Palubný denník karavanistu (6.) - RUMUNSKO

 Deň 6. – PONDELOK

Psy štekali. Dlho do noci. Tak spánok nebol až tak ideálny. Dodatočne sme sa dozvedeli, že v inom kempe, ale možno aj tu tomu tak bolo, psy štekali, lebo okolo sa túlali medvede. Ráno sa po raňajkách rozlúčime s Holanďanmi, obidvomi psami a s mačiatkami a pokračujeme ďalej. Vraciame sa naspäť k Buzau a Ploješti, míňame zasa zopár starých odstavených Dácií a severo-západne od Ploješti je pohorie Bucegi. Na mape ho nájdete pod Brašovom  a naľavo od Pelešu. Ranný tachometer ukazuje stav 180.587 km a cestou všetkými mestečkami a dedinkami vidíme aký je už mesiac v kalendári. Začína školský rok a my musíme brať ohľad na množstvo detí a ich rodičov s kyticami a sladkosťami, ako sa tešia do školy. Dnes je úplne jedno či sa tešia, alebo nie, zajtra tomu bude inak. V Rumunsku je častý pohľad na kontrasty. Aj tu. Pred školou parkujú drahé autá a kúsok od nich drevený voz ťahaný koňom. Je jasné, že na tom prišli deti Rumunských cigánov, veď aj to sú školáci. Prechádzame dedinou Săhăteni a tu je vidieť ich oddanosť krajine. Dedinské lavičky sú natreté vo farbách Rumunskej zástavy, modro-žlto-červené.

 Tu niekde na obchvate mesta Ploješť nás upútala ešte jedna „ekologická“ zaujímavosť. Je tu pár miest, kde sú vraky áut umiestnené vo vysokých regáloch možno sto metrov dlhých. Je tu asi päť, možno šesť takých regálov, dlhých ako celý pozemok a okolo nich autá v štádiu rozoberania. Tie na regáloch sú už takmer rozobraté, takže vyložená je len kasňa. Pravdepodobne v Rumunsku ešte chýba zákon, alebo vymyslený princíp likvidácie týchto vrakov. Sú tu na okolí miesta, kde sú na predaj diely z áut, takže rozobrali a rozpredávajú. Ale prečo ten zvyšok nedajú niekam do oceliarní, železiarní, hlinikární? Možno na to ešte nedospeli. Ale je tu ešte niečo, čo my nemáme. A to ich šikovnosť v cestných stavbách. Viem, že som to tu už spomínala, no teraz ide o inú zaujímavú vec. Kruhový objazd „v lufte“. Podľa máp mi nešlo do hlavy ako zvláštne ma navigácia vedie, prečo je cez kruhový objazd cesta priamo. Cesta priamo je totiž po zemi a bokom je nájazd na kruhový objazd, ktorý je nad cestou na nosníkoch. Také jednoduché a tak dokonale vymyslené. Neviem, či to dizajnoval Rumun, pretože skôr sme mali z iných väčších miest skúsenosti opačné, a síce nebyť navigácie, tak sa z tých dochumelených križovatiek nevymotáme.

Ešte vám spomeniem jednu Rumunskú špecialitu, zaujímavosť. V dedinách je plynofikácia, nič zvláštne. Zvláštny je spôsob ako to poriešili. Všetko plynové potrubie je ťahané po povrchu. V zemi je len v tej časti, kde je to nutné. Takže z ulice do ulice, popod križovatku. Žltá rúra ide popred dom a ponad bránu ju zdvihli hore, za bránou zasa dolu a pokračuje susedovi. Potom za rohom zabočí a ide do bočnej ulice. Je to sranda, dedina za dedinou. Priložím fotky, no bohužiaľ fotené v daždi, za jazdy, tak len pre predstavu aby ste si to vedeli vo vašej  mysli nakresliť.

O pol druhej sa už dostávame na parkovisko v Bucegi. Cesta zo Sinai mala sem na parkovisko 25 kilometrov a je krásne vyasfaltovaná. Nesie sa nádhernou pahorkatinou a po serpentínach sa nám naskytá úžasný výhľad na pohorie Bucegi. Na týchto trávnatých pláňach je množstvo ovečiek, ktoré sa pomaly v skupinkách presúvajú svahmi. Tam, kde končí asfaltka je ujazdené parkovisko a v tomto ročnom období už našťastie aj málo obsadené. Pešiu cestu ďalej hore svahom si užívame v pomernom kľude a mimo hustého turistického ruchu. Hore je to pri pokojnej chôdzi približne hodina cesty. Na kvalite trasy sa odzrkadľujú predošlé dažde, cesta je vlhká a pravdepodobne sa zosunula. S bagrami a traktormi tu práve upravujú príjazd, aby sa zásobovacie a servisné autá dostali hore k lanovkovým budovám. Áno, lanovky. Tam hore sú lanovky. Toto okolo nás je v zimnom období lyžiarske centrum a zo Sinaie idú hore lanovky a potom zhora sú ešte ďalšie pre lyžiarov. Je to kúsok pod miestom kam máme namierené. Prírodné dielo vody a vetra, zvetraná skala - zo správneho uhla pripomína hlavu sfingy. No cestou natrafíte najprv na iné kamene, teda kamenné útvary v podobe hríbov. Všetko sú to krásne fotogenické tvary a teraz, keď som tu, tak som veľmi rada, že všetky tie „zázračné“ fotky z internetu si teraz ja pozerám na vlastné oči. Je to pre mňa až neuveriteľné. V blízkosti tohto kopca so sfingou a lanovkou je ešte jeden kopec. Je to Caraiman. Pre Rumunsko veľmi hodnotné a pamätné miesto, pretože tu, v týchto výškach postavili obrovský oceľový kríž na bielom kamennom podstavci na počesť a pamiatku obetiam druhej svetovej vojny. Od sfingy je to ešte hodinová pešia túra, nabudúce ideme tam. Najlepšie je ísť zo Sinai lanovkou hore a tu začať trek. Myslím, že by sa to dalo zvládnuť. My ten kríž vidíme len z diaľky cestou dolu zakaždým, keď sa mraky rozídu a slniečko naň zasvieti.

Detail, ktorý sa nedá nevšimnúť: plynové potrubie vo výške takmer 2200 metrov. Že by z dediny do dediny skratkou cez kopec?

V tomto krásnom prostredí ešte zastavíme karavanom trocha nižšie na kraji cesty a zohrejeme si včerajšie špagety a dáme kávu. Tie výhľady na okolité kopce stoja za to. Tieto chvíle milujeme, keď v divokej prírode si vychutnáte kávičku a zas budete mať na čo celý rok spomínať, kým sa zasa naskytne podobná situácia. Natrafíte na krásne miesto, je krásne počasie, nefúka vietor, neprší a nesneží. Slniečko je v najkrajšej polohe vrhania hodvábnych tieňov a mračná sú ako biele ovečky, biele chumáče, ako keď ste boli deti a hľadali v nich zvieratká. Toto je čas s veľkým Č a miesto s veľkým M. Teraz sa naskytá ten moment, keď chcete dýchať v tomto raji.

Za Sinaiou je zámok Peleš. Tu sme už kedysi boli a páchateľ sa vždy vracia na miesto činu. No teraz sme sa (pôvodne) chceli pozrieť aj do zámku. Bohužiaľ, prišli sme pred šiestou, tak sme boli radi, že sme stihli pozrieť aspoň park okolo zámku. Tento zámok, kaštieľ nie je až tak starý ako iné hrady. Je z roku 1873 a dal ho postaviť Carol I. Ten sa zamiloval do tejto prírodnej scenérie a chcel tu mať niečo ako lovecký zámoček. Treba vyzdvihnúť jedno jeho prvenstvo, bol prvým hradom na svete napájaným z lokálne vyrobenej elektriny. Tento zámok je tak pekný, že sa nesmieme čudovať, že si ho vybrali do viacerých filmov. Má rozprávkové tvary a krásny park. Pre rozprávky ako stvorený. Tak ale dôležité zistenie aj pre vás! Ak tam pôjdete, tak len do 18-tej hodiny. Potom sa zatvára aj park.

Za Sinaiou, Pelešom a Poianou je mesto Busteni. Zjavne turistické, možno aj lyžiarske centrum. Nad peknými domčekmi je vysoký kopec, skala a na nej kríž. Dohadujeme sa, či je to ten na Caraimane. Ja som presvedčená, že hej a mám pravdu. Z Busteni tak isto premáva lanovka hore na Bucegi. Je načase pohľadať kemp, tak ešte natankujeme 40 litrov a pokračujeme v hľadaní. Niekde za Busteni, medzi šiestou a siedmou zákrutou na nás bliká spomalené auto a hneď kúsok za ním, pri krajnici cesty, tesne za zvodidlami sú dva krásne veľké jelene. Neviem či mali v úmysle prebehnúť, alebo už prešli, len tak postávajú a asi počítajú autá. Okrajom svahu schádzame z Bucegi cez horský terén aby sme obišli Brašov a rozhodli sme sa pre Vampir kemp v Brane. Najhoršie bolo tých trinásť serpentínových zákrut a potom už konečne začína rovinatejšia cesta. Tu to už trocha poznáme, tu sme už boli. V Rašnove na odbočke som si spomenula, že tu niekde, v roku 2017 nás na ceste zastavili voľne postávajúce kone. A len čo som to spomenula BUM! Ešte tu odvtedy stoja! Ale pohybujú sa, tak pomaly prejdeme okolo nich. Do kempu Vampire, len kúsok od „akožesného“ Draculovho zámku, prichádzame už takmer po tme. Ani nás tu nikto nevíta, tak zaplatíme ráno. Kemp sa za tie roky vôbec nezmenil. Už toľko ľudí, áut a karavanov sa tu otočilo, že už mohli postaviť, alebo aspoň vynoviť sprchy. Asi som náročná. Zaujímalo by ma, na akom aute jazdí majiteľ kempu. V sprchách stojí voda ako v malom bazéne, no teba ju občas použiť. V predošlom kempe tiekla len studená, tu je aspoň v tomto múzeu teplá. A rýchlo do postele! Dobrú noc.

 

Palubný denník karavanistu (5.) - RUMUNSKO

 Deň 5. – NEDEĽA

Dobré ráno! Hovoria nám zvony kostola pod ktorým sme prespali. Takže správne sme sa domnievali, tráva sa kosila, lebo ráno je omša. Ľudia sa pomaličky zbierajú a parkovisko sa začína plniť. Po príchode asi siedmeho auta uvoľňujeme miesto pre ďalšie dve a dokončíme raňajky. Babky si obzerajú naše auto a dúfame, že sa farárkovi nesťažovali. A určite na ich prekvapenie, on o nás vie. Zhruba dvadsať minút po ôsmej už zdvíhame kotvy našej bielej vlajkovej Slovenskej lode a posúvame sa smerom na Targovište, kde natankujeme takmer 48 litrov. Tu ma napadá, že aj Rumuni majú určitú dotáciu na pohonné hmoty. Zistili sme to jednoducho. Na veľkom svietiacom paneli majú cenu 8,39 a prídete k pumpe, zvesíte pištoľ a ukazuje 8,89. Predavač na pumpe to vysvetlil, že ten rozdiel sa odpočítava pri platení a ešte do konca septembra je tá lepšia cena. Tak už sme múdrejší. Cestou Rumunskými dedinami by aj vás upútali ich vstupné brány. Nazvala by som ich priam folkloristické. Drevené, vyrezávané, s akousi dekoračnou búdkou nad prechodom, ako keby to mal byť holubník. Toto množstvo rôznych, ale navzájom podobných brán by bolo na jeden celý fotoalbum. A dedinky, no čo vám poviem? Všade veľa, veľa kvetov. V každom dvore, okne, muškáty a všetko podobne farebne krásne.

Prechádzame Ploješť, a už sú tu zase tie typické Rumunské bytovky s „vkusne“ zasklenými balkónmi. Tuším sa do nich zamilujem. Je to tak estetické, ako keď to zasklieva dvadsať rôznych firiem a pán „Dělník“ z Instagramu by povedal: paninko, to máte šikovný, levný a ladí vám to s balkónem o tři vchody dál. Za Valea Orlii dolievame vodu na pumpe nech náš karavan nie je smädný a je čím splachovať a už len 50 kilometrov dobrej cesty a zase odbočíme zo „žltej na bielu“. Mierime na sever a ďalší insta-bod je pred nami. Tu niekde je ďalší príklad toho, že ak sa chce, tak možno práve z Európskych fondov sa dajú spraviť perfektné cesty. Malá obec a tú pretína štvorprúdová cesta krásneho nového asfaltu. Je pravda, že babičky majú problém prejsť cez cestu, a keď idú ráno pozrieť susedu oproti, tak nemôžu povedať dedkovi, že „hneď som naspäť“, skôr treba dať pokyny kde má dedko lieky a nech dovarí obed. Alebo dom opúšťať až večer, keď je možno redšia premávka. No na druhej strane musím pochváliť CELÉ Rumunsko (!), že na prechodoch pre chodcov vás všade pustia a nečakáte (ako somáriky u nás) celú dobu. Je to ako v každom civilizovanom štáte, len sa otočíte k prechodu, sami ešte neviete, či vôbec chcete ísť na druhú stranu a oni už stoja. Tak čo, už musíte, aj keď nechcete. No s dilatáciami na mostoch sú na tom podobne ako my, ak nie ešte horšie. Treba spomaliť, pribrzdiť a chytiť si zuby. Starší ľudia! Pozor! Protézy radšej von, nech vám nezabehnú.

 Len kúsok na sever od mesta Buzau sa nachádza naozaj jedinečné miesto, ktoré len tak hocikde nenavštívite. Rumunsko je nádherná zelená krajina, kopce, lúky, pastviny s kravičkami a ovečkami sú tu všade. No a medzi tým všetkým krásnym sú jedinečné perličky, šperky, malé prírodné divy sveta. A tu je jedna z nich. Privedie vás tam nie až tak kvalitná cesta, ale veď toto je ten ozajstný vidiek. Toto sú tie dedinské cesty na koniec sveta, kde sa vrany otáčajú (už naozaj) a líšky dávajú dobrú noc. Tak aj my tam teda prespíme. No predtým ten ďalší div sveta, alebo aspoň Instagramu. Ak vás občas napadne s čítaním môjho článku si tie miesta hádzať do Googlu, tak teraz si tam zadajte Vulcanii Noroioși. A ak to nezvyknete robiť, tak teraz tak spravte. Uvidíte mesačnú krajinu, teda jej necelých 20 hektárov, ale fakt pekných. Nadmorská výška len asi 340 metrov n.m., no tieto bahenné sopky sú prírodnou rezerváciou už od roku 1924. A to ich možno zachránilo pred ich priemyselným použitím. Našli sa náhodou, keď sa hľadala ropa ešte v roku 1867. Pre laický popis to skúsim asi tak: predstavte si masu, kopu šedej hrnčiarskej hliny, ktorá buble vo veľkom hrnci a vyfukuje plyn tvoriaci obrovské či menšie bubliny na tekutom blate. Sú tu krátery malých sopiek z ktorých vyteká sivé blato. Je studené, zdanlivo horúce blato je klamlivé. Toto bahno je sírnaté, slané a takmer žiadnej vegetácii sa tu nedarí. Malé bublajúce kopce rastú a padajú priebežne. Bahno vytečie, na slnku zaschne, spraví sa dokonale popraskaná zem, sopka sa upchá, zaschne a kúsok ďalej tlak plynu si prerazí novú cestičku. Tak sa tu ráz „mesačnej planéty“ mení každým ročným obdobím. Pokiaľ bude pršať, alebo tesne po daždi, tak ste nevyhrali. Pretože aj za sucha sa odporúčajú gumáky, tak v daždi by ste sa tu asi prilepili do bahna. A v tých gumákoch sme chodili ako sa nám zachcelo. Krížom – krážom, nie ako tí turisti v bielych teniskách, len po jednom vychodenom uschnutom chodníčku. Sme tu v celkom dobrom časovom rozmedzí, keď návštevníkov tu je pomerne málo, tak zdvíham dron a spravíme pár fotiek. Dobre som spravila, lebo krátko po tom sa to tu zase trocha zhustilo. Sme nadšení. Miesto, ktoré je hodné cestnej zachádzky.

Vraciame sa tri kilometre naspäť do kempu Muddy, ktorý je na lúke, v malo plytkom údolí medzi kopcami. Rozkladáme sa vedľa Holanďanov na obytnej dodávke a tí nás informujú o ďalších ložiskách, o podobnej mesačnej zemi len kúsok za kopcom. Desať minút pešo a ste tam. A vraj ešte väčší priestor zaberajú. Tak ideme tam, varenie obeda počká, kým je pekne, treba to využiť. Kemp má jednoznačne vyznačený smer kadiaľ sa k nim ide a my zase obúvame gumáky. Aj tu sa platí vstupné 4,-Lei na osobu, čo je v prepočte približne 80 centov. Zase upozornenie nič nechytať a prísny zákaz fajčenia. A tu sa dozvedáme, že prečo to buble, tu uniká na povrch metán.  Preto nefajčiť, hrozí výbuch. Tieto vulkány sa nazývajú malé, ale rozlohou sú určite väčšie. No možno názov vychádza práve z toho, že ich rozloha a rozmiestnenie sa mení samo každým rokom, doslova že kedy sa im zachce ako fučať. Na týchto „malých“ vulkánoch je aj menej ľudí. Možno je to tým, že tie prvé sú lepšie označené, alebo že sa dá dostať autom až celkom do ich blízkosti. K týmto je pri tých prvých aj smerová turistická tabuľa, ale bez vzdialenosti. No je to približne na hodinku šľapania cez kopec. Tu, na týchto sú okrem nás asi štyria ľudia. Takže kľud, ticho, nádhera. Dokonca možno tu sa nám páči ešte viac. Tu je zem hnedá na rozdiel od tých prvých vulkánov. Ale tiež máte pocit mesačnej krajiny. Tak isto tu plyn vytláča z hĺbky vodu, ktorá spolu so zeminou vytvára menšie či väčšie krátery a malé sopky. Sopečných obrátených lievikov a malých pohorí tu príroda vytvorila veľa. Vráskatá a popraskaná zem sa strieda s hlbšími prasklinami v zemi odvádzajúcimi vodu. Je tu božský kľud a pokoj. Jedno z najkrajších prírodných miest v Rumunsku. Ani sa mi nesnívalo, že sa mi sem predsa podarí dostať.

V kempe prespíme, je jednoduchý, ale príjemný. Vo výstavbe sú nové záchody so sprchami. Je tu reštaurácia La Hangar, spoločenská miestnosť, vonkajšie sedenie pod drevenými prístreškami, väčšie parkovisko pre návštevníkov vulkánov, dvaja zdanlivo tulácky psy a tri mačiatka. Psíkovia sú veľmi kamarátsky, čo sa o mačiatkach povedať nedá, ale aj tak som si takmer jedno z nich osvojila. Na večeru si ugrilujeme mäso (kapra) čo sme sem dotiahli až Vrbovskej priehrady a Holanďan nám pridá dva kúsky kuracieho na paličke, nech ochutnáme jeho špecialitu. A tak máme nových kamarátov. Veď s kým sa náš otec neskamaráti? Neprihovorí sa len vtedy, keď mu vyslovene zakážem, aby cudzích neotravoval. A tak má kamarátov všade. Za kemp sme dali 14,-€ a to aj s elektrikou, vodou, záchodom, psami, mačkami aj s večerným vianočným osvetlením. Tu sa nám bude dobre spať. Stratení v lone prírody, v dolinke zelených kopcov. Teda dúfame.

Palubný denník karavanistu (4.) - RUMUNSKO

 Deň 4. SOBOTA

Po desiatej hodine vyrážame z kempu, no ešte predtým stíhame jeden dobrý skutok. Nemeckej turistke sa prevrátila na mokrej tráve motorka, tak chlapi pomáhajú zdvíhať. Nemka má asi 60 kilogramov a toľko isto rokov, obdivujem, že sa na takú cestu sama dala. Tiež sa snažila po dvoch nociach opustiť kemp, ktorý nebyť dažďa, tak o deň skôr opustí. No príjazdová cesta je samá jama, blato a voda, tak hľadá spôsob ako to prejsť bez toho, aby sa neprevrátila aj s motorkou. My na odchode sme ju videli zúfalú, tak sme nacúvali naspäť do kempu, naložili jej moto-batožinu do karavanu, Nemka naštartovala motorku, Danko obul gumáky a na tých dvesto metrov zaťažil svojimi sto kilami jej stroj a previezol jej ju po hlavnú cestu. Potom sme jej cez to blato karavanom previezli batožinu a ona mohla odísť do Grécka. Bola rada za pomoc, lebo s jej váhou by ju tá motorka v tom teréne asi neposlúchala. A my sme odchádzali s dobrým pocitom. (Ešte zvyšok dovolenky sme na ňu mysleli, že ako docestovala do cieľa.)

Míňame centrum Orsovy popri Dunajskom pobreží, ktoré je vlastne brehom jednej obrovskej priehrady. Volajú ju Železné vráta. Vybudovali ju v 70.rokoch a tak ako u nás, pohltila dediny a ľudské obydlia. Predtým tu rieka bola ťažko splavná, len so skúsenými domácimi lodivodmi. Pretože lode dosť často narážali na plytčinu, Rumuni sa rozhodli pre veľkú priehradu a využiť jej energiu na výrobu elektriny. Hrádza elektrárne je veľmi dlhá, maps.googl mi ukazuje až jeden kilometer. Je to cesta do Srbska, ale nepriechodná. Neviem či stále, alebo len v tomto čase sa tam pracuje, ale je to oplotené a na nej čulý stavebný ruch a množstvo stavebných nákladiakov. Táto priehrada je jedno úžasné stavebné dielo, ktoré síce vzalo krajine časť histórie a ľudských zvykov, no na druhej strane výdatne pomohla plavbe na rieke. Sú tu plavebné komory, no na niečo sa predsa len zabudlo. Neviem ako sa tomu odborne hovorí, ale zabudli na úsek s prirodzeným prietokom vody pre ryby. Takže všetky ryby z Dunaja a pritekajúcich riek pri migrácii sa nedostanú ďalej ako po Železné vráta. A tiež opačne. Ryby migrujúce v smere od mora do vnútrozemia sa ďalej nedostanú. Je to škoda. Dunaj, s hĺbkou miestami až 80 metrov tu v tomto mieste spôsobil koniec takejto prírodnej udalosti. Ryby zhora, ale aj zdola od Čierneho mora tu majú konečnú, depo.

Po asi 40 kilometroch opúšťame Dunaj a vydávame sa naprieč plochou krajinou, ktorá pripomína skôr Maďarsko, ako hornaté Rumunsko. Do Craiovy nám zostáve ešte vyše sto kilometrov a GPS body parkoviska mám nachystané. Je pri botanickej záhrade, ktorá je pomerne blízko centra starého mesta. Po príchode na miesto zisťujeme, že to parkovisko nie je až také veľké ako sa zdalo a tých asi 8-10 zaparkovaných áut ho v podstate naplnilo. Našťastie na vedľajšom sídlisku sú asi dve miesta voľné a do toho jedného sa určite s tou bielou skriňou vojdeme.

Craiova. Mesto, ktoré je šieste najväčšie v Rumunsku, má okolo 270 tisíc obyvateľov. Toto historické mesto prežilo zemetrasenie, vojenské útoky aj komunistickú prestavbu. Pokiaľ si z vášho pohľadu záujmu odmyslíte práve tú, tak vám ostane množstvo starých pamiatok a budov. Svoj rozvoj zaznamenala až začiatkom 19.storočia a treba uznať, že rástla do krásy. Pred prvou svetovou vojnou bolo dokonca po Bukurešti hneď druhé najväčšie mesto tohoto štátu. Pokiaľ sa rozhodnete len tak sa potulovať mestom, bez akýchkoľvek znalostí budov, tak aj tak si prídete na svoje. Všetky tie kostoly, múzeá, divadlá a vily vám ukážu svoje historické čaro. Pešie zóny vám ponúkajú množstvo kaviarničiek, ale aj zatvorených, skrachovaných obchodov. Na jednej ulici dlhej možno 80-100 metrov som narátala približne 12-15 obchodov so svadobnými šatami. Tu niekde, ale aj v okolitých uličkách, natrafíte na ilustrácie na elektrických rozvadzacích búdach (s elektromermi). A tie grafity kresby sú naozaj jemné a vkusné. Len kúsok ďalej zas natrafíte na kovové sochy zdanlivo voľne rozhádzané po malom námestí. Najprv nám udrela do očí postava šplhajúca sa po starej pouličnej lampe a potom ďalšie. Dáma na lavičle, verklikár, chlapec s taškou... Ale my sme prišli na kávu a pozrieť historické budovy. Podľa mapy sa presúvame mestom a už je to tu: Craiovské múzeum umenia, Kostol svätej trojice, Národná Rumunská opera so sochou Karola I., Administratívny palác Craiovy, asi niečo ako okresný úrad , Katedrála svätého Demetera, kde bola zrovna svadba jedna za druhou, Archeologické múzeum...

Počet kostolov, katedrál, biserík, cerekví alebo akokoľvek to nazveme je v tomto meste neuveriteľný. Tak, ako sa tu v ďalekej minulosti striedali národnosti, dobyvatelia a obyvatelia mesta, tak tu každá z týchto civilizácií zanechala niekoľko svojich kostolov. Do toho pribudli modernejšie a tak ich je tu... habakuk. Keď k tomu pripočítate tie staré škaredé (pre mňa krásne) ošarpané budovy, tak je na čo pozerať. Občas spomaľte, nazrite do dvorov a dvorčekov pri domčekoch, alebo len sa tak v parku pristavte a počúvajte drozdov. Mesto je pekné, škoda, že všetku tú históriu nie je za čo opraviť. Opadané omietky a škaredé ploty by si to zaslúžili. Možno niekedy ešte pozreme botanickú záhradu, pri ktorej sme našli zaparkované naše auto a mohli sme sa pohnúť zasa ďalej. 

Pokračujeme na východ, teda aj mierne na sever, na Pitešti, kde sa kedysi vyrábali naše staré obľúbené Dácie. Tu sme si v Lídli nakúpili a keďže zajtrajší cieľ je ešte viac severo-východne, no ďalších vyše dvesto kilometrov za Pitešti, tak pomaly hľadáme nocľah. Bohužiaľ, v týchto geografických polohách moc kempov nenájdete. Tu, kde si pomyslíte, že sa asi vrany otáčajú, je ešte taká turistická vec ako kemp nedostupná. Takže podnikatelia! Sem si to namierte. Ja keď vyrastiem a budem bohatá, tak si v Rumunsku otvorím kemp. Asi 60 kilometrov za Pitešti sme už chytali mierne zúfalstvo a hlavne únavu a dostávala sa k nám Julkova myšlienka: pri kostole sa nocuje bezpečne. Tam na teba panbožko dohliada a vidí aj kmínov. Tak konečne sme našli dedinku, ktorá mala kostolík nie v strede dediny, ale pekný kúsok vzadu, že aj babky sa ráno na omšu musia voziť autom. Práve sa tu kosila tráva a za tri plechovky piva nás kosci, pravdepodobne aj s pánom farárom, nechali prespať na betónovej ceste pred ohradou. A keď už tma celkom padla, tak nám (asi) pán farár zaklopal na dvere a priniesol omšové víno. (Sladučkéééé). No ale už naozaj dobrú noc. Tu, v tom tichu, tme, za dedinou, pri mesiačku.... 

 

Palubný denník karavanistu (3.) - Rumunsko

 Deň 3. PIATOK.

Prší od skorého rána. Na karavane nám zatieklo strešné okno. Tak malé zúfalstvo už hneď od rána. Ďalšie okno na rade na výmenu. Nekazme si náladu a dovolenku, v kľude sa naraňajkujeme a pokračujeme v ceste. Po predošlých dvoch dovolenkách v Rumunsku sme skonštatovali, že Dácie tu už ani nie je vidieť, ale teraz, čím sme južnejšie vidíme, že tu dolu ich ešte dosť jazdí. Prípadne zaberá miesto po dvoroch a popri cestách. Ale už nie staré 1300-vky, ale tie staro-novšie.

 Prechádzame mestami ešte viac na juhu a aj tu sa objavuje „moderná“ architektúra bytoviek s dodatočne zasklenými balkónmi, ktoré sú tak typické pre Rumunsko. Darmo, vkus je vkus, ale ďaleko od nášho. Aj tu sú popri ceste na odpočívadlách tie plastové lavičky. Vyzerá to, že niekto vyhral tender keď sa renovovali cesty a oddychové plochy popri nich. Ale ak nehľadím na to, že stoly sa časom a slnkom máličko prehli, tak je to perfektné bezúdržbové riešenie. Po zhruba 160 kilometroch sa už blížime k insta-bodu (instagram) a po krásnej novej asfaltovej ceste s ubúdajúcou vzdialenosťou k parkovisku narastá počet túlavých psíkov, ktorých je v krajine skutočne neúrekom. Sú všeho druhu, všetkých veľkostí a farieb a takmer všetky sú pokojné a krotké. Či je to pes veľkosti bernardína, alebo malého dedinského orecha. Tu si teraz spomeniem na Ivanku z Bratislavy, majiteľku Maši a Aji, vyťahujem mačacie granule z karavanu (psie bohužiaľ nemáme). Ivanka by si ich všetkých vymojkala a asi aj vzala domov. Lenže to by sa po týždňovej dovolenke vracala domov asi so 500 psami (áno, minimálne toľko), lebo všetky chúďatká sú hladné. Niektoré sú aj plaché, asi majú zlé skúsenosti s ľuďmi.

My už tentoraz v nepremokavých bundách a šiltovkách ideme na miesto činu. Neleje, to je dobré, ale už moc k tomu nechýba. Peši sa vraciame po asfaltke, pretože parkovanie pri bráne nie je dovolené. Parkovisko o cca 350-400 metrov vyššie je pomerne veľké, časť je vo výstavbe a pri ňom aj nejaká reštaurácia, cez sezónu pravdepodobne normálne funkčná.

Bigar Cascade Falls. Malý, ale jedinečný vodopád, ktorý je na popredných priečkach Rumunského instagramu, kde som ho vlastne aj ja objavila. O pol druhej sme zaparkovali, ale netreba sa báť veľkej túry. Aj s cestou k vode, rieke a malej jaskyni nad ňou vám to zaberie tak jednu hodinu, keď medzitým spravíte 30 fotiek. Malé, jednoducho prístupné miesto hneď vedľa cesty vedúcej do Srbska. Pre akýchkoľvek neturistov.

Cestou ďalej na juh v Bozovici natankujeme necelých 32 litrov, tentoraz už po 8,30 Lei za liter a pokračujeme na Orsovu. No cestou ešte bod číslo dva pre dnešok – Baile Herculaine. Staré, prastaré kúpele sú (podľa mňa) bohom zabudnutým mestom. Podľa archeológov tu bolo osídlenie už za paleolitu, a podľa starej legendy sa tu niekde v údolí zastavil unavený Hercules a okúpal sa. Už rímsky aristokrati si tu postavili oddychové miesto a centrum voľného času. Miesto medzi dvomi skalnými horami ponúkalo horúce prírodné liečivé pramene. Veľa krásnych kúpeľných stavieb sa tu vybudovalo pred druhou svetovou vojnou a tie sú aj najfotografovanejšie ciele. Bohužiaľ sú dosť schátrané a tak sú ohradené, dvere zatlčené, neprístupné a prechod pod nimi je na vlastné nebezpečenstvo. My nariekame na Piešťanským hotelom Slovan a tu je takých „Slovanov“ možno dvadsať. Postupne pribúdali za komunistickej éry ďalšie kúpeľné budovy a zariadenia, výškové 8-12 poschodové hotely, z ktorých mnohé chátrajú spolu s tými historickými. Sú rovnako opustené následkom zlého hospodárenia po privatizácii. Je smutný pohľad na tieto staré poklady a pri predstave ako to tu v rokoch 1900 až do vojny vyzeralo srdce zaplače. Toto je naozajstná srdcovka, ktorá by mala byť obnovená. Na konci roka 2010 bola založená mimovládna organizácia na stabilizáciu budov, príp. obnovenie, tak im držím palce. Asi by to chcelo bohatých Amerických magnátov. Ak budete mať cestu okolo, zastavte sa. Aj toto upršané počasie tu plakalo nad stavom budov, ale napriek tomu nás to očarilo. Dá sa tu krásne zaparkovať, na malom námestíčku, len kúsok od Neptúnových kúpeľov (44.887151, 22.424467) pri akejsi ďalšej „zrúcanine“.

Jedna a tá istá budova kedysi a dnes, len z druhej strany ulice fotený:

Z kúpeľov pokračujeme ešte viac na juh, približujeme sa o Orsove, ale nestojíme. Posledná dnešná zastávka je 17 kilometrov za týmto veľkým prístavným mestom a je to jeden obrovský balvan – skala, ktorá sa týči nad vodou malého zálivu pri Dunaji. Tu, kde je len na skok do Srbska, teda ak by sa tu dalo preplávať, tu je malý záliv, vyzerá ako prítok rieky a tu sa o seba otĺkajú skupiny turistov. Kto by povedal, že tu nič zaujímavé nie je, mýli sa. Kedysi dávno to bola len obyčajná skala nad vodou, ale v rokoch 1994-2004 zadal jeden Rumunský podnikateľ zvláštnu zákazku. Trvalo desať rokov, kým ju 12 sochárov dokončilo. Po šesť ročnom dynamitovaní sa práce chytili kamenári – sochári a zo skaly vyčarovali tvár človeka. Je to tvár Decebala, posledného kráľa ríše Dácie. Tu, pri Dunaji je toto najvyšší skalný reliéf v Európe. Má 55 metrov a šírku 25 metrov. Táto skala, ktorú podnikateľ kúpil v roku 1992 je symbolicky oproti pamätnej tabuli na srbskej strane, ktorá pripomína dokončenie Trajánovej vojenskej cesty pozdĺž Dunaja. Na nej Traján porazil Decebala (rok 105 n.l.) a Dácka ríša sa stala súčasťou Rímskej ríše. Podnikateľ Dragan chcel, aby Srbi na druhej strane Dunaja vytesali podobnú hlavu, ale Rímskeho cisára, no odmietli. Tak ak pôjdete pozrieť Železné vráta a Orsovu, tak sa zastavte na chvíľku aj tu, je to zaujímavá a dosť fotená turistická atrakcia.

Cestou späť k Orsove je dedinka Eselnita, kde sme si vyhliadli malý kemp popri hlavnej ceste. Ešte pred dedinou je odbočka do kempu Mala a ako býva v Rumunsku zvykom, tak prístupová, či príjazdová cesta je panenská, čo v tomto prípade po dvoch dňoch dažďa asi viete čo znamená. Áno, blato, na 15 cm hlboké koľaje a všade voda. No karavan má našťastie vyšší podvozok než spotrebák, tak sme to v pohode dali. Síce ako malé prasce, ale dali. A tak sme tu za 10,-€ prespali na mokrom trávniku spolu s množstvom iných turistov. Ale spali sme dobre, už bez dažďa, v tichu.

 

Palubný denník karavanistu (2.) - RUMUNSKO

 Deň 2. ŠTVRTOK

Vstávame o 8.20 Rumunského času, tak keď sa zamyslím, u nás 7.20 – no dosť skoro sme sa zobudili, ale treba mozog prehodiť na ich čas a chvíľu tak fungovať. Dnes ráno som si ešte pofotila kemp, aby som si po rokoch s tým Nemcom čo ku mne chodí pospomínala kde sme vlastne boli. Presúvame sa o 60 kilometrov na juho-východ k prvému bodu nášho záujmu. Je to miesto, ktoré som mala pôvodne v pláne vypustiť, pretože podľa maps.googlu to nevyzeralo nič moc a photoshop zdá sa z toho čaroval niečo úplne iné. No máme to po ceste s nie veľmi veľkou zachádzkou, tak to skúsime. Malou dedinou Luncasprie preteká rieka Vida a na nej menšia vodná nádrž toho istého mena – Vida. Priehrada na konci dediny je nenápadná, a ani sa nezdá, že je tu taký zvláštny odtok – prepad vody.  Je to dosť fotografované miesto a cesta tam vám príde ako nepochopiteľná vec, že to tu niekto našiel. V jej blízkosti je prameň čistej pitnej vody, kam si chodia všetci z okolia brať vodu do bandasiek. Po výstupe hore na hrádzu (prístupovú cestu opravujú) sme sa ocitli len na pár metrov dlhej hrádzi. Skutočne má len možno 20 metrov, hladina vody v nádrži je tiež len pár metrov pod vami, kľudne by ste si mohli skočiť rybičku, alebo sa šmyknúť po zadku do vody. Doslova pod nosom sa vám predstaví ten foto-objekt. V tomto ročnom období síce voda nie je moc číra, ale aj tak ten vodný prepad, jama, diera, kruh, vypúšťací lievik, či ako to nazvať, v nej vyniká. Nádrž bola dokončená v roku 1967, to dokazuje aj nápis nad vypúšťacím kanálom. Bola postavená na mieste údolia, kde už neboli žiadne domy, len mlynárov a jeho syna. Jej hrádza je vysoká 10 metrov, a asi raz tak tak aj dlhá. Je to (až na domácich) turisticky opustené miesto, aspoň tak pôsobí. A nebyť toho prameňa vody, aj dedinčanov by tu bolo menej. Prístupová cesta je vysekaná a pracujú na novej, tak auto parkujeme pod hrádzou, kde je niečo ako štrkové turistické parkovisko. Tu sme stretli prvého milého a ochotného Rumuna, ktorý nás privítal angličtinou a povedal, čo zaujímavé je v okolí.

Cestou sem aj naspäť si prezeráme všetky dediny a typické domčeky a kostolíky. Kostoly a kostolíky, to je na tom celkom zaujímavé. V každej dedine ich majú... koľko sa im zachce a kde sa im zachce. V každej dedine sú dva aj tri. Samozrejme grekokatolícke, ale na moje prekvapenie aj baptistické. Prechádzate dedinou a vidíte kostol, alebo ako som ja hovorila bisericu. A už sa akosi automaticky môžete obzerať po ďalšom, lebo vždy sú blízko seba aspoň dva, a za zákrutou aj tretí, niekedy štvrtý. 

Cesty krajinou sú z každého druhu. V tejto zemepisnej šírke často nájdete také, že nechápem, ako sa mohli dostať do navigácie. Sú tak zlé, že na ne neexistuje ani dopravná značka, ktorá by označila jej stav. Lebo tá s tými dvomi kopčekmi označuje zlú, hrboľatú cestu. No toto  sú cesty po ktorých idete na dvojke a aj to sa vám zdá rýchlo. Poľná vyštrkovaná cesta sa nemá za čo hanbiť.

V Beiuse znova tankujeme, tentoraz 58,35 l za 513,48 Lei (8,80Lei/liter), tachometer hlási 179.579 a nás obiehajú prvé Slovenské ŠPZ-ky – motorky. Míňame ďalšie benzínové pumpy a jediné, čo nám vychádza je „Líškov zákon“: všade je benzín/nafta lacnejšia než tam, kde práve natankuješ. Smerujeme k Deve a cestou začínajú prvé serpentíny, že aj šofér klopí hlavou a vyvažuje zákruty. Na tejto ceste jazdí pomerne málo áut, Danko skonštatoval, že asi preto, že u nás je štátny sviatok. Počasie nie je nič moc, prší drobný dážď a my potrebujeme kávu. Na odpočívadle pri ceste, kde si ju doprajeme, sú zaujímavé plastové lavičky. Využitie recyklovanej „umelej hmoty“ do tejto podoby je skutočne obdivuhodné a chvályhodné. Toto je jeden z mnohých príkladov ako by sa mala využívať recyklácia v praxi. Druhou zaujímavou vecou na týchto odpočívadlách bol železný rám, konštrukcia, podobná držiaku detskej hojdačky, len bez úchytov. Čierno-biely rám bol takmer na každom novom odpočívadle, kde boli tieto plastové lavičky. Netuším, na čo slúžia, ale Danko poznamenal, že možno aby sa šoféri mohli zavesiť a vyrovnať chrbát. Možno hlúposť, ale iné mi z toho nevychádza.

O pol štvrtej sa už (po malom zablúdení) dostávame do dediny Banpotoc a v nej do botanickej záhrady, alebo zámockej záhrady (?). Našla som to na googli a predpokladala som, že je súčasťou zámockého, či kaštieľového parku a preto sme sa trošku cestou k nej trošku motali. Pred jej vstupom sa opravuje cesta a most na nej, ale nakoniec sme to našli. Bohužiaľ prší a my musíme nasadiť pršiplášte, tak aj fotenie je nepraktickejšie. Vstupné je 6,-€ pre obidvoch. Hoci sa natíska otázka „kde je kaštieľ?“, tak žiadny tu nie je. Záhrada začala vznikať v roku 2003 pod rukami jedného talianskeho majiteľa. Miesto sa mu zapáčilo, a začal budovať park s kvetmi, talianskymi stromami a kameňmi, v štýle jeho vlastných predstáv. Pomenoval ho po neteri Zoe a rozloha by mala byť 3,5 hektára. Na mieste vidíte, že práce sa ešte neskončili a záhrada sa stále rozvíja. Okrem Rímskych stĺpov, kalichov a fontán tu rastie množstvo bylín, šípových ruží, živých plotov a ozdobných stromov. Jar tu môže byť krásne. Dokonca aj leto. My sme bohužiaľ už po sezóne, a navyše v daždi. Ja som už tam povedala, že to vyzerá, ako obrovská súkromná záhrada. Je to krásne miesto na svadobné fotenie, alebo fotenie celkovo. Výborný, aj keď finančne náročný nápad. Ako turistická atrakcia upútala až v roku 2018 a to právom. Stále sa rozrastá, a má titul najkrajšej aristokratickej záhrady v Rumunsku.

Do poslednej GPS súradnice dnešného dňa nám ostáva približne 60 kilometrov na juh. Densus a jeho najstarší kamenný kostol v Rumunsku. V tejto podobe je z 13.storočia, ale je na mieste kde bol rímsky chrám od 4.-6.storočia. V 13.storočí ho obnovili a postavili z kameňov z pevnosti z neďalekej Sarmizegetuzy. Kostolík má zaujímavú architektúru a to historikov navádza k predpokladu, že skôr ako z neho urobili kresťanský chrám, tak bol pohanským miestom. Okolo je starý cintorín a myslím, že do kostola sa dá v niektorých prípadoch nazrieť. Ja som bola rada, že sa mi ho podarilo v tom mizernom daždi aspoň nafotiť. Pršiplášte to zachránili a keď už sme plánovali odchod, tak dážď na pár minút ustal a ja som mala nádej vytiahnuť dron. Všetko som si nachystala a čakala som na dažďovú prestávku, ktorá sa blížila. Stihla som to na tretí krát. Vybehla som v gumákoch ako reklama na triedený odpad a dúfala, že na päť minút to vydrží a ja ho zdvihnem do vzduchu. Podarilo sa.

Pomaly sa presúvame ďalej do Sarmizegetuzy, kde som našla kemp v ktorom by sme mohli ostať na noc. Cestou je v dedine vyššie spomínaná ruina pevnosti Ulpia Traiana Sarmizegetusa, čo bolo kedysi veľmi, veľmi dávno hlavným a najväčším mestom rímskej Dácie (provincia rímskej ríše v rokoch 106-271 n.l.) Zvyšky amfiteátru, fóra a niekoľkých chrámov sú hneď pri ceste. Náš malý kemp Zamolxe je len kúsok ďalej, v zastrčenej uličke dediny. Pani veľmi milá a ochotná, ako väčšina ľudí v tejto krajine. Za 12,-€ na noc s elektrikou sme sa tu pohodlne v kľude uložili na spanie. Tak na dnes dobrú noc.

Palubný denník karavanistu (1.) - RUMUNSKO

Ako každú dovolenku, aj túto trasu som naplánovala ja, starostlivo, podrobne, s GPS bodmi miest, ktoré chceme navštíviť a občas aj s konkrétnymi kempami. Takmer všetky body sme splnili, nesplnili sme len tie, ktoré nám cestou vyplynuli, ako fyzicky a časovo nesplniteľné. Takže nám vypadli tri body. Ale zasa sme doplnili neplánovane dva iné body. A prečo zase Rumunsko, keď sme tam už dva krát boli? Lebo Rumunsko je krásna krajina. Je obrovská. Sami Rumuni ju tiež spoznávajú, pretože nie je šanca, aby mladší ľudia mali pochodenú celú tú krásnu zelenú, panensky nedotknutú zem. Na túto krajinu sa vošlo všetko: od mora, množstva riek, zelených kopcov, pastvín a lesov až po vysoké hory, lyžiarske strediská, skalnatý lezecký terén a prírodné zázraky. Nájdete tu kontrast moderných miest a bohom zabudnutých dedín. Na jednej trase stretnete moderné drahé autá a o pár kilometrov zase staré rozpadajúce sa Dácie, konské povozy, žobrajúcich oslíkov a tuláčikov psíkov. Ich architektúra je zaujímavá. Staré fabriky tu hnijú a zomierajú v hrdzi. Chátrajú nielen továrne, ale aj staré milučké chatrčky. V mestách pribúdajú nové, ale tie ešte stále stojace železné monumenty komunistickej a tesne po-komunistickej doby kričia a prosia o záchranu. Možno je to choré, ale niektoré sú tak schátrané, až sú zaujímavé a krásne. Je to krásna zem. Tak vám poviem ako sme cestovali my a čo sme všetko stihli.

Deň 1. STREDA

Keďže je riadny pracovný deň, tak si najprv treba odpracovať svoje povinnosti a až potom začína tá ozajstná dovolenka. Všetko máme v karavane pobalené, nachystané, chladnička je nachladená a naložená, už len káva, vycikať a ide sa. Štart sme stanovili na pol druhú – druhú hodinu, no a na moje prekvapenie sa nám to podarilo. Dokonca už o 13.25 (!), čo je o celých päť minút skôr! Stav tachometra nám ukazuje 179.030 km a mierime na čerpačku Oliva, pretože tá je momentálne cenovo najvýhodnejšia. Mala som strach, či sa k nej s touto veľkou bielou skriňou v pohode dostaneme, keďže je poobedie pred štátnym sviatkom a pumpa je na parkovisku Piešťanského Kauflandu, ale dalo sa. A tak dotankovávame nádrž do plna, t.j. 49,95 litra za 89,16€ (1,785€/l). Keď ideme touto trasou, tak vždy sa zastavujeme v Kalnej na kávu. Inak tomu nebolo ani teraz, veď malá prestávočka neuškodí. Do Maďarska prechádzame hraničným priechodom v Slovenských Ďarmotách o 16.30. A zase po ceste u našich južných susedov sa mi hlavou melie jedna a tá istá otázka, čo po každé, keď ich krajinou prechádzame: prečo môžu Maďari popri cestách vysádzať stromy a my nie? Tie krásne zelené cestné aleje sú nenormálne romantické a ideálne zjemňujú cestu a terén, nech už je v ich okolí akákoľvek výstavba, či polia. Čo sa týka tých ciest, netvrdím, že všetky, ale tu, na našej trase sú to zvláštne architektonické skvosty. Náš smer je na Oradeu a mimo diaľnic, takže ideme „vrchom“ ponad Budapešť cez všetky možné a nemožné dediny. Jedna za druhou. V dedine cesty pekné a za dedinou: BUM! Zobuďte sa! Nespite za volantom! Len neviem, či je to skôr harmonika, koľajnice, alebo tankodrom. Ano, chápem. Orbánovi už nevyšli peniaze. Ľudia na Slovensku, nesťažujme sa, nie sme na tom zle len my. A paradox – rozbité cesty, že povolená rýchlosť 90 je vám smiešna, tak ešte tu  policajti merajú, či ju dodržujete. Alebo možno merajú, aby ste neišli moc pomaly. Alebo či snáď nejaký John Deer (traktor) nepreročil aj tú 90-ku. Teraz milí karavanisti chápete, prečo je dôležité mať po ceste zapnuté pásy. No predsa aby ste nespadli zo sedačky!

O 20.55 prechádzame v meste, či skôr obci Bors, Rumunské hranice a už to zase na nás Telekom hrnie. Ale v takýchto prípadoch sa SMS-ky čítajú až po štvrtom pípnutí, tak vieme, že nás naozaj vítajú. A ešte dôležitá vec: tá pomyselná čiara na zemi pred dedinou nás posunula v čase a sme o hodinu ďalej. (A vraj sa v čase nedá cestovať.) Po hodinke a pol o 21.30 už prichádzame do kempu v Livada de Bihor. Uvedomujeme si, že sme vo východnejšej časti našej zemskej gule a stmieva sa skôr. Kemp, no neviem či to tak nazvať. Popíšem ho. Po tme sa to tak nezdalo, ale ráno múdrejšie večera, a aj foťák je za svetla ochotnejší. Je to dvor pri budove pre asi 5-6 áut. Z druhej strany budovy je bazén - termálny s teplou vodou! A kúpať sa môžeme hocikedy, aj v noci. Tak sme sa večer namiesto sprchy okúpali. Trochu predbehnem a skočím do ďalšieho dňa: Je to termálny bazén v dedine, okolo ktorého je trávnatá „pláž“ s lehátkami. Nad nimi sú pekné špicaté chatky a ešte jeden bazén, ktorý je v tomto čase buď práve vypúšťaný, alebo naopak, napúšťaný. Skrátka je tam asi pol bazéna vody. My parkujeme z jednej strany areálu, z tej druhej je parkovisko pre návštevníkov z dediny a okolia. Je to ako keď si dedinčan na záhrade vykope termálny vrt a využije to. Pekný areál. Cena za jednu noc pre dve osoby v obytnom aute bola 16,-€.

 

Chorvátsko na týždeň (8.)

 Deň 8. – STREDA

Na dnes máme ďalší plán. Bicykle nechávame k dispozícii Dominike a Jožkovi a pre nás prišiel Peťo zo Senca. Teda neprišiel pre nás zo Senca, on tu trávi tiež dovolenku, ale zase trocha iným štýlom ako my. Práve v Supetarskej Drage má zaparkovanú svoju loďku, ktorou nás dnes vezme na výlet. Dohoda bola, že Martin si zoberie z požičovne čln pre šesť ľudí a Peťo zoberie nás. Tak tu v prístave sa stretávame s Martinom a pomaly vyrážame.

Nie je to obrovská jachta, len taká menšia slušná jachtička. Dá sa v nej vyspať, navariť, vlastne stráviť čas podobne ako my v karavane. Len s tým rozdielom, že sa vozia po mori. Toto je príjemný výlet, ozaj milé spestrenie našej dovolenky. Evka (Peťova manželka) sa postarala aj o občerstvenie, no a malý Peťko nás stále informoval v ktorom leveli ako treba prejsť cez prekážky (v malej verzii play-stationu). Bohužiaľ, netuším akú hru na tom malom vreckovom zázraku hral, ale podstatné je, že hrdinsky zvládal všetky časti hry. Na tomto výlete bolo pre nás zaujímavosťou aj to, že Peter nám cestou porozprával, čo všetko zahŕňa vlastníctvo hoc aj takejto menšej loďky. Nielen „vodičák“, ale parkovné, odťah a dovoz na jar a jeseň, údržba a palivá. A taká sranda ako je STK neobchádza ani tieto dopravné prostriedky.

Doplavili sme sa až po Cigánku, po tú pláž, kde sme sa dobicyklovali predvčerom. Len tentoraz sme sa na ňu pozerali z opačnej strany, teda od mora. Zakotvili sme obidve loďky a dali sme slávnostný prípitok na počesť tejto spoločnej udalosti. Viem, pre Petra to až taká udalosť nebola, jediné čo aj pre neho bolo iné, že sa tu tak netradične stretli veteránisti zo Slovenska bez veteránov. (No, pár veteránov nás tam bolo...) Kto sa nebál, išiel do vody, hĺbka tu bola len okolo 2,5 až 3 metre a pochválim sa, aj ja som išla. Síce nie som až taký plavec, ale keď som videla ako ďaleko odo mňa už všetci dočiahnu na dno, tak som sa nebála. Aj člny som oboplávala... prekonala som sa. Sekera bez rúčky sa nekonala, poisťovne kľud, som tu. Čas plynul celkom rýchlo a slnko pražilo viac, ako sa na neho patrí. Opálili sme sa, ale veď tak trocha aj na to sme sem išli. Také pekné prímorské opálenie som už niekoľko rokov nemala.

Prišiel čas zdvihnúť kotvu a otočiť kormidlo. Slnko sa už otočilo z juho-východnej strany na juho-západnú, tak my sa poberieme tiež tam. Obídeme členité pobrežie, ešte raz si pozriem malý kostolík, či skôr (ako sa u nás hovorí) kaplnku Svätého Nikolasa, ktorá je na jednom zo severných výbežkov ostrova. Malá staručká stavba sa tu praží na horúcom slnku na nehostinnom kamennom pobreží. Od jesene do jari  tu môže byť krásne. Nádherne umiestnená stavba len pár desiatok metrov od mora. Keby nebolo tak úmorné horúce počasie, bol by tu krásny cyklo výlet. Vraciame sa do prístavu Supetarskej Dragy, do časti otočenej na západnú stranu a tu je Petrove parkovacie miesto pre jeho loďku. Zaviezol nás naspäť do kempu. Dominika s Jožom vraj tiež boli na Cigánke. Nevideli sme sa tam, keby som to tušila, tak im volám z lode. Škoda.