Deň 12. – UTOROK
Vstávame o 7.00 a presunuli sme sa o 50 metrov na
parkovisko pri záchode vedľa móla na trajekt. Po raňajkách a doplnení vody
o pol deviatej odchod. Bože, aký je vlastne deň? Tiež s tým máte na
dovolenke problém? Ešteže to mobil zodpovie: 23. júl drahá moja!
Cesta do Tromsø je na prvý pohľad dobrá, no má takmer neviditeľné skoky, hupáky. Takže idete síce hladko, ale tak húpačkovo. Krásna príroda, krásne domy, krásne dvorčeky v nich krásne karavany. Nóri majú takmer v každom dvore karavan. Niekde dokonca dva.
Mesto Tromsø asi netreba nejako zdôrazňovať, je to veľmi známe mesto. My sme si ho vybrali ako samozrejmosť na našej ceste. Síce polárnu žiaru teraz pozorovať nebudeme, aj keď v tomto meste to zvyknú robiť tisícky turistov, no asi sotva teraz v lete. Toto mesto je druhým najväčším mestom za polárnym kruhom, už v roku 1927 tu vzniklo observatórium na pozorovanie aurory borealis, teda polárnej žiary. Stred mesta je len kúsok od obrovského mostu cez vodu. No ono vlastne celé mesto je na ostrove, ale mám na mysli most Tromsøbrua, ktorý je jedným z najviac fotografovanejších objektov v meste. V tomto historickom strede mesta je mnoho krásnych starých drevených budov, sú farebné, jeden krajší ako druhý a okolo nich pulzuje rušný život. My sme zaparkovali na druhej strane mosta, takže vlastne na pevnine. Je tu kostol, ktorý je takmer na všetkých pohľadniciach, je jednou z atrakcií mesta – Arctic cathedral. Nieže by sme túžili po omši, ale na fotkách vyzerá super a v skutočnosti tiež. Bol postavený v 60-tich rokoch, takže moderná stavba, tvarovo do „A“ schodovitá strecha. Má krásne farebné vitrážové sklá a v noci to môže byť krásny vysvietený chrám. Je postavený na svahu rovno nad vjazdom na most, výhľad z jeho terasy pred vchodom je ideálny na fotenie mostu. Lenže s malým momentálnym problémom. Poznáte ten zákon (už som to tu pred X-rokmi spomenula), že keď prídete na pekné miesto, alebo super bomba historickú pamiatku, tak vždy je nemožná na fotenie, lebo je tam akurát lešenie alebo žeriav. Tak teraz most opravujú, vyfrézovali cestu, je tam kopa cestárov a strojov, „ideál“ na fotenie. Je autom neprejazdný, len pešo, bicyklom a kolobežkou. Takže auto nechávame na parkovisku za kostolom (69.647299, 18.989336) a najprv si pozrieme kostol, potom mesto. Betónová stavba je naozaj architektonicky krásna. Nepoznám názvy štýlov, už vôbec nie moderných, ale toto sa im podarilo. Je pomerne obliehaný turistami a tak za vstup sa platí v prepočte 8 €. Interiér je tiež pekný, no nie až tak pútavý ako zvonka budova. Som sklamaná, že za toto vstupné sa len prejdem krátkou uličkou a pozriem si informácie a suveníry čo tu predávajú. Myslela som, že aspoň hore po schodoch sa bude dať vyjsť a spraviť peknú fotku zhora, no bohužiaľ. Je mi ľúto, ale musím povedať, že to bolo vyhodených 8€. Tak ale aspoň pár fotiek mám.
Mostom ideme na druhú stranu, práce na ňom frčia. No čo, aspoň nemusíme hľadať parkovisko na druhej strane. Takto sme si pešo prešli okolo rozostavaného moderného hotela hneď pri moste. Aspoň mu dávajú drevenú fasádu, tak je to decentnejšie a nebude to taký monokel popri tých historických budovách za ním. Je tu starý prístav, kde sú teraz hlavne kaviarne, múzeá, reštaurácie. Z múzeí si v Tomso naozaj môžete vyberať. My však máme v pláne prechádzku mestom a knižnicu. Je to ďalšia moderná budova s veľkou presklenou prednou stenou. Tak isto sa tu architekti decentne vyhrali a citlivo ju zaradili medzi ostatné budovy v meste. Myslím, že aj sem si to chodia turisti popozerať. Výťahom alebo po schodoch vyjdete na štvrté poschodie a kocháte sa výhľadom na farebné drevené budovy mesta. Oproti vám na druhom brehu sú kopce, katedrála a vy v tichosti sledujete ruch mesta. Všade je tichúčko, špendlík by ste počuli padnúť na zem. Niektorí tu len čítajú, niektorí tu študujú a niektorí sú tu na wifine zadarmo. Aj my, ale len na chvíľku. Sú tu knihy v rôznych jazykoch, ale ten náš sme nenašli. Nabudúce im nejaké knihy prinesieme. Sľubujem. Na prízemí je kaviareň a požičovňa turistického náradia. A ak si chcete v kľude oddýchnuť, sadnite si na najvyššom poschodí a sledujte ľudí vonku, vnútri, alebo len počúvajte to ticho.
Mesto je plné čajok. Možno by domáci povedali že lietajúcich hajzlov, pretože ich tu majú asi tak radi ako my holubov. Sú všade, sedia všade, lietajú všade, serú všade. Na domoch majú hniezda, takže „vymaľovali“ strechy aj fasády na bielo. Niektoré domy (aj hlavný most) majú drôtené strašiftáky aby aspoň čiastočne zabránili ich sadaniu a špineniu. Toto je myslím mesto kde som videla najviac čajok a najviac bordelu od nich. No musím uznať, že mesto ma prekvapilo, keď v parku pri móle postavilo „holubníky“ pre čajky. Stojany s „odpočívadlami“ pre tieto lietajúce ježibaby a pod nimi je aj veľká nádrž s vodou pre ne. Tieto biele potvory tu sedia a škriekajú a poriadajú si tu domové schôdze. Natrafili sme na tie stojany lebo som hľadala jednu malú atrakciu mesta, nenápadnú sochu Blai, sochu ženy sediacej, možno čakajúcej a hľadiacej pred seba. Neviem prečo je tam, čo znázorňuje, ale pravdepodobne je tam od roku 1996. Nič som k nej na googli nenašla a to sa hovorí, že google šicko zna. Sklamal.
Poprechádzali sme sa aj po obchodnom centre - ulici mesta a hádajte čo! Rozkopané. Robia stred ulice, dláždia kameňom, ale vyzerá, že to bude pekné. Pokračujeme naspäť popri vode, okolo Polaria akvária a múzea so starou loďou na lov tuleňov. Okolo tých starých farebných domov s Múzeom umenia, Trollím múzeom a loďou Hermes až na most. Tento kilometrový most (vyššie spomínaný) je 38 metrov nad vodou a keď ho v roku 1960 otvorili, bol najdlhším mostom v severnej Európe. Je skutočne veľmi vyťažený, preto ho neskôr doplnili tunelom, severnejšie od neho. Je to jeden z mostov na ktorý bolo po rokoch domontované oplotenie – na zábradlie, aby zabránili samovraždám.
Po Tromso pokračujeme na juh a po cca 20 kilometroch máme prestávku na obed a kávu pri ceste. Keď sme varili kávu, tak kúsok od nás si dal oddych cyklista, tak aj jemu sme uvarili. Danko pokecal a zistl, že pán ide za priateľkou pekný kus cesty. Rýchla zastávka pri „pocestnom“ vodopáde, bohužiaľ akurát tu cestári opravujú most, premávka je len v jednom pruhu, tak sme zastavili až za mostom a ja som doslova odbehla na bočnú cestu na starý most a odtiaľ som fotila vodopád spolu s historickým mostom. Musím povedať, že to stálo za to. Ozaj pekný vodopád, farebne krásne fotogenický - Kalvebakken Bridge (69.558190, 19.073666).
Druhú pauzu sme mali v Saami shope (69.143463, 19.051805), bola som zvedavá čo to vlastne je. Tak konečne som zistila, že to je normálny suvenírový obchod a v ňom typicky Nórske čačky. Saami sú po našom Laponci, takže všetko severské v podobe darčekov. Jediný rozdiel v porovnaní s inými obchodíkmi bol, že tento bol v obrovskom stane, či skôr sústave stanov. Pred obchodom stálo staré Volvo a vysoké torzo starého stromu plné smerových tabuliek. Tak som si mohla prečítať, že sme od Nordkappu 573 km, do Madridu to je 4633 km, do Bankoku 8217 km a do Tokia 7377 km. V stane veľké ohnisko kde varili polievku zo soba, okolo veľké drevené pulty s pulóvrami, čiapkami, plyšovými hračkami, hrnčekmi a ponožkami. Nechýba poriadny výber magnetiek, pohľadníc, ale sú tu aj bábiky v Laponských krojoch a vlastne všetko čo patrí k spomienkam na Laponsko a celé Nórsko. Je to tu príjemne zariadené, tým, že ste v stane je to také útulné, štýlové a milé.
Pokračujeme v ceste a ja stále premýšľam, prečo keď je tu polárny deň majú na domoch zažnuté lampy. Neviem, majú to automaticky na časovač, alebo to znamená, že domáci sú doma? Ešte 160 km do cieľa a vidíme, že oproti včerajšku je nafta o dosť drahšia. Neviem či som to spomínala, ale doteraz sme nepochopili ako sa tu robí cena pohonných hmôt. Každý deň je úplne iná, dokonca večer iná než doobeda. A na každej pumpe ale že úplne iná. Či záleží ako sa majiteľ vyspí, lebo ani jedna sieť čerpačiek nemá rovnakú cenu, napríklad teda že by všetky Shell mali v jeden deň rovnakú cenu na všetkých Shell-kách a podobne. Danko sa pýtal jedného domorodca a ten mu nevedel odpovedať prečo.
Po ceste sme sa zastavili pri jednom z bielych kostolíkov
akých sú tu stovky, dá sa povedať, že v každej dedine. Ani som tak
nechcela obdivovať kostolík ako skôr cintorín. Majú ich tu krásne,
minimalistické a hlavne zladené jeden hrob s druhým. Myslím, že
všetci u nás by si priali takéto cintoríny, len nikto by sa do tej zmeny
neodvážil. Všetko sú tu jednoduché náhrobné kamene, žiadne veľké mramorové
tabule. Sú to skôr malé kamenné tabuľky, všetky z kameňa, jednoducho
esteticky tvarované a väčšina dokonca vyzerá ako otesaný kameň. Bez
ostrých hrán, bez zlatých nápisov, bez kombinácií viacerých farieb. Všetky
akoby len boli položené na trávniku ako keby boli pod nimi len urny. A pred
všetkými červené kytičky. Teda posadené kytičky kvetov, len boli malé,
jednofarebné a ak boli aj v inej farbe, tak maximálne ružové či
biele. Radosť pozerať na taký cintorín. Bodaj by to aj u nás bolo.
Kúsok pred cieľom začalo pršať. No vlastne liať. Mala som pripravené dva či tri kempy, a keď ich cestou pozerám, tak sú zavreté. Jeden dočasne, druhý trvalo, tak pozerám tretí a ten je otvorený. V daždi smerujeme ku kempu a odpadol nám stierač. Teda takmer odpadol. To auto tie stierače už tak dlho nepoužilo, že už ani nevedelo ako sa to robí a chudák seklo ho v krížoch. Tak sme s vyskočeným stieračom v lejaku pomaličky pokračovali bez stierania okien. No nebolo to bohviečo. Bála som sa aby nevyskočil celkom a nestratili sme ho. Odbočku do kempu sme našťastie neprehliadli a tak sme tu. Evenes kemp je plný. (68.458325, 16.702351) Je to maličký kemp, nečudo, že je plný, keď dva okolo nefungujú. Zľutovali sa nad nami a mohli sme zaparkovať na okraj kempu blízko ďalších zúfalcov. Hlavne, že máme elektriku a môžeme všetko nabiť, vychutnať si horúcu sprchu a vyliať záchod z karavanu. Tento kemp má dobrú polohu, ale zaslúžil by si, aby sa o neho viac starali. Je tak trošku zabudnutý, zanedbaný, no pritom má na viac, len treba trošku snahy. A teraz v tom sychravom počasí tak pôsobí dvojnásobne smutno. Je to prvý kemp, kde je jasný zákaz lietať s dronom. Nie je to kvôli kempu. Za kopcom je vojenský areál s ostnatým plotom a on je tým skutočným dôvodom - vojenské letisko, vojenská zóna. V tom daždi sme išli cestou okolo neho.
Večer sme ešte počas mrholenia postáli pri recepcii kde bola
poriadna wifina aby sme dali on-line hovor s Diankou v Prahe a potom
už hajde do postele. Samozrejme zasa až po partičke kociek. Kto vyhral? No kto
asi. Sakra, musím sa zlepšiť, viac trénovať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára