Deň 14. – Štvrtok
Vstávame o ôsmej. Všade kľud. Všetci na parkovisku ako keby
ešte spali. Po 9-tej už odchádzame, tachometer ukazuje 192.420 km. Zastavili
sme sa na krásnej pláži – Skagsanden beach - 68.103837, 13.286755. Voda riadne
studená, veď je to Nórske more, no pár odvážlivcov sa kúpe. Jeden člen našej
posádky sa okúpal tiež, ale iba v plážovej mláke čo ostala po odlive na
pláži a bola slnkom vyhriata na prijateľnú teplotu. Ale tá detská radosť
stojí za to.
Teraz je našim cieľom Kvalvika. Vraj najkrajšia Nórska pláž, no už
tak známa, že budeme radi ak zaparkujeme. Je to beznádejné. Parkovisko malé
a plné. Dokonca všetky malé miestečka a odpočívadlá sú plné áut bez
šance sem natlačiť našu 6 metrovú loď. Kašleme na to, som sklamaná, ale povedali
sme si, že cestou naspäť to skúsime. Pokračujeme do mesta Å – najjužnejšieho
mesta na Lofotách kam vedie asfaltová cesta. Ďalej už len pešo, alebo na
somárovi, alebo so somárom. Stretli sme prvých Slovákov z Topoľčian na
karavane, zobrali sme dve stopárky a neskôr ešte jednu trampistku
v strednom veku. Parkovisko kde môžete nechať auto je úplne na konci Å,
tam už je len „točna“ autobusov alebo naspäť do krátkeho tunela. (
67.879282, 12.977301) Je tu koniec cesty E10 nazývanej aj „Cesta kráľa Olava“. Pešo sme prešli okolo toho kopca
s tunelom a už sme boli v meste. Aj toto mesto dávno živilo
rybárstvo, no teraz aj cestovný ruch, dokonca asi viac ako to rybárstvo.
Prejavuje sa to všade v mestečku, kaviarne, múzeá, terasy, červené
rybárske domčeky... to všetko je na ploche cca 8 km2, pretože toľko je rozloha Å.
Mestečko sa nachádza v nadmorskej výške len 6 metrov nad morom, čo znie
vtipne, no reálne. Ale nebojte sa, po okolí je dosť kopcov a štítov, po
ktorých sa dá škriabať, prechádzať a spraviť krásny výlet. Zo skál je úchvatný
pohľad na toto bohaté Nórske dedičstvo s historicky najstaršou továrňou
v Európe na rybí olej. My sme si posedeli pri káve na terase reštaurácie
Brygga. Je tu aj vychválená pekáreň, no bohužiaľ v čase nášho príchodu už
zatvorená, všetko vypredali. Je to ďalšia z dedín kde sa vám čajky rehocú
do očí a špinia strechy farebných domov.
Cestou naspäť sme videli karavan z Trnavy. Zastavili
sme sa v Moskenes v prístave ako sú na tom trajekty. Bolo nám
povedané, že trajekty do Bodo sú beznádejne vypredané, tak sa na to pozrieme.
Prístav nesklamal. Naozaj tu stálo až príliš veľa áut na prevoz na druhú
stranu, takže ideme ďalej na sever. Asi to tak malo byť. Po prestávke s varením
neskorého obeda je to jasné. Preto to tak malo byť, aby sme išli predsa na tú
Kvalviku. Možno teraz neskoro poobede už bude menej áut na parkovisku a nájdeme
miesto. Bože, ale sme naivní! Všetko plné, nikde ani trocha miesta a na mieste
pre invalidov sme parkovať nechceli. Ale vidíme, že niekomu je to jedno a zaparkoval
tam. Veľa turistov už ide z túry, parkujú aj ďalej a k autu potom
idú pešo. Tak ma napadlo, že zoberme tamten starší manželský pár, možno idú k autu,
oni odídu a my zaparkujeme na ich miesto. Nasadli a odviezli sme ich
celkom ďaleko. Preto sa tak potešili keď sme im ponúkli odvoz. Ich auto bolo až
tri kilometre od parkoviska kde bol začiatok túry a keď sme ich viezli,
tak cesta k ich autu sa zdala nekonečná. Ale aspoň sme sa stihli s nimi
porozprávať o tom, koľko prešli a poradili nám, že môžeme ísť tak ako
oni zozadu, teda z druhej strany. Oni tadiaľ išli, no oni mali väčšiu túru
aj na nejaký kopec. Ukázali nám knižku – sprievodcu, kde boli tie dve trasy
nakreslené, aby sme videli kadiaľ sa ide. Kým sme sa nachystali a vzali všetko
potrebné, aj lyžičku a lanšmit, tak bolo takmer pol siedmej. Áno, večer
pol siedmej. Znie to šibnuto, ale teraz je najlepšie počasie, najlepšie svetlo
a hlavne najdlhšie svetlo.
Začiatok túry je pomerne jednoduchý, ide sa do
svahu, ale pomedzi trávnatú plochu, občas kamene. Sú tu aj drevené chodníky –
mostíky cez močaristú trávu. Počasie praje, no za prvým kopcom sme prešli do
údolia medzi kopcami a tam slnečné lúče nesiahali. A navyše tu fúka
vietor, skôr by som to nazvala prievanom medzi jedným a druhým koncom
údolia. Ale máme bundy, šatky, nie je to také zlé. Postupne ako stúpame do
kopca sedla nad dolinou s jazerom sa náročnosť cesty zvyšuje. Možno je to
našou únavou, možno pribúdajúcimi skalami. Prekročíme sedlo a čaká nás
ďalšie, menšie jazero a za ním prechod ďalšieho sedla. Aj keď v tieni,
ale príjemné počasie nás upokojuje, pretože v týchto zemepisných šírkach
vás na túre v tomto čase nikde nemôže zastihnúť tma. A tak už zhora
posledného sedla sa nám už naskytá pohľad na malý úsek pláže Vestervika a na
hory na druhej strane za obomi plážami. Schádzame dolu po kameňoch, ktoré
čoskoro nahrádza jemný svetlo-žltý piesok. Toto je skutočná panenská pláž. Je
tu len pár ľudí, pár mládežníkov, ktorí sa tu kúpu! Tu, v mieste, kde sa
stretáva Nórske more s Barentsovým a Grónskym morom. Tu, kde na
druhej strane, 1300 kilometrov oproti je Grónsko! Voda je taká ľadová, že nohy
bolia ako po bitke.
Danko si za odmenu doprial lanšmit, asi nikdy mu tak
nechutil (priamo z plechovky) ako tu. Sám povedal: na toto som sa celý čas
tešil. (Viac ako na pláž?) Pri morskom studenom vetre na slnečnej pláži
zaliatej lúčmi zapadajúceho slnka. Sme na Vestervike a tam niekde za tou
skalou je Kvalvika. Topoľčanci čo sme ich stretli cestou v údolí povedali
že začína odliv. Aby sme sa neponáhľali a potom naboso s vyhrnutými nohavicami
prejdeme na Kvalviku priamo po piesku. Celý čas som si v duchu priala, aby
Danko chcel vidieť tú pláž, lebo od začiatku túry to odmietal a tu, na
slnečnom pobreží ho osvietilo a prišiel s nápadom, že to skúsime
prejsť. To asi robí ten lanšmit. Kúsok po trávnatom kopci, kúsok po skalách a tam
kde skaly už boli nebezpečné sme si vyzuli topánky (ano, aj ponožky), vyhrnuli
nohavice a opatrne ideme do vody. Tá bolesť! Tá voda je ako ľad! Takto ma
z vody neboleli nohy ani nepamätám. Takže keď sa dalo prejsť zasa na
pevninu, hneď sme šli. Neuveriteľne rýchlo bolesť skončila a po chvíli sme
boli na Kvalvike. Najprv okrem obrovských skál okolo nič extra, no keď sme
prišli takmer do stredu pláže už to bol iný pohľad. V lúčoch nízkeho slnka
bola pláž do zlata zafarbená a toto romantické miesto je nádherné. Je tu
pomerne dosť ľudí v stanoch, no možno 20 stanov tu je. Preto stále plné
parkovisko, lebo oni sem prídu, prespia a až potom uvoľnia parkovacie
miesto.
Som spokojná. Kvalviku som si vysnívala a som tu a nabrala som si aj čierneho piesku. Západ
slnka na tomto mieste je ako z rozprávky. Tu vlastne slnko nezapadá a je
to tu o to krajšie, že pláž je otočená práve smerom k slnku. Ak by
bola na opačnú stranu, nebolo by to také príjemné miesto. Teraz je ten čas, keď
je západ slnka nekonečný, keď slnko zamrzne nad morskou hladinou a vy môžete
urobiť nekonečné množstvo fotiek a všetky sa podaria. Ak nemáte pokazený
mobil. Teraz nás čaká pomerne strmý výstup po skalnatom brehu cez ďalší
priesmyk po oficiálnom Kvalvika Baech Trail. No treba skonštatovať, že táto
trasa je náročnejšia. Síce kratšia, ale náročnejšia. Až príliš veľa veľkých
kameňov náročných na výstup, no myslím, že hore sa ide lepšie ako keby sme mali
ísť opačným smerom (dolu na pláž). A tie pohľady zhora! Musím sa stále a stále
obzerať za seba či sa mi to nesnívalo. S odstupom času musím povedať, že
toto je jedno z miest v Nórsku, ktoré na mňa najviac zapôsobilo.
Zostupujeme dolu a vietor prestal fúkať. Možno
neprestal, len sme ho nechali na druhej strane. Cesta už je trávnatejšia, bezpečnejšia,
tichšia. Na chvíľku som sa zastavila a bolo neuveriteľné ticho. Také
absolútne ticho. Ja, čo mi stále piští a hučí v ušiach som odrazu
mala ticho. Nič. Žiaden šum, žiadne pískanie, nič. Neuveriteľne nádherné. Ani
vtáky, ani vietor, ani šuchot krokov. Nič. Úplný zázrak ladiaci s tou spokojnosťou
z Kvalviky. Asi to tak malo byť. Všetko sa pre niečo deje a preto sme
tu až teraz a nie doobeda. To tu muselo byť mrte ľudí. A teraz nikto,
až na troch Ázijcov. Cez deň si to predstavujem ako na fotkách na ktorých sú
turisti idúci na Rysy. Kolóna ľudí. Tu treba ísť na túru v takomto čase.
Zišli sme dolu cestou ktorá už nad parkoviskom končila
drevenými lávkami a chodníkmi a parkovisko je stále plné. Bodaj by
nie, keď 20 stanov na Kvalvike tu musí byť niekde zaparkovaných. Pokračujeme k autu
po asfaltke a sme približne tam, kde sme zobrali ten nemecký pár, takže to
máme nejaké tri kilometre ešte pešo do karavanu. Cesta sa zdá nekonečná a dúfam
že presne za týmto kopcom pred nami je už tá odbočka k miestu, kde máme
auto. Neni. Ani za ďalším kopcom. Väčšinou to býva tak, že cesta naspäť, alebo
domov je vždy kratšia ako cesta tam. Teraz to neplatí. Prešli sme dnes 15
kilometrov tak tie tri k autu už hádam dáme. Plazenie je povolené, lebo
autá už nechodia. Blíži sa polnoc a s ňou aj parkovisko s našim bydlíkom.
O 23.45 sme konečne v ňom, dopíšem tento denník a o pol jednej
idem unavená spať. Áno, musela som to všetko hneď napísať, kým to vo mne bolo,
lebo spánkom sa veľa pamäťových kariet premaže. Tak dobrú noc.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára