vám sa to len zdalo. Nie, nezdalo, ramienko ulomené a ja budem celú cestu mať obyčajné, Číňanove na mojich dioptrických, takže dvoje naraz.

V Olderfjorde sme sa zastavili pri obchodíku so suvenírmi, kúpili aj Nordkapp magnetku, uvarili kávu a hlavne sme si dali dvacet. Pomerne často si cestou robíme takéto spacie prestávky a robí nám to dobre. Na chvíľku vypnúť motor, ľahnúť si do ticha a zavrieť oči. Ešte potiahneme pár kilometrov, tak nech sme neni mechom praštení. Smerujeme na Altu, tam mám ďalšie body označené, no ešte sme sa zastavili na odpočívadle pri rieke Goahtemuorjohka. (To je názov! Musela som ho sem napísať.) Konečne sme vytiahli gumáky a ideme jak rýchla rota Chipa Dala do vody. Je plytká, ale kamene šmykľavé. No je tu príjemne, veľa miesta, dá sa tu prespať ak treba. ( 70.311929, 24.205781 )

Pred siedmou prichádzame do Alty. Našla som miesto, niečo ako Stellplatz, je to tak aj oficiálne označené a je tu už niekoľko karavanov. ( 69.966036, 23.266198  ). Je to parkovisko len kúsok od nového kostola, ktorý bol mojim cieľom, bodom na našej trase. Katedrála polárnej žiare bola vysvätená ešte len v roku 2013 je to architektonický skvost. Má tvar, ktorý má pripomínať tvar polárnej žiare keď sa vlní na oblohe. Do vnútra sa platí vstupné, my sme žiaľ prišli neskoro a už je zavretá. Tak si aspoň zvonka fotíme jej špirálovú vežu. Čo je skutočne zaujímavé a neprehliadnuteľné je materiál z akého budova je. Je to kov! Celá je obložená kovom - titánom a tak sa na nej odráža večerné slnko. V zime osvietená a ešte aj s polárnou žiarou môže byť zážitkom. Prešli sme sa aspoň po meste, ktoré vyzerá malé, teda jeho centrum, ale moderné.

Alta nebola mojím cieľom len pre tento kostol. Je tu ešte niečo omnoho, omnoho staršie. Ale tam pôjdeme až zajtra. Dnes prespíme na Stellplatzi ktorého súčasťou je aj nabíjacia stanica na elektromobily. Je to (čierny) humor pozerať sa, ako na nabíjanie musia autá stáť v rade. Teda nabíjanie netrvá tak krátko ako tankovanie benzínu či nafty :-)))

 

Palubný denník karavanistu (9.) - NÓRSKO

 Deň 9. – SOBOTA

Nad ránom o štvrtej bola hmla. Hmla či opar, niečo také. A všade okolo. Slnko sa nad vodou presunulo trocha doprava, robí svoj každodenný oblúčik, ako keby chcelo pobozkať more, odraziť sa od neho a znova sa štverá na oblohu. Ako vlastne funguje polnočné slnko? Večer sa na západe pomaličky blíži k hladine, je to veľmi podobné ako západ slnka hocikde pri mori. Ak ste videli západ slnka pri mori, alebo aj na jazere, pri vodnej hladine, tak to vyzerá veľmi podobne. Len s tým rozdielom, že tu sa to deje trocha neskôr. A keď už sa ten žeravý kruh takmer dotkne vody a vy máte pocit, že za takú štvrťhodinku spadne do vody, tak sa stane niečo presne opačné. Naberie všetky posledné sily, nevzdá to, kĺže sa ponad hladinu ako keď píšeš do zošita tesne nad riadkom rovnú čiaru. Takto nenápadne sa presunie na východný obzor, čo tu za polárnym kruhom nie je až tak ďaleko a tam sa zhlboka nadýchne, počká na štebot prvých vtákov a potom spolu s nimi stúpa hore. Niekedy na obed, keď už začalo krúžiť nad hlavami Laponcov, zabočí na západ a zasa sa pomaličky začne skláňať nad kopcami. Vyčaruje extrémne dlhé tiene ostrých štítov aj ľudských postáv a začne sa približovať k moru. A teraz, keď sa už u nás doma zapínajú pouličné lampy, teraz je najkrajšie svetlo. Zlatisto červené lúče vedia oceniť oči fotografa. A nad ránom vás zobudí zasa slniečko, ktoré sa na vás dívalo celú noc. A túto noc za ním prišiel aj vietor. Začalo riadne fúkať a fúka stále, aj ráno. Hmla sa rozplynula a my konštatujeme, že s tou večernou – nočnou prechádzkou sme to vyhrali. Bolo omnoho krajšie ako teraz ráno.

O 8.45 odchádzame, tachometer ukazuje 191.012, z domu sme to sem mali takmer 3.380 kilometrov. To je skoro ako normálna dovolenka, no my sme ešte neni ani v polovici. Vonku je 11°C a cestou naspäť sme v Gamviku (v dedine) na chvíľku zastavili a fotili. Sú tu „strašidlá“ na lúke pri dome, tak sa na to pozrieme. Je to množstvo figurín pozerajúcich do morského zálivu. Spravené na spôsob nášho strašiaka do záhrady, no títo majú navlečené normálne oblečenie. Montérky, kostým, sveter a sukňu či nohavice. Alebo šaty, či tepláky a mikinu. Namiesto hlavy majú všetci hrču hliny- zeme s trsom trávy. Je to expozícia múzea, ktoré je kúsok odtiaľ. Takto nainštalované to musí vzbudiť pozornosť ľudí keď prechádzajú okolo. Sú to vytrvalí ľudia - Standhaftige folk. Dielo na pamiatku a úctu ľuďom, ktorí obnovili dedinu po jej vypálení v 2.svetovej vojne. Týmto tichým ľuďom darovali oblečenie ľudia z Gamviku. Bolo ich tu 150, no časom už niektorí padli, alebo sa zničili. Na prvý pohľad vtipné dielo, no s poznaním dôvodu prečo vzniklo to už dáva iný rozmer. Treba pri nich chvíľku ticho postáť a uctiť si tento ťažký severský život. ( 71.072614, 28.242959) Kúsok ďalej sme ešte odbočili k veľkým sušiakom na ryby. Sú prázdne, ale lúčne trávy z ktorých trčia im dodávajú krásu. Tu som si vyhrabala zo zeme fialový lupinus, ktorý u nás pestujeme v záhradách a tu to rastie ako lúčny kvet. Pri ceste sú tabule, ktoré informujú šoférov ako funguje premávka počas zimných dní, keď je cesta odhrnutá len na jeden pruh a zle zjazdná.

Mestečko / dedina Gamvik je oproti ostatnej časti čo sme prešli už farebnejšie, napriek tomu, že oficiálne tu žije len okolo 220 obyvateľov (vyzerá to na viac). Teda tie domy, robia obec veselšiu. Nórsko je celkovo pekné. Najkrajšie za slnka, teda také nízke slnko. Ale ak máte nad hlavou nízke biele mraky, ktoré akoby vám chceli padnúť na hlavu, tak aj vtedy si ho viete vychutnať. Scenérie sú tu úchvatné.

Pokračujeme naspäť tou istou trasou ako sme prišli. Cez Mehamn priamo dolu do miesta, kde je úzky pás pevniny ktorý drží pevne polostrov s Gamvikom pripútaný k pevnine. Ešte sme sa zastavili pri väčšom kúsku snehu, ktorý sme si včera vyhliadli. Danko na neho vyryl veľké SK a teší sa z toho. Pri Lebesby sme z jazera doliali vodu do nádrže a Danko sa v tej studenej vode zasa poumýval. Cestou stretávame cyklo-turistov poriadne nabalených. Sama so sebou by som mala problém ťahať bicykel a nie ešte takto zaťažený. Až po 120 kilometroch sme zasa v Ifjorde, kde sme včera odbočili na sever. Teraz odbočujeme doprava a obchádzame Laksefjorden – široký fjord vychádzajúci z Barentsovho mora. Na Nordkapp to máme ešte ďaleko. Skaly okolo nás sú všetky krásne lesklé, je to nejaká bridlica. Nevyzerá takto mastenec? Googlím, áno, grafitová bridlica. Skaly v diaľke ktoré sa nám zdali biele sú asi z tohto kameňa a veľmi sa leskli. O pol druhej si robíme prestávku a varíme fazuľovú polievku z Fínskej konzervy. Na to, že sme nevedeli akú kvalitu kupujeme, len že je to polievka z fazule je to veľmi dobré. Cestou popri rieke je odbočka ku Silfar kaňonu. ( 70.370449, 25.716827) Tak sa tam pozrieme. Od parkoviska je to len kúsok peši, je tu veľa ľudí a pohľad zhora do kaňonu je strašidelný, ale krásny. Sme vysoko nad zelenkastou tečúcou vodou a vidím, že dolu sa kúpu ľudia. V tej ľadovej vode! Idem bližšie, teda nižšie po prúde rieky, až stojím nad miestom kde skáču do vody. Severania s bielou kožou sú do červena vyštípaný z toho kúpania. A prichádzajú ďalší na kúpanie.

Cesta do Lakselv je krásna, priama, pri pobreží, len miestami skákavá, ale pekná. Do cieľa „už len“ 210 km a čierne bridlicové skaly sa miešajú s horami s červenkastým nádychom. V Lakslave sme natankovali a trošku sme si na pumpe zdriemli. Odtiaľto už cesta zasa ide na sever. Obišli sme najjužnejší cíp Porsangerfjordu a popri ňom ideme okolo niekoľkých pekných pláží hore. Za Nordmanndsetom už začínajú tunele. Doteraz ich bolo len pár, ale teraz si už začínam robiť čiarky. Vedú aj cez tie krásne bridlicové hory. Asi 65 km pred Nordkappom je krásna pláž a niekde tu nás obieha auto podobné googlu, len má nápis „tom tom“. Štvrtý tunel v poradí má 6870 metrov a je to pre dnes ten najdlhší. Vedie pod more a kto ide na Nordkapp ním musí prejsť. Postavený v rokoch 1993-1996. Najprv dolu kopcom a po 3,5 km zasa hore kopcom. Zvláštny pocit, v tej hĺbke pod vodou je asfaltka. Pri tej ceste hore kopcom som sa bála či nám auto nezastaví, či to zvládne. Ešte nás čakajú ďalšie dva tunele a v jednom z nich stretávame cyklistu. Ako sa sem dostal? Veď cez väčšinu tunelov sa nesmie jazdiť bicyklom, mávajú obchádzku po ceste zvonku tunela. Ale podmorský tunel nemá obchádzku! To prešiel ním? Ideme ostrovom a je to tu ako koniec sveta. Kamene, skaly, tundra, hmla. Prejdete jedným z tunelov a tam zrazu normálny život, mesto, prístav, fabrika... a hmla. O štvrť na deväť prichádzame na Nordkapp a bum! Lístky na parkovisko (za 20,-€) predáva mladá baba zo Slovenska. Z Oravy. Platí sa za auto plus počet osôb. Parkovisko je veľké, je tu veľa karavanov. Je to také biznisové miesto. Na rozdiel od Gamviku tu z toho ťažia. Spravili tu ikonu Nórska a vyberajú vstupné. Ale na druhej strane sa im nečudujem. Chodí sem milión ľudí, tak nech je z nich nejaký osoh. Veď aj tú údržbu treba z niečoho platiť. A ten pocit? No po tých serpentínach, zákrutách a nekonečnej ceste keď sem prídete, je to taký vnútorný pocit víťazstva. Neviem prečo, ale vnútri to tak človek cíti. Na rozdiel od niektorých biznisových atrakcií tu je to vnímanie trocha iné. Na Drakulovom hrade sa mi takýto biznis sprotivil, ale tu je taký pocit voľnosti, mohutnosti, slobody. Pred vami otvorený oceán a vy ste tu. Vysoko na skale, či skalách, a pred vami len nebo. Nie je tu veľká výška, je to len 380 metrov nad morom, no práve teraz je nízka oblačnosť a biele mraky sedia na vode. Máte pocit, že ste vo výške Lomnického štítu a bojíte sa pozrieť dolu. Je tu bezpečný plot, ale ten pohľad dolu na roklinu medzi skalami mrazí. Prišli sme pomerne v dobrom čase, pod oceľovým glóbusom je málo ľudí, ale vraj asi za hodinu začnú busy privážať turistov. Parkovisko je veľké, autom sa bez zaplatenia k Nordkappu nedostanete. Je tu množstvo karavanov. Áno množstvo. Ako jedna pani napísala: každý deň je tu výstava karavanov, možno stovka, možno dve. Je čo pozerať a obdivovať. Súčasťou areálu je aj hlavná budova s múzeom, kinom, záchodmi, reštauráciou a suvenír shopom. A čo je podstatné a že vôbec nepochopiteľné, platí sa sem vstupné! Dobre, do múzea s kinom, samozrejme. Ale ak chcem suvenír, alebo ísť spraviť kšeft do reštaurácie, tak si zaplatím 30,-€!!! Chápete? Chcete magnetku za 5,-€, alebo prívesok na kľúče, pohľadnicu... alebo kávu v reštaurácii a musíte si zaplatiť vstup. Geniálne. To majú čo za manažéra? Akého trula, či trolla? No podstatné je, že v tom vstupe 20,-€ na parkovisko je už aj WC a voda na doliatie do auta. Spravili sme si večeru a ešte raz sa poprechádzame. Vietor sa zastavil, tých 8°C je už celkom príjemných. Tie fotky stoja za to.

Prechádzame sa potichu pomedzi karavany, vlastne je už noc. Je tu viac karavanov ako na bazoši, je to ako v nemeckom karavanovom autobazári. Alebo ako veľké stretnutie karavanistov. Za zaplatené parkovné sa tu stojí 24 hodín, takže sa to tu stále točí. Autá prichádzajú a odchádzajú. Toto magické miesto, či chcete či nechcete, má silnú energiu. Je to niečo ako vrchol európskeho karavaningu. Biznis, nebiznis, veľa miest ma pre turistický ruch sklamalo, ale toto nie. Toto je ako Meka pre cestovateľov, či už prídete karavanom, motorkou, bicyklom, pešo či ako Janko z Michaloviec na Pionieri. Počas dvoch-troch letných mesiacov toto miesto navštívi 200 000 turistov (!). Toto miesto objavil v roku 1553 anglický objaviteľ keď hľadal severovýchodnú morskú cestu a odvtedy je známe. No aby sme tento ideál trocha pokazili, tak sem sa chodí ako na najsevernejší bod Európy. No realita je inde. Naľavo od Nordkappu je polostrov, výbežok, ktorý je ešte severnejšie, no prístupný len pešou túrou. Ak chcete je to 16 km tam a späť spolu. Volá sa Knivskjellodden. A ešte severnejší európsky bod je na Svalbarde, Nórskom ostrove. Ale že teraz to úplne zamotám, lebo absolútne najsevernejší bod Európy je na Ruskom území a je to Zem Františka Jozefa na Rudolfovom ostrove. Už som to domotala, ale pre nás konštatovanie: Gamvik je najsevernejší, suchou cestou dosiahnuteľný bod. Nordkapp je najsevernejší autom vôbec dosiahnuteľný bod. Knivskjellodden je najsevernejší pešo dosiahnuteľný bod. Svalbard len pre väčšie peňaženky a Rudolfov ostrov zasa leží v Rusku, tak neviem, neviem...

No na dnes stačí. Dobrú noc Nordkapp.

 

 

 

Palubný denník karavanistu (8.) - NÓRSKO

 Deň 8. – PIATOK

Krásne dobré ránko. Je 19.júla a ja som v noci o jednej robila nočnú fotku polárnej noci/dňa. To svetlo je neuveriteľné. Vstávame o ôsmej, v kľude raňajkujeme. Kontrola baterky prebehla úspešne, tak cca 9.40 odchádzame zase ďalej smer Karasjok.

Cesty vo Fínsku podľa mňa robili šikovní inžinieri. Zobrali si mapu, pravítko, urobili čiaru a povedali: tadiaľto pôjde cesta! Tie cesty sú skutočne také rovné. Ok, nie celkom vždy, ale v 90% sú také. Mimo hlavnej cesty do rôznych dediniek a osád sa to asi mení, ale táto hlavná cesta  vyzerá asi tak, že z Helsiniek do Oulu rovno hore, potom trocha oblúčik okolo Botnického zálivu, a z Kemi s pár zákrutami zasa hore. Potom pred Inari doľava obídete jazero a zasa takmer rovno na sever až do Utsjoki, čo je vlastne hranica s Nórskom. Fínsko ako som spomínala je jedna veľká doska s malými prevýšeniami. Čím severnejšie, tým je to prevýšenie badateľnejšie. A tak pred Inari už pribúdajú kopce a zákruty, takže nielen jazero, ale aj pár kopcov nám skočilo do cesty. To, že Fínsko je krajina riek a jazier sa tu prejavuje v plnej paráde.  Už som spomínala, že tých jazier je tu vyše 188 tisíc, takže na každom kroku je nejaká voda. Či močiar, či rieka, ale najviac je tej veľkej vody v podobe jazera. Ja mám panický strach z hlbokej vody a tak keď prechádzame cestou, ktorá má po obidvoch stranách vodu, no a ešte pomerne vysoko k ceste... či skôr cesta bola robená nízko nad hladinou vody, no mám všelijaké pocity. Pár krát sa mi snívalo, že ideme cez takúto cestu a odrazu je celá zaliata vodou a nie je ju vidieť. Zlý pocit.

Náš plán odbočiť za Inari na Karasjok a ďalej na Nordkapp sa máličko zmenil. Stretli sme Čechov, ktorí nám odporučili pozrieť si iný severný bod.

Takže to je náš bod B, náš cieľ. Za odbočkou za mestom Kaamanen na Nórsko sa kvalita cesty podstatne mení. Bude to menším využitím tohto smeru, pretože 95% turistov odbočí práve doľava na Karasjok. My ešte potiahneme kúsok Fínska. Pribudli hrby, spoje betónových panelov ciest. Ešte pred chvíľou sme stretávali veľa Švajčiarov na karavanoch. No neviem, buď tu majú hniezdo, alebo si tu vyskúšali vylodenie ako v Normandii. Posledných 70 km pred hranicami sa robí nová cesta. Kompletka. Štrkový násyp, asfalt, krajnice. Dosť to spomaľuje, pretože sa ide väčšinou po jednom pruhu (teda niežeby tu bola premávka) a ten pruh je zatiaľ len nasypaný štrk, miestami ešte ani nie rozhrnutý. Miestami sú na ceste semafory, takže stojíme. Na jednom sme zastavili za starším karavanom, ktorý mal vzadu zavesenú starú káru. No čo si tí dovolenkári už so sebou nevozia?! Asi je to domorodec a ide do práce na týždňovku.

Videli sme sobiu rodinku a čo sme vypozorovali, že mladý sobík je vždy biely. Po čase keď vypĺzne, lebo videli sme aj takých vypelichaných, tak potom mu rastie hnedá srsť. Ale tie biele sú krásne, takí malí zlatunkí snehuliačikovia, biele bábätká. 

Cestárske stroje pracujú naplno, a čo je podstatné, aj tí ľudia pri nich. No najzaujímavejší pohľad bol, že tu pracuje veľa mladých ľudí. Kopec vyplašených mladých chlapcov zametá a pracuje lopatou. Dokonca aj dievčatá takto pracujú. Menší cestársky stroj jedna z nich šoférovala.

O pol druhej si robíme pauzu aby sme si k obedu uvarili guláš z konzervy. Po pol hodinke už pokračujeme ďalej a blížime sa k hraniciam Fínsko / Nórsko, vonku je 20°C a je to čudné. Vzdušnou čiarou ani nie 200 km od najsevernejšieho bodu a tak teplo. O pol tretej už vchádzame do Nórska, práve v meste Utsjoki  sa časové pásmo zasa mení. Zasa sme o hodinu vzad, teda ako u nás doma. Štáty oddeľuje rieka Karasjohka a spája biely most Saami silta – Saami bridge. V meste Tana bru tankujeme na Shell-ke, na pumpe na ktorej sa dá aj prenocovať, no my pokračujeme zasa s krátkou prestávkou na spánok. Vonku je 16°C a Danko si dal ponožky, tepláky a dlhý rukáv. Zapol kúrenie. Vitajte na severe. Kávu si varíme pri Tanafjorde, pri maličkom rybárskom prístavnom domčeku, pri odbočke na Šuoššjohgeaidnu. Cesta pokračuje medzi ďalšími plesami na druhú stranu kopca. Stretávame čoraz viac sobíkov a keď som videla takého samotára čo sa pásol sám, som sa opýtala: prečo je sám, prečo neni v stáde? A Danko odpovedal: asi je dislektik.

Cesta okolo fjordu Laksefjorden je krásna, aj keď nie moc kvalitná. Samé skoky, už popadali všetky vešiaky v kúpelke aj všetko plechové v kredenci. Koncert kuchynského riadu nás upozorňuje, že nesmieme zaspať po ceste. Fjord je úžasný, ale my sa už od neho vzďalujeme na sever cez vnútrozemskú tundru. Ano, takto vyzerá tundra. Plošina s kameňmi, nízky trávnatý porast, studené plesá a občas nejaký sob. Cesta cez ňu je vybudovaná na vyvýšenom svahu, asi dva metre nad úrovňou tundrových lúk. Po ôsmej večer prichádzame do mesta Gamvik. Parkujeme na parkovisku ešte asi kilometer pred majákom. Je tu pekné priestranné miesto a nie sme tu sami. (71.076757, 28.228784 )  Večer hráme zasa kocky, tak ako takmer každý večer. Dianka s Rikim nás to naučili a odvtedy nás to celkom baví. Jasné, že vyhral zasa Danko.

 Ešte sa ideme prejsť a teda ma napadá pár otázok: Je jedenásť hodín večer a idem na prechádzku – mám si dať na tvár nočný krém keď idem na polnočnú prechádzku? Opálim sa keď budem sedieť vonku v noci keď je polárny deň? Dá sa tu povedať „idem na nočnú“ do roboty keď je vonku svetlo ako cez deň?

Je tu príjemne, takmer nefúka. Maják a budovy okolo neho sú v rekonštrukcii. Tu prichádza matematická rovnica: čím sme bližšie k moru, tým viac komárov. Danko už má plné vlasy týchto zvieratiek. Už doteraz som mala na tele najviac štípancov v živote a asi pribudnú ďalšie. Najviac na hlave, snáď sa mi nezväčší. Tie svine kúšu aj cez nohavice.

Prečo sme sem vlastne prišli? Nordkapp so susedným výbežkom sú najsevernejšie body Európy (ak nerátam Svalbard), no najsevernejšia pevnina na ktorú sa dostanete autom bez použitia trajektu, alebo tunela pod vodou je práve na východ od tohto najznámejšieho miesta. Málo ľudí o ňom vie, je to Gamvik. Áno, pozriete si mapu a je tam ešte jeden severnejší výbežok, ale tam už len pešo. Hovorím o autom dostupnom mieste, pretože tu sa dá prísť autom až k majáku a ten je najsevernejší pevninský maják na zemi. Leží cca tri kilometre od mesta Gamvik pri Barentsovom mori. Polostrov na ktorom leží je jedna z mnohých prírodných rezervácií. Slettnes -  39-metrový maják je postavený v rokoch 1903-1905, je to okrúhla liatinová veža, a teda jediný liatinový maják v severnej časti Nórska. Tento červený maják  momentálne nesvieti. Nie len preto, že okolité budovy sú v rekonštrukcii, ale počas leta až do 12.augusta je vypnutý kvôli silnému nočnému slnku. Inak vydáva biely záblesk každých 20 sekúnd. A do roku 1985 sa tu používal aj hlasový hmlový klaksón.

Cestou naspäť ku karavanu stretávame stádo sobíkov, asi 20 kusov. Prešli len kúsok okolo nás a pre nás to bol zážitok. Najprv jeden, za ním druhý. V tom tichu a polnočnom slnku pomaličky za nimi ďalší a ďalší. Zastavili sme a začíname pozorovať. Opatrne nás obišli a v skupinke prebehli cestu a lúku aby sa zastavili v dostatočnej vzdialenosti. Nízke slniečko ich osvetľovalo ako nejaký zázrak. Len červené lúče, 14°C, slabý vetrík, ticho a stádo sobíkov. Mne sa zasa nechce ísť spať aj keď všade okolo sa už spí. Ešte pozriem kde je slnko (dosť vysoko nad hladinou), pozastieram všetky rolety a idem spať. 

Fotené dve minúty po polnoci:

 

Palubný denník karavanistu (7.) - NÓRSKO

 Deň 7. – ŠTVRTOK

Ranný budíček za zvuku benzínovej kosačky. Je to na asfaltovom parkovisku zvláštne. Keď to prišlo bližšie, tak z kosačky to bol parkoviskový zametač. No ale keď to bolo vedľa nás, tak to nebolo ani jedno, ani druhé, ale chlapík striekal na zem parkovacie čiary.

Teraz ráno ešte treba ísť pozrieť do Santovej dedinky ten obchod, lebo detská zvedavosť nedá. Už je otvorené a my sa cítime ako v decembri v nákupnom stredisku. Je to všetko zimné. Oblečenie, mikiny, čiapky, papuče, šály. Všetko. Aj vianočné gule a dekorácie na stromček. Všade veľa Trollov, ale to tu je v každom obchode, nielen v tom vianočnom. Troll je (severská mytologycká bytosť) ich severským symbolom. Kúpite tu aj letné tričko s vianočným motívom, čo je pre nás trošku sranda, ale okrem miniatúrnych Santov tu majú aj sošky pani Santovej. A to už je voľačo! Veď od nej je už viac tajná len pani Colombová. Takže takto vyzerá pani, ktorá Santovi varí večeru a perie tie červené gate! Tu si môžete kúpiť a doma zavesiť na stromček nie len trollov, autíčka, snehuliakov, domčeky, ale aj mníšky z filmu Sestry v akcii. Neberte sem deti! Nedoplatíte sa. Plyšákov je tu kopa. Ak máte nutkanie, tak aj teraz v lete si môžete ísť sadnúť k Santovi a vyfotiť sa, stojí to 10,-€ a budete mať fotku – originál od nich.

Odchádzame o 10-tej, tachometer hlási 190.260 km, sobíkov sme síce nevideli, ale zabudli sme vrátiť kľúčik od elektriky. Ešteže sme to pomerne zavčasu zistili, tak sa vraciame len asi 8 kilometrov. Kľúčik je od búdky - stojana s elektrickými zástrčkami. Asi nie sme prví, lebo včera nám pani na pumpe povedala, že na vedľajšom stojane funguje len jedna zástrčka, od druhej im nevrátili kľúčik.

Vonku máme 23°C, čo je pomerne dosť na to, že sme za polárnym kruhom. Kto neverí na globále otepľovanie, tu to vidí v praxi. Je tu také leto, ako kedysi bývalo u nás, len sem to vôbec nepatrí. Potom sa čudujeme, že sa topia ľadovce. V takom teple sa skôr čudujem, že ešte vôbec toľko z nich drží pokope. 

Stretli sme prvého sobíka alebo losíka. Nevieme ešte rozdiel medzi nimi, uvidíme čo bude, aké zvieratká budú ďalej. Cesta je krásna, rovná, kvalitná, okolo sú samé brezy. Sú aj borovice, ale medzi nimi doslova svietia biele kmene vysokých briez. Domčeky sú takmer všade červené. Samozrejme len drevené, ale 95% je natretých na červeno, teda bordovo. Zvyšok sú žlté a väčšie budovy sú biele. Pripadá mi to, že tie „stretávacie“ budovy ako škola, alebo nejaký úrad, tak tie sú biele. Ale možno je to hlúposť. Domčeky sú roztrúsené popri ceste, sú aj v lesíkoch, často nenápadné, no takmer nikdy nie sú sústredené tak na kope ako je to u nás na dedinách. To vidíte iba vo väčších mestách. Tu je označenie dopravnou tabuľou že ste vošli do obce, no vyzerá to ako keby to boli len nejaké lazy, ale lazy na rovine. No často tie domčeky sú nenápadne umiestnené a uvedomíte si to až keď chcete zastaviť (napríklad na záchod, alebo pauzičku na kávu), vidíte rozšírenú cestu, ako odpočívadlo a na nej je odbočka. Lenže nemôžete odbočiť, lebo to je vjazd niekomu do dvora. Je to 99% zo všetkých takýchto malých odbočiek. V niektorých prípadoch na to upozorní poštová schránka na rohu, no aj na to treba postupne prísť, že ten drevený stojan so strieškou je niečo ako poštová schránka. Niekedy dokonca na tomto rázcestí je nápis, možno s menom majiteľa pozemku, možno si tak pomenovali svoj pozemok, možno je tam ubytovanie, penzión. To by ste zistili až po odbočení, alebo keď pozriete do odbočky, uvidíte za stromami dom, auto, dvor.

Tu zasa prechádzame cestou, ktorá pripomína pristávaciu dráhu. Medzi obcami Kalliovaara a Korpela 67.066089, 26.530238 . Je široká a rovná s niekoľkými pruhmi, no žiadne označenie. Na konci toho rozšírenia je žlto-čierna značka, ktorá naznačuje niečo také. A niekde za ňou sme už na ceste videli celú rodinku sobíkov. A za chvíľku ďalších. Predpokladáme, že keď je takéto teplo, tak sa im nechce ani z lesa von, no po asfalte sa im lepšie kráča než po lese a mäkkej či močaristej pôde.

Na začiatku Sodankylä sme museli dotankovať do nádrže 56 litrov za 1,799 za liter. Tachometer ukazuje 190.395 a oteplilo sa na 25°C. Priamo v meste sme si spravili prestávku v supermarkete, no takú ozajstnú pauzu si robíme pri rieke, a to sa využije na hygienu – Danko sa umýva. Voda má červenú farbu. Teda možno je to v tých kameňoch, ale máme pocit, že skôr tá voda obsahuje nejaké prvky ktoré ju sfarbujú do červena. Vieme, že v týchto zemepisných šírkach je čistá voda, takže nás to neodradí. Možno má dokonca nejaké prospešné látky (sa utešujeme).

Cestou ďalej začína pršať. O pol tretej máme zase prestávku, tentoraz oddychovú. Dáme si „dvacet“ a kým sa zobudíme, obloha sa začína vyjasňovať. Ešte prší, ale už to nebude na dlho. Veľa domorodcov tu má vo dvore zaparkovaný karavan. Je ich ozaj dosť. Začína to pripomínať národný šport, no ako karavanisti majú veľké plus, všetci odzdravia.

Naplánovaný bod na našej trase je horská turistika. Z hlavnej cesty schádzame za Vuotso a tu už končí sranda, teda skôr asfalt a sranda začína v podobe krásnej šotoliny. Toto slovo šotolina sa nám veľmi zapáčilo. Prvý krát sme ho poznali pri Dankovej ceste do Rumunska, keď s Martinom išli zimnú rally. Odvtedy je slovo „šotolina“ naše obľúbené. Táto cesta je tá originál šotolina a ešte po krátkom čase aj deravá. Mám popísať pre nešoférov? No je to cesta, ktorá asi čo sa týka tried nemá zaradenie. O asfalte či betóne ešte ani nešuškali pred ňou, nieto ešte nahlas to tu spomínať. Je to skrátka ujazdený, miestami by sa dalo o ujazdenosti polemizovať, štrk. Prímes hliny, piesku, či kamienkov je povolená. Jamy, cestné krátery sú tiež povolené. Šotolina prvej triedy je prašná, sypká, ale rovná. Tu je možná aj vyššia rýchlosť okolo 30-40 km/h. Šotoliny ďalších tried majú umiestnenie podľa počtu dier a jám, tomu prináleží aj rýchlosť na nej. Ale pozor! Ak idete spotrebákom, dáte to aj 60-kou, na SUV možno viac. Ak máte staré Daewoo čo Ladu Nivu, tak prefrčíte. Čím rýchlejšie pôjdete, tým ľahšie sa povznesiete ponad jamy. Lenže karavanisti s vŕzgajúcimi skrinkami, hrkotajúcimi šálkami, putovnými bandaskami, poduškami a obuvou idú iný level. Tieto biele kotúľajúce sa obytné domčeky potrebujú trošku viac lásky a opatrnosti. Takže nám tachometer ukazuje 10 km/h, a niekedy aj menej. Už som vám upresnila kvalitu cesty a konečne napíšem prečo a do akej diery sa sem trepeme. Náš dôvod: Pyhä Nattannen – oblasť ktorá už spadá do Laponska, takže svojím spôsobom sme už v inej krajine. Laponsko je severná časť Fínska, Nórska a Švédska. Tiež sa používa výraz Saammi. Slovo Laponsko už samo osebe jasne definuje studenšiu krajinu. Je to oblasť za polárnym kruhom a Laponci sú pôvodní obyvatelia tejto krajiny. Preto tu (časom uvidíme) veľa Saam-múzeí. Vlastne už Santa Claus Village je v Laponsku, veď predsa Santa býva za polárnym kruhom. Takže sme v Laponsku, na východe tohoto územia v Národnom parku a ideme na turistiku. Kopec Pyhä-Nattanen je veľmi nenáročná turistika. 

Vedú k nemu dve trasy. Samozrejme, vždy je jedna dlhšia a druhá kratšia. My sme si povedali, že ideme autom pokiaľ to pôjde, takže sme sa dostali k štartu tej kratšej. Po vytriasajúcej ceste sme sa dostali na celkom slušnú šotolinu na ktorej je aj jednoduché parkovisko.( parkovisko: 68.107561, 27.325359). Tu začína túra s prevýšením 300 metrov. Jednoduchá, krásna prechádzka prírodou s kopou kamenia na vrchole. Veľmi pekné miesto s krásnymi najskôr ružovými, neskôr zelenými (zoxidovanými) kameňmi s lišajníkmi. Celý čas je pekne značená, takže nie je kde zablúdiť. Príjemná prechádzka je podľa tety wiki zaradená do strednej obťažnosti, ale našinec by sa tomu zasmial. U nás by som povedala, že stredná obťažnosť je možno Tatranská Lomnica-Skalnaté pleso. Toto je „ľavou zadnou“ aj pre neturistu. Trocha horší je úplný vrch túry, pretože sa ide po kameňoch, takže treba poriadnu obuv aby ste si nevytkli nohu na kameňoch, ale tie výhľady na jazerá a okolie stoja za to. vrch Pyhä-Nattanen )   Ozaj pekná panoráma. Na vrchole je okrem latríny a turistickej chatky aj obrovská plochá skala ošľahaná a opracovaná vetrom a dažďami a tiež pozorovateľňa z čias druhej svetovej vojny. Na slniečku si vychutnávame výhľady, zapísali sme sa do návštevnej knihy a pomaličky sa poberieme dolu. Keď ste tu, tak sa to fakt nezdá, že ste len o 300 metrov vyššie ako parkovisko, možno preto, že nadmorská výška je tu 590 m.n.m. Počasie nám prialo, vďaka bohu a aj našim dvom anjelom strážnym. Cestu naspäť dáme tú istú, možno tá dlhšia trasa je náročnejšia, my však máme auto na parkovisku, tak musíme ísť tam. Len dodatok: cesta tam a späť (pešo) je cca dve hodiny, plus koľko sa zabavíte hore je na vás.

Pokračujeme naspäť 10 kilometrov deravej šotoliny (takže ako dlho?) a na rohu kde sme na túto cestu odbočili je kemp. Ešte stretáme zablúdeného domáceho sobíka, ktorý tiež odbočil do kempu, len na rozdiel od nás nie oficiálnym vchodom, ale krížom cez lúku. O 19-tej sa ubytovávame v kempe za 38,- €, ( 68.106825, 27.128471) majiteľ je suverénny strýco, ktorý keď sme povedali že je to dosť, tak odvetil: nepáči sa ti? Môžeš ísť, ceste je voľná. Slniečko je nízko a my si začíname zvykať, že o 21.00 hod. je krásne svetlo. Nádherná farba vzduchu a svetla. Tak premýšľam, že keď je u nás fotografická zlatá hodinka, čo je to tu? Zlatá noc? Pribúdajú mraky, ale krásne farby svetla ostávajú. Asi bude pršať.

Neprší. Zase je to čudné. Vonku ani duša a pritom je tam pekne, svetlo, krásne prostredie a tam jak vymreté. Všetci pozaliezaní v karavanoch. No dobre, je 11 hodín v noci, už išli spať. Ale keď vonku je tak krásne... Ach jo... tak dobrý deň, či vlastne dobrú noc.

 

 

Palubný denník karavanistu (6.) - NÓRSKO

 Deň 6. – STREDA

Vstávame o pol ôsmej a zisťujeme, že sme zabudli vytiahnuť chleba z mrazničky. Veď za chvíľku zmäkne a najeme sa. Problém. A veľký. Nejde naštartovať auto. Vyčistili sme kontakty na baterke, vymenili baterku za vnútornú. Nič. Všetko čo sa dalo je skontrolované a autu sa nechce. Tu, v divočine, ďaleko od asfaltky a ešte zastrčení v poli. Jediná výhoda je, že naše PZP nám poskytuje zdarma odvoz do najbližšieho servisu. Telefonicky to máme povrdené, tak čakáme na odťahovku. Je 12.45, polka dňa fuč a my sme sa z miesta nepohli. Jediné čo sa podarilo, že Danko zastavil karavan z Lotyšska a ten nás potiahol na „hlavnú šotolinu“ a neboli sme zastrčení v poli. Tiež majú namierené na Nordkapp a karavan majú z požičovne. Ale boli ochotní pomôcť a to si ceníme. Tu na ceste nás odťahovka hneď uvidí a hlavne ľahšie naloží ako na tej poľnej ceste.

Všetky hnusné muchy majú liaheň práve tu. Ak sa vám zdá, že u babky okolo latríny alebo pri sliepkach majú hniezdo, tak tu majú také hnusné ovady sídlisko. Niekde v tráve majú svoje mrakodrapy a pokazený biely karavan je pre nich atrakcia ako Slovenská blondínka v Sudáne. Tie čierno-sivé mrchy sa nám sem napchajú a potom sedia a narážajú do okien a chcú ísť von. Aspoňže mám tú slížovú záclonu na dverách. Je ich tu toľko, a vraj je to normálne, že Číňania čo jedia hmyz by tu mali hody. Odtiahli sme a to na cestu, myslela som si, že ich bude menej a prd. Spravili sme bielu atrakciu ďalším rodinám ovadov. Svine štipľavé. A to sme si mysleli, že tá mucha čo s nami cestovala z Poľska do Fínska je protivná. Asi si začnem vážiť naše muchy, tie aspoň neštípu. Tieto aj cez nohavice kúšu ako kone.

O 13.30 už odchádzame s odťahovkou. Šofér odmeral baterku, je slabá, možno alternátor pokazený. Naložil, či skôr zapriahol nás za svoje auto systémom závesu predných kolies do kovového držiaku a auto ťahal po ceste. Aký je to pocit sedieť takto v kabíne a v spätnom zrkadle pozerať na vlastný karavan? Zmiešaný. Na jednej strane radosť, že konečne prišla pomoc a na druhej strane strach z toho ako to naše auto tam vzadu zvládne. Cesta je jak tankodrom, všetko skáče. Snáď som v ňom všetko pozavierala a nič nebude po zemi rozsypané a rozbité. Nekonečných 15 km do Tervoly. Odtiaľ by mala byť lepšia cesta. Teraz sa bojím nielen opravy karavanu, ale či ho nestratíme. Dokonca aj toho, či tu nespadnem potej ceste zo sedačky. Cítim sa tak zúfalo, že už mi ani nevadí, že šofér odťahovky fajčí. A to už je voľačo u mňa.

Za Tervolou je pekný asfalt a ja konečne svojim zadkom nezakusujem do sedačky. O 14.40 príchod do servisu na začiatku Kemi a my už začíname byť hladní. V servise chlapík povedal, že možno sa zajtra na to pozrú keď bude čas. Objednajú náhradný diel a možno pozajtra príde a potom niekedy ho vymenia. ☹ To snáď nie!!! Tak ich Danko ukecal, že nech sa pozrú na to, možno to bude len nejaká somarina, maličkosť. My chceme ísť ďalej a nie kempovať týždeň v servise. Prišli dvaja aj so servisným štartovacím vozíkom, zapojili a naštartovali. Slabá baterka aj jedna aj druhá. Vymenili káblovú svorku na baterke. Za hodinu je porucha odstránená, zaplatili sme 80,-€ a čakáme s naštartovaným autom nech sa baterka dobije.  Zatiaľ sme sa najedli. Po asi dvoch hodinách mi ten motor išiel na nervy, tak sme sa dohodli, že ho vypneme a uvidíme či naštartuje. Ak áno, ideme ďalej. Pôvodne sme chceli ostať do rána potom buď odísť, alebo v prípade nutnosti opravovať auto. Vypli sme a nenaštartovali. Nič sa nedá robiť, kúsok ďalej je obchodný dom. Nová baterka a pre istotu aj nabíjačka 130,-€. Cudzia pani sa ponúkla odviezť Danka keď ho videla vliecť tú ťažkú baterku. Aj tu sa nájdu dobrí ľudia. Auto naštartovalo na prvý šup a my ideme ďalej.

Okolo cesty stále veľa brezí a radarov. Nafta tu stojí 1,95. Blížime sa k Rovaniemi, toto miesto je známe hlavne tým, že blízko neho je vybudovaná dedinka Santa Clausa – Santa Clause Village - 66.543764, 25.847659 . V jej areáli je veľké parkovisko – kemp pre karavany, my však stojíme oproti na benzínovej pumpe a Stellplatzi za 15,-€ na 24 hodín za elektriku. Je tu viac karavanov, no ešte viac ich je v dedinke cez cestu. Tu sme sa len boli prejsť, už je po záverečnej, tak obchodíky sú už zamknuté, aj sobíky už išli do postieľok. Pol desiatej a slniečko vysoko. Touto Santovou dedinkou prechádza polárny kruh a ten je po Santovi druhou atrakciou. Skôr by som povedala, že pre dospelákov je možno ten zaujímavejší. Súčasťou kempu sú aj červené chatky s celoročnými vianočnými stromčekami a ozdobami. Tu sú Vianoce po celý rok. Autá, budovy, všetko má Santa Clausovské nálepky a dekorácie. Je to veľmi zvláštne, vonku je také svetlo a všetko je tu prázdne. Skoro ako vo Vrbovom uprostred leta, lenže tu je 23.00 hod.

Ideme spať. Všetky prístroje dáme na nabíjačky a dobrú noc. Lenže zaspávať počas polárneho dňa je nič oproti svietiacemu displeju hodín alebo svietiacej pouličnej lampe priamo do spálne. Tu si lahýňam do postele s pocitom, že som zabudla vonku zhasnúť. Je 24.00 hod., slnko je tesne za kopcom ale nevidíte ho, len jeho svetlo. Nezapadlo. Len nás od neho delí kopec. A jeho svetlo vám nazerá do postele a vysmieva sa z toho vášho čudovania. Predstavte si, že v lete si idete o ôsmej večer (za svetla) ľahnúť do postele lebo skrátka už je čas. Nechce sa nám ísť spať, ale po tomto vyčerpávajúcom dni už treba. Všetky rolety a oknách slúžia ako majú, tak o chvíľu sa nám to aj podarí.

 Fotené krátko pred polnocou:

 

Palubný denník karavanistu (5.) - NÓRSKO

 Deň 5. – UTOROK

Je deväť hodín, 19 stupňov a pomaly odchádzame. Slnko v noci vôbec nezapadlo. Také je v noci svetlo ako u nás v lete večer o siedmej-ôsmej. Teraz je už slniečko vysoko, teplota letného vzduchu pripomína, že je dovolenkové obdobie. V kempe všetci zalezení v karavanoch až má človek zlé svedomie, že ich o deviatej zobudí štartovaním auta. Je nádherne, nechápem čo nevylezú. Pokračujeme severne na Oulu, za Jyväskylä prechádzame okolo letiska po ľavej strane. Tu sa diaľnica podozrivo rozširuje a križujú ju žlté stĺpy, také, ako usmerňujú lietadlá na pristávaciu plochu. Oni nás vlastne upozornili, že je tu letisko. No čo padlo Dankovi do očí bolo, že cesta je až príliš široká, príliš rovná a určite je to ďalšia prípadná pristávacia dráha. V jednom mieste, akoby výjazde z diaľnice, oddelené betónovými blokmi, sú čiary podobné tým na letiskovej ploche čo určujú smer trasy a otáčania lietadiel. Pravdepodobne prepojené s letiskom. Niekde tu, na tejto priamej Fínskej ceste som nabrala odvahu a išla som šoférovať. Dala som 109 km, čo je pre mňa už rekord. Po pauze na kávičku kúsok od mesta Emolahti som si zasa pofotila tú krásnu fialkovú burinu. Teda nie tak celkom burinu, tu to tak rastie, ale sú to krásne fialkové a ružovo-fialové kvety rastúce všade.  Google hovorí, že je to kyprina úzkolistá. Sú ich tu celé lány, plochy zarastené touto divou rastlinou sú všade. Nutne ju potrebujem mať doma! A dokonca som tu videla to, čo u nás kedysi v lese – kopcové mraveniská. No možno sú aj u nás len ja tam nechodím, ale kedysi ich bolo viac a tu sú tiež hocikde. Veľké mravenčie bytovky dokonale zapadajú do panenskej prírody, do jej lúk a voňavých lesov.

Cestou sme natrafili na čerpačku pri zvláštnom pamätníku, alebo skôr múzeu zvonov. Drevená stavba so zavesenými piatimi zvonmi hore a desiatimi zvonmi dolu dovoľovala dotknúť sa veľkých zvonov a buchnúť srdcom zvonu o jeho telo. Zvon sa ozval a Danko sa tešil ako malý chlapec. Zvonov je tu viac a blízka reštaurácia ponúka okrem občerstvenia aj možnosť kúpiť si takýto suvenír. Jej priestory sú zdobené porcelánovými, sklenými aj kovovými zvončekmi. Vonku je niekoľko mohutných zvonov, ale tu sú stovky maličkých zbierkových. Ozdobené sú okná, stoly, steny aj celý priestor. Takže magnetka maličkého zvončeka je samozrejmá. Ak niekto náhodou pôjdete týmto smerom, tak je to tu: 63.713886, 25.919336  .

Fínsko je pekné, možno nie tak atraktívne ako Nórsko, ale podľa mňa aj tu by si každý našiel svoje. Karavanisti pribúdajú a všetci sa slušne zdravia. Mraky sa rozliezli a my pokračujeme za slnečnej oblohy ďalej. Biele mráčiky sú ako obkukané a naklonované z počítačovej plochy windowsu a my po krátkej dobe zasa tankujeme. Samoobslužná pumpa nám viac ako 30 litrov nedá, jej nastavenie asi na jeden raz to neumožní, nevadí. Pred chvíľou sme tak tankovali, tak dáme ešte jed raz tak.  Premávka hustne, je pracovný deň po 14-tej hodine a domácim už asi padla. Blížime sa k Oulu a kúsok odtiaľ je národný park Liminka s jedinečným osadenstvom vtáctva. 

Drevená veža – pozorovateľňa umožňuje panoramatický pohľad na široké okolie. Vtáky sem chodí nielen pozorovať, ale aj fotiť veľa prírody chtivých fotografov. Výhľad na močariská o okolité ticho je príjemné aj pre laikov ako sme my. Trošku mi to pripomína deltu Dunaja. Niečo sa tu vlieva do niečoho, presnejšie záliv Liminganlahti tu má svoj močaristý výbežok, celá je to súčasťou veľkého Botnického zálivu. Vtácvo, hmyz a rastlinstvo tu majú fotografi a prírodovedci ako na dlani. Preto je to súčasťou Národného parku a je to tu oplotené. No predpokladám, že ten plot je výhodou, pretože skočiť pri prechádzke do jedného z nenápadných močarísk by asi nikto nechcel.  Pôvodný plán tu bol aj prenocovať, ale ešte je málo hodín a my sa môžeme presunúť ďalej, a svetlo je dlho, ideál na cestovanie.
 Miesto: 64.824193, 25.311726

K nášmu cieľu vedie istá pevná cesta, ale Danko má chuť na skratky a niekde tu, v lone prírody chce prespať. Lenže nič sa mu nepáči, alebo sa bojí na niektorom mieste prespať. Hľadáme ďalej, po šotoline medzi lesmi a rúbaniskami, keď konečne uvidel tú správnu šotolinu, správnu odbočku a správne miesto kúsok ďalej, aby sme neboli tesne pri ceste. Tu, medzi fialovými kvetmi a navŕšeným dreveným odpadom po zvoze stromov sa mu páči. A tak fotíme nezapadajúce slnko a konečne som zdvihla aj dron. Komárov a múch je tu požehnane a štípu aj cez oblečenie a tak spíme pri dôkladne zatiahnutých sieťkach, ale deti tých malých hnusákov sa prepchali aj sieťkami a my sme zasa poslúžili ako dobrovoľný darcovia krvi, teda stravy pre zahraničný hmyz. 

Posledná fotka je polnočné slnko, ktoré ešte netuší zajtrajšie nepríjemnosti:

Palubný denník karavanistu (4.) - NÓRSKO

 Deň 4. – PONDELOK

Na dnes máme objednaný trajekt. Teda nielen objednaný, ale aj zaplatený a to už je to podstatné, prečo musíme byť ráno v prístave  a čakať na check-ine. Natankovať sme mali v pláne ešte v Jüri, pretože v Talline sme predpokladali, že bude drahšie a na druhej strane vody v Helsinkách tiež. Takže benzínka Alexela – iný spôsob tankovania ako u nás. Na to sme prišli až neskôr, až po tom, ako sme (teda Danko) v úmysle zavolať tlačidlom obsluhu pumpy aby pomohla, zablokoval celú pumpu. Až potom si uvedomil, že to nebolo help tlačidlo, ale emergency a pravdepodobne vypol možnosť tankovania na celej pumpe. Pretože odrazu sa nedalo natankovať nielen na našom stojane, ale ani na stojane chalana čo nám chcel pomôcť. Tak sme rýchlo zdúchli a tankovali sme na druhej strane kruháča na CircleK(1,569/l). Pre vysvetlenie: tankuje sa tak, že najprv sa musí vložiť platobná karta, naťukať PIN-kód a až potom vytiahnuť pištoľ zo stojana. My sme najprv pištoľ a až potom kartu. Tak ale tu sme sa to naučili, ďalej už boli hlavne takéto pumpy.

Tachometer ukazuje 189.309, to znamená, že sme už prešli vyše 1 634 km. Čo bolo pre nás zaujímavé, tak tu sme natankovali naftu s nulovým obsahom repky.

O deviatej sa už checkujeme na trajekt a o pol desiatej aj naloďujeme. 10.20 loď zdvíha kotvy a 12.30 pristávame v Helsinkách. Na trajekte si vraj treba kúpiť alkohol (ak máš málo svojho), lebo ďalej je už drahý. Tak sme si kúpili aspoň malý biely rum, pol litra za 11,-€. No nekúp to. Ale lacnejšie nič nebolo a tento má aspoň peknú a praktickú butylku. Cukríky sme si ale nekúpili, tie boli balíček gumkáčov Haribo za 8,60€. Ale akcia! Keď kúpite dva, tak ich máte za 12,90! Nekúpili sme aj tak.

Pre tých čo nevedia: na veľkých trajektoch ako je tento sa za plavby musí opustiť karavan aj auto. Dvere do podpalubia- parkoviska sa zavrú a uzamknú. Z bezpečnostných dôvodov. Takže všetci pasažieri aj so svojimi psíkmi sú hore a buď si pospia, navštívia reštauráciu, alebo jednoducho sedia vonku vo vetre a sledujú more. K autám sa dá dostať až tesne pred pristátim, dvere sa odomknú a to už na schodoch k nim stojí a prešľapáva väčšia hŕstka nedočkavcov. Až keď dvere povolia sa môžeme rozliezť a prešmyknúť pomedzi autá k tomu svojmu. Niekedy sú tie autá tak na tesno, že poriadny veľký a tlstý chlapisko by neprešiel. Minimálne nie zo strany predkov a zadkov áut, lebo tu sa parkuje natesno. Pri každom parkovaní musíte po vypnutí motora zaradiť rýchlosť, zatiahnuť ručnú brzdu a my zvykneme hodiť aj „šuter“ pod koleso. Vozíme dlažobnú kocku, alebo kto má klin. Takto tomu viac dôverujem. Podľa dĺžky plavby si treba zobrať do batôžku vodu, kekse, alebo slovenského lepeňáka, no a nejakú knihu, časopis a ja aj štrikovanie. Pretože človeka zas nebaví dve hodiny fotiť a sledovať vonku vodu a psíkov. Karty, nabíjačka na mobil či nejaký zápisník tiež poslúžia. A to už ani nehovorím o tých čo majú deti ako Kluci na cestách, tam je povinnosťou vymyslieť deťom zábavu.  Zvukové (jééééj) pobehovania z paluby na palubu, alebo od okna k oknu nevydržia dlhšie ako 30-40 minút. Do 10 minút od vzdialenia sa od brehu začína nuda, hlad, smäd, driemoty a podobné veci. Sedíme v aute na trajekte, čakáme na výjazd a prišla dôležitá SMS: v Krajnom sa budú predávať kačice. Z lode najprv vychádzajú osobné autá a je ich mrte. Do Pi... ešťan, odkiaľ vychádzajú? Z neba? Veď toľko ich na svete ani neni! Vítajme v Helsinkách. Je pol dvanástej, 21°C, pekne slnečno. O hodinu sme už aj von z mesta, je lákavé pozrieť si ho, no cesta nás vedie pekne obchvatom mimo mesta, ťaháme sa v kolóne áut vychádzajúcich z trajektu a hľadať parkovanie sa nám nechce. Veď ešte toho uvidíme dosť za nasledujúce týždne.

Vezieme sa krajinou, pomerne plochou, teda to prevýšenie kopcov tu nie je až také značné, že by ste to nejako veľmi cítili. Podľa tety wiki je tu prevýšenie krajiny len okolo 50 metrov. Tu na juhu je to skôr o jazerách, močiaroch, veď sa aj hovorí, že je to krajina tisícich jazier, je ich tu skoro 188 tisíc. Vidíte to na každom kroku. No a všade sú lesy. Všade, všade, všade. Fínsko je krajina ideálna pre turistov, ktorí moc nemusia veľké výstupy do hôr. Pre tých, čo majú radi skôr prechádzky lesmi a národnými parkami, jazerami a obdivujú močariská a rašeliniská. Ak nie ste zdatný „kopcolezec“ tak toto prostredie vám bude vyhovovať. Len je tu veľa komárov, čo asi odradí. Keď nám to povedala mladá Fínka v kempe pri Talline, nechápali sme. Dáva to logiku: veľa vody, jazier močiarov + v poslednom čase vyššie teploty ako kedysi = ideálne liahne komárov. Dokonca vraj pri týchto vysokých teplotách sa rozmnožili viac ako je bežné aj nejaké otravné štípajúce muchy (to ešte len zistíme). Ozbrojte sa repelentom, alebo sa primerane oblečte. 

Najvyššie hory sú až celkom na severe s výškou 1300m.n.m. a k nim z Helsínk vedie priama cesta, ktorá nás vedie okolo miest a obcí, ktoré majú názvy podobné tým v Estónsku. Tiež znejú ako čarodejnícke zaklínadlá. (Klaukkala, Tervakoski, Holola, Kujala, Lepsala – čítajte bez čiarok a už chýba len dexempo šupoplesk) O druhej si robíme obednú pauzu a polievka od Vitany a zemiaková kaša od Maggi nás majú za úlohu posilniť. Niekde v týchto geografických pásmach na diaľnici začíname obdivovať fínsku raritu – kamióny. Toto je v málo európskych krajinách, možno to bude práve tou priamosťou ciest, sú tu ťahače s návesmi, aj dvomi, tromi a my počítame nápravy: 4+5, 4+4. Ťahač ťahá náves za ktorým je ešte príves. Ty sou! Co? (čítaj česky). Zázraky pre Danka.

Nasledujúca zastávka je u chalanov – Fínov, priaznivcov škodoviek, s ktorými sa Danko zoznámil cez instagram a tak bola jeho túžba tu tie škodovky vidieť. Chalanisko (hlavný hrdina) moc angličtinu neovláda, možno ako ja, ale zavolal bratranca, ten tlmočí. A tak okrem kávy a krásnych stromov na dvore si pozrieme Favorita, 120-ky, dve 1203-ky, Feliciu pick-up, 100-večku a dokonca tu má aj červenú tisícku. Nepojazdnú, zapadanú rúškom tmy a prachu, ale úzky stĺpik. Hlavný bod návštevy bol vyložený - na nás čakajúci Sedan – Škoda 1200. V pôvodnej patine, ale pojazdná kráska. Toto je to auto, ktoré bolo smerodatnou vecou zoznámenia sa tohto Fína s týmto Slovákom. Bolo to video zo zimnej jazdy po snehu na zelenej krásavici. A tak sme tu, fotíme, spíkujeme a tešíme sa z nového kamarátstva. Mimochodom, býva v krásnej prírode severského vidieku.

Cesta pokračuje smerom na Jyväskylä. Karavany hustnú a musím zložiť pochvalu karavanistom domorodcom, že všetci krásne zdravia. Tak každého jedného zdravíme a mávame. A tešíme sa z toho (hlavne ja). O 19-tej už stojíme v meste vzdialenom „len“ 270 km od Helsínk, v meste, ktoré preslávil svojím narodením športovec 80-tich rokov, ktorého som ako puberťáčka doslova žrala a pozerala všetky skoky na lyžiach. Bolo to v čase, keď našu komunistickú republiku reprezentovali mená Pavel Ploc a Jiří Parma, tak Fíni mali svojho – Matti Nikänen, zázrak na lyžiach. Tu sa narodil, tu mu postavili pomník, keďže zomrel len 56-ročný. Tento najlepší skokan všetkých dôb asi nezvládol celebritný život a zomrel na pankreatitídu a zápal pľúc. Bol hviezdou olympijských hier a všetkých svetových pohárov, no alkohol ho premohol. Park a pláž nesie Mattiho meno, je to ich hrdina.

Jyväskylä je deviate najväčšie mesto vo Fínsku a je tu (vraj) veľmi veľa škôl. No negatívna informácia je, že je tu až 15% nezamestnanosť. A vraj tu veľmi stúpol aj zločin a násilie. A pozitívum - úchvatná jazerná príroda a štyri národné parky, rally tisícich jazier a mesto študentov.

Do kempu v tomto meste prichádzame o pol ôsmej, cena je 35,-€ a na dnes kilometrovo stačilo. Laajavuori Caravan je kemp na kraji mesta (62.255727, 25.696630 ), len kúsok od skokanského mostíka, ktorý je vidieť. Práve sa tu koná nejaký festival, koncerty, či akcia pre mládež. Pod mostíkom je lezecká dráha, Rambo-dráha, či Tarzanova dráha, ako tomu hovoríte vy? Mysím, že tento kemp je plne využitý aj cez zimu, keďže je tu blízko aj vlek so svahom. Do kempu sa ide cez padaciu rampu a všade používate čip. Aj otvorenie dverí do kuchynky, do sprchy, na wc. A „za příplatek“ ako sme mali my budete mať aj dúhu nad kempom.

Palubný denník karavanistu (3.) - NÓRSKO

 Deň 3. – NEDEĽA

Je polovica júla, presnejšie 14.júla, leto vrcholí a my ráno balíme už krátko po siedmej hodine. Ešte sa zastavíme na veľmi estetickej rozhľadni na kopci oproti mostom. Je hneď vedľa cesty ktorou sme prišli, takže žiadna zachádzka. Musím povedať, že kto tú vežu architektonicky navrhol mal veľmi dobrý vkus a cítenie s prírodou. Má 20 metrov a je to mladica. Postavená v roku 2020 a jej vyhliadková plocha je vo výške 15 metrov. Jej kvalitná stavba sa potvrdí aj pri stúpaní po jej schodoch, vôbec nemáte pocit, že by sa pod vami kolísala. Výhľad na okolité kopce, jazerá a hlavne mosty nenarúša ani jej  žlto-béžová konštrukcia. Pod týmito drevenými stĺpmi sa skrýva pevná oceľová konštrukcia. Ak pôjdete okolo, či už na sever k moru, alebo do Litvy, zastavte sa tu. Poliaci si dávajú záležať na cestovnom ruchu a to sa potvrdí aj tu. Je tu kam chodiť a tiež aj bicyklovať.

Ako som spomínala, odtiaľto je len kúsok do Litvy a bohužiaľ aj do Ruska. Nie, nechcem rozoberať politickú situáciu, len doteraz som nepochopila, že štát obrovský od nevidím do nevidím, najväčší štát sveta, načo do prdele potrebuje mať ešte aj tento slíž medzi poľskom a Litvou. Historicky to územie patrí Litve alebo Poľsku, no pýcha a nenažranosť zatemňuje mozgy. Takže my nemôžeme ťahať priamo na sever, ale tento kúsok štátu, ktorý tu zavadzia musíme obísť. Ideme malými cestami k neplánovanej atrakcii – trojštátie. Tí, čo už na podobnom mieste boli vedia, že tam niekde bude „kolík“ zakopaný v zemi a na tri strany štáty. Tu je rozdiel, že ten „kolík“, teda mramorový stĺpik je za množstvom ostnatého drôtu. Na webe sú fotky z čias, keď ho bolo menej. Len nechápem, že ak je toto ten „kút“ každého štátu, prečo je za plotom? Plot mal ísť predsa až od neho. Asi nejaká bezpečnostná zóna. A teraz keď premýšľam, tak my parkujeme v Poľsku, a do Litvy sme sa dostali skôr pešo ako karavanom. To preto, že turistický chodník k tomuto bodu vedie Litvou. Nie je to nijako významné ani atraktívne miesto, také normálne. Zaujímavým ho robia turistické trasy, chodníky, príroda, ale hlavne tá predstava, že tam za ostnatým drôtom je to celkom inak. Len pár metrov od vás a celkom inak. Ako bol svet rád, keď padol ostnatý drôt u nás, a duplom, keď to padlo v Berlíne. Kto vlastne ho dal sem? Kto sa bojí koho? Kto si neželá návštevy tej druhej strany? Tento tripoint  - 54.363291, 22.792090 by bol omnoho krajší bez plota, tak ako na starších fotkách na webe. Teraz sa ho nemôžete dotknúť.

Prechodom do Litvy sa začala cesta krajinou bocianov. Teda kvalitatívne pekná cesta je už pred hranicami v Poľsku, no „za čiarou“ vám pridá aj na veku. Teda skôr na čase, lebo je tu o hodinu viac, takže kto má ručičkové hodinky pretočiť a odteraz budem písať v posunutom čase. Cesta je nádherná. Ideme po funglovke, ktorá tu minule (keď sme tu boli) ešte nebola. Čerstvo upečená, voňavá, no u nás by ju ešte neotvorili. Iné štáty to kľudne urobia tak, že spravia polovicu diaľnice aby mohli frčať autá a druhú stranu ešte dokončujú. A tak tu frčíme, pozeráme ako vedľa nás makajú ľudia a stroje, a na obed zasa tankujeme. Karavanov pribúda a napadá ma začiatok vtipu: Stretnú sa Rakúšan, Nemec a Slovák na karavanoch v Litve... (viac som nevymyslela). Hranice z Litvy do Lotyšska prechádzame o pol tretej, no a to sme do Litvy vstúpili o 10-tej ich času.

Lotyšsko sme už raz prešli a stále je tu krásne a čisto. Rýchlosť sa poctivo dodržiava, všade je veľa kamier pri cestách. Tak si spomínam na toho kamionistu z Litvy čo ho v Rumunsku vytrubovali ďalší kamionisti. No on je zvyknutý dodržiavať rýchlosť, nie ako Rumuni a Poliaci.

Veľa ľudí u nás ani neregistruje, že krajiny ako Litva, Lotyšsko a Estónsko existujú. Nieže by o nich nevedeli, ale nejako to neregistrujú. A to už vôbec nevedia ako je tu krásne. Nielen cesty, ale aj stromy, príroda, budovy. Tieto štáty sa dokonale vymanili a vytiahli z tieňa ZSSR. A myslím, že ekonomicky sú ďaleko pred nami. Predstavte si, že cestujete zelenou krajinu preťatou priamou cestou, okolo ktorej je množstvo vysokých stromov popretkávaných bielymi brezami. Ak nie sú stromy, tak polia s obilninou, alebo jednoduché zelené polia. No ja mám najradšej tie brezy.

Tu v Lotyšsku sme minule našli jednu krásnu pláž a tak sme mysleli, že sa tu zase zastavíme a dáme prestávku - 7.622118, 24.386279 No tak na tú pláž sme neprišli, bola skôr ako som myslela, tak sme zastali na ďalšom parkovisku, no a keď tak rozmýšľam, tak asi tej istej pláže, pretože tá piesková pláž sa tiahne od Rigy až takmer po Pärnu. Danko sa okúpal, spravili sme si kávičku, trošku oddýchli a pôjdeme ďalej. Dnes máme veľmi dlhú trasu, no vďaka perfektným cestám sa to dá zvládnuť. Trasa je rovná, kvalitná, počasie fantastické, jediná nevýhoda je, že je to aj hlavná trasa kamiónov do Tallinu a do Helsínk. No opakujem sa, rýchlosť sa dodržiava. Nikto sa vám netlačí na zadok, nikto vás nevytrubuje, nikto na vás nebliká. Máme radi tieto baltské cesty. Teraz nám parádne vyhovuje ich kvalita a priamosť. Pre úsporu času potrebujeme prejsť až po Tallin, a tam už poznáme jeden kemp. Teraz sa znova prejavuje výhoda autokaravanu (oproti prívesu). Aj keď by sa nemalo, teda doslova sa to nesmie, tak za jazdy sa dá prejsť po aute aby vám netŕpli nohy. No šofér teda nie, ale ja ano. Takže ak je chuť na maškrty alebo na paštekový chleba, nech sa páči. Dokonca (!) keď to tak znenazdajky príde, tak za jazdy sa dá aj vyčúrať. A už sme mali skúsenosť s členmi rodiny, že aj niečo viac. Viem, nesmie sa to, ale ak má prísť k takému nepríjemnému „úrazu“ a ste na diaľnici či ceste kde sa nedá zastaviť, tak toto je jediné riešenie. A tak sa z kabínky záchoda môžem pozerať na cestu kam ideme. 😊

Pred deviatou večer už zakempovávame v Kivi talu, nami v minulosti odskúšaný kemp, ktorý by od nás dostal 9 z 10 hviezdičiek. Chýbajúca hviezdička by bola za to, že je tam málo záchodov, ale v týchto končinách sa ráta so záchodmi v karavane (čo sa nám aj neskôr potvrdilo) a ešte za to, že sme ho po rokoch ledva našli. To značenie pri ceste je, len nie až také výrazné a navigácia nás viedla cez lúku a už sme z nej boli zúfalí. Kemp nikde vidieť nebolo. Takže sme sa vrátili naspäť na hlavnú cestu a hľadali sme kde sme naposledy videli tú nenápadnú tabuľu. Ak budete v meste Jüri pred Tallinom, tak sa v centre obzerajte po tabuľke kempu a držte sa jej. GPS kempu - 59.351990, 24.915630 . Ešte by som mu odobrala hviezdičku za to, že z kempu odstránili starú električku, ktorá sa nám pred šiestimi rokmi najviac páčila. Bola krásnym doplnkom ku všetkým tým výmyslom a dekoráciám kempu. Pán majiteľ rád vymýšľa zaujímavé dekorácie zo železa, preto rôzne stojany na kvety, bicykle, sedačky a stolíky sú po celom kempe. Jednu z prvých vecí čo som tu hľadala bol plochý kameň v trávniku, ktorý bol vlastne Leninovou hlavou z profilu. Bol tu, aj po rokoch. Dnes by ho možno bolo lepšie nechať zarásť trávou, ale v histórii sú veci, ktoré skrátka boli. Či zlé, či dobré, ale boli. Nebudem to rozpitvávať, pre nás je toto minulosť, pretože v minulosti sme v tomto kempe boli a očaril nás. Ten kameň bol jednou z vecí na ktorej sme sa tu bavili. Tak ako drevená morská panna na brehu jazierka, alebo autobusová zastávka v lese, alebo knižnica v záchode. Na tento kemp si treba spraviť čas a poprechádzať sa a presnoriť všetky zákutia a chodníky v lesíku, Cena za noc s elektrikou pre dve osoby 30,-€.