Deň 22 – PIATOK
Maják Rubjerg 57.451677, 9.794521
Po rýchlych raňajkách ideme na maják ktorý je postavený na
piesočných dunách približne kilometer od parkoviska. Keď sme tu boli
v roku 2018 tak nás očaril svojim nezvyčajným umiestnením. Je postavený na
mieste ktoré mizne. Keď ho začali stavať v roku 1899 asi netušili aké zlé
miesto vybrali. Teda v tom čase to bolo asi ideálne miesto, pretože bol
postavený na skalnom útese 60 metrov nad morom a okolo neho okrem kameňov
bol aj trávnatý porast. Prvý krát ho rozsvietili v roku 1900 a do
roku 1908 fungoval na plyn. Nebol to len maják, ale stáli pri ňom aj budovy,
minimálne 5 ich bolo. Prestal fungovať až v roku 1968, no jeho priestory
slúžili ako múzeum a kaviareň. Sila prírody a erózie bola taká silná,
že pobrežie začalo ubúdať, piesočné duny sa presúvali a na budovách sa to
začalo prejavovať. V roku 2002 boli budovy opustené a dá sa povedať,
že už sa len čakalo čo bude ďalej. Do roku 2009 boli stavby tak poškodené
tlakom a vetrom, že niektoré odstránili. V roku 2016 maják trocha
omladili a zrekonštruovali, no na piesočné duny to nijako nezapôsobilo
a išli si svoje. Podľa výpočtov sa mal maják v roku 2023 zrútiť do
mora. My sme tu boli v 2018-tom, veľa už ku koncu svahu nechýbalo, ale aj
tak to nevyzeralo, že by mala prísť taká katastrofa. Podľa pozorovania za rok
ubudne 1,5 metra pobrežia. Rozumní ľudia a stavbári sa zjednotili
a rok po našej návšteve v auguste 2019 sa začala veľká sťahovka. Za
dva (!) mesiace, áno dva, ho posunuli o 70 metrov do vnútrozemia. Myslím,
že u nás by za dva mesiace postavali akurát tie špeciálne koľajnice (aj to
im moc fandím). A tak je táto 23 metrov vysoká stavba zachránená minimálne
do roku 2060. Dúfam, že tam niekde pod pieskom tie koľajnice nechali aby ho po
nich potom zas posunuli.
No a my sme teraz zasa tu a na tabuli pri parkovisku sme sa dočítali, že už je posunutý. U nás sa tomu samozrejme správy nijako nevenovali, aj keď ako krátku správu sme to niekde zachytili, že sa chystá presun majáku, no neboli sme si istý či sa tak stalo. Teraz ráno je tu turistov málo, našťastie. Tak sa vydávame pieskovým chodníkom k nemu, nech vidíme tú zmenu. Okolie je plné kríkov, trávy a pasúceho sa dobytku. V tomto sa nič nezmenilo. No a popravde ani na majáku si nijakú zmenu nevšimneme. Stále je okolo neho kopec piesku, veľké duny a žiadnu posúvaciu dráhu vidieť nie je. Vyšli sme hore do majáku ako minule, po železnom schodisku, v jeho strede sú železné steny v trojuholníkovom tvare. Keď sa zospodu do nich pozriete, je to ako pohľad do kaleidoskopu. Na fotke by ste nevedeli čo som fotila, keď vám poviem, že je to stred schodiska, neverili by ste. Tento kaleidoskop je tu zámerne, len bohužiaľ zub času nahlodal aj ten a už to nie je ono.
Na samom vrchole majáku je krásny výhľad doširoka na piesočné duny. Podľa zvyškov nejakých múrov by sa dalo dedukovať kde ten maják stál pôvodne, teda približne, pretože pôvodne boli budovy okolo majáku, takže tie zvyšky môžu byť z ktorejkoľvek stavby. V strede kde by malo byť svetlo je akýsi zvláštny mnohostranný útvar, ktorý kedysi keď tu bol osadený bol pravdepodobne tým vrcholom kaleidoskopu.
Takže maják sme videli a sme radi, že ešte stojí.
V roku 2060 sa prídem pozrieť ako to s ním bude, ale možno ho presunú
zase skôr a bude zbytočné tam v 2060-tom chodiť.
O 10-tej už odchádzame, v najlepšom, lebo začínajú
to tu obliehať ďalší turisti. Vyšli sme na diaľnicu a valíme
k nemeckým hraniciam. Konečne
tunel! Dávno žiadny nebol. Tu, pred odbočkou na Aalborg je jeden diaľničný. O pol
jednej máme prestávku na kávu a pokračujeme v ceste. Keď takto človek
cestuje po diaľnici, tak vidí všeličo postrácané vedľa cesty. A nemusí to
byť len roztrhaná pneumatika. Nájdete tu klin z kamiónu, topánky, spätné
zrkadlá z auta čo ťahá príves, uterák, tričko, svetlo z prívesu,
gurtne, puklice...
Dotankujeme do nádrže a o 15-tej už prechádzame
hranice z Dánska do Nemecka. Majka je zmätená, nevie sa zorientovať, lebo
som jej nestiahla mapu Nemecka. Pôjdeme po starom, podľa papierovej mapy.
O pol piatej máme prestávku na spánok, zišli sme z diaľnice lebo žiadne
odpočívadlo sme nenašli. V dedine spíme (Danko) pri záhradníctve a ja
zatiaľ varím kávu a ohrievam večeru. O 17-tej už pokračujeme
v ceste, lebo nie je dôležité ako dlho spíš, ale ako tvrdo zaspíš. Taká
10-minutovka niekedy spraví lepšie ako pol hodinový spánok.
Je piatok, samozrejme, že diaľnice sú zapchaté. Na jednom úseku bola 7-10 kilometrová kolóna. Blízko Schwerinu prechádzame úsekom – zónou, kde boli hranice NDR/NSR. Pre mladých: rozdelené Nemecko. Okres Schwerin už bolo komunistické Nemecko. Prechodom na cestu číslo 24 sa zápchy uvoľnili, teda aspoň tie cestné. V rámci kultúrneho programu som Dankovi čítala nahlas knihu o Anunakoch, ale vydržal len chvíľu, ja som aspoň dočítala kapitolu. Farba diaľnice (asfaltu) sa zmenila na ružovú a my sme tu niekde dosiahli hranicu 8 000 najazdených kilometrov na tejto dovolenke. Bolo to o ôsmej večer a to už čarovná kombinácia osmičiek. Po troch týždňoch ideme na troj-prúdovej diaľnici, miestami dokonca až 5 prúdov. Na maps.google som našla Stellplatz nad Berlínom v dedine Schwante. Ideme tam. V malej dedinke, oproti pekárni je na pozemku, ktorý patrí asi majiteľom pekárne, pekný malý Stellplatz. Sú tu použité rovnaké materiály – tehličkové ako na pekárni, štýl fasády a plotu sa hodí k nej, preto predpokladáme, že to vlastní jeden majiteľ. No a platí sa za noc tiež v pekárni, takže je to potvrdené, je to ich. V areáli „nášho“ dvora stoja zaparkované aj pekárenské autá, tešíme sa na to ranné štartovanie pred rozvozom pečiva. Zaplatili sme, takže ostávame, veď je tu ozaj pekne, takže po partičke kociek už len dobrú noc. GPS-52.736584, 13.085283
P.S: Pokiaľ by ste chceli vidieť niečo o majáku, tak si tu odložím tieto linky:
link Opustená majáky
link niečo o majáku
link presun majáku
link video o presune
v prípade textu si cez pravé tlačidlo preložíte text do Slovenčiny
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára