Palubný denník karavanistu (17.) - NÓRSKO

 Deň 17. – NEDEĽA

Z kempu odchádzame už o deviatej. Od začiatku dovolenky sme prešli vyše 5700 kilometrov a po takmer troch týždňoch jazdy sme prešli aj prvé železničné priecestie – za mestami Verdal / Ørmelen. Natankovali sme ďalších 50 litrov a pri Gramyre si robíme prestávku na kávu. Ešte ráno bola obloha všelijaká, vyzeralo to ak na dážď, počas kávovej prestávky sa aj trocha vypršalo, ale už sa vyčasuje. Frčíme po ceste a o inej mentalite ľudí tu svedčia aj cedulky popri rozostavaných cestách, lebo je veľmi milé, keď namiesto dopravnej tabule je veľký, rukou písaný odkaz od cestárov: „Good sommer“ v angličtine aj nórčine. Bolo to na viacerých miestach a človeka to poteší, zlepší náladu. 

V jazerách a fjordoch sa nám zdá byť nejako málo vody. Na brehoch a skalách je vidno pokiaľ býva bežne hladina vody, tak nevieme, či je to tým horúcim suchým letom, alebo je odliv a teda fjord je výbežok z mora, alebo skôr sa vlieva do mora, tak možno aj tu funguje príliv/odliv. Netuším. Kto mi to vysvetlí? Skôr nám to pripadá ako verzia „A“, a teda málo vody. V niektorých zálivoch je tak mál vody, že všetky kamene sú obnažené a riasy akoby sa sušili na vetre a slnku. Vyzerá to ako keď vypustia priehradu a ostane len mokré dno. Otázka pre vás: Viete kam sa stratí voda keď je odliv? Ja to viem, skúste sa popýtať okolo seba ľudí či vedia.

Dnes je nedeľa, cestári nerobia, sú v kostole (asi), ale zato sme stretli autobus plný mníšok. Vidíte tú súvislosť? Cestári – mníšky – nedeľa... 😊

Ideme okolo prvej čerpačky a tu majú na veľkom stojane aj cenu za elektriku. Tak ja teda netuším, koľko sa u nás platí za nabíjanie elektromobilov? Tu je cena 4,- NOK za kilowatt, čo vychádza 34-35 centov.

Pred 14-tou hodinou už stojíme v Orkangeri a varíme si obed. Cez mesto je obchádzka, cesta sa prerába, tak podľa navigácie sa nedá, no obchádzka je značená výborne. Využili sme to a cestou okolo prístavu kde je parkovisko sme pristáli aj my.  Po obede už pokračujeme, máme smer Kristiansund a z Halsy nám ide trajekt do Kanestraumu o pol štvrtej.  Ideme cca pol hodinku, neplatili sme, tak neviem, buď je to zadarmo, alebo podľa špz-ky nám príde účet. No počuli sme už aj takú verziu, že tam kde sa nedá ísť riadnou cestou a musí byť trajekt, tak tam sa neplatí. Ostali sme sedieť v aute, je to len malý trajekt, taký „dedinský“. Celý čas fúkal dosť silný vietor, a ja rozmýšľam, knísal sa len karavan tým tlakom vetra, alebo celá loď sa knísala? Radšej to nechcem vedieť. Nepokračujeme na Kristiansund, pôjdeme spodom, hore je vraj dlhý 9 kilometrový tunel, a Turek čo nám o ňom hovoril, že mu bol nepríjemný, necítil sa v ňom dobre, tak ideme aj my z Bergsøya do Hogsetu krásnym mostom Gjemnessundbrua. Je jedným z najdlhších visutých mostov v Nórsku, má takmer 1,3 km a keď som ho zbadala, hneď som skákala po foťáku. Počasie síce foteniu moc nepraje, ale keď musíš, tak musíš. Je 43 metrov nad vodou a je z roku 1992. Je často opravovaný z dvoch banálnych dôvodov: jeden je morská voda ktorá poškodzuje železo-betónovú konštrukciu a druhý je ešte jednoduchší a s čiernym humorom aj smiešnejší. Sedávajú a skrývajú sa tu morské vtáky, samozrejme hlavne čajky a ich výkaly obsahujú amoniak a soli a to poškodzuje betónovú konštrukciu. Za krásneho slnečného počasia sa tu dajú spraviť krásne fotky. Zo strany od Bergsoya je kruhový objazd a pred ním parkovisko na brehu vodnej úžiny. Odtiaľ je krásny výhľad.

Pokračujeme popri vode do mesta Eida, tu zabočíme doprava, teda na sever a tu už riadne leje. Nad vodou bolo vidieť mrak ktorý zrovna padal do vody. Aj keď sa s určitosťou nedalo povedať či tam padal, alebo si akurát naberal vodu, ale skrátka bol tam taký... meteorológovia na to majú názov, len si nemôžem spomenúť. Keď odrazu padne veľa vody na jedno miesto... po slovensky by to bol dažďojeb. Jedna zákruta za druhou a zrazu to mračno, čo si nabralo vodu nad Kvernestfjordom, už tú vodu leje pred nami na cestu. Dostávame sa priamo do stredu tohto dažďojebu, nedá sa tomu vyhnúť. Leje jak sprosté, ale našťastie je to len v jednej oblasti, v pomerne krátkom úseku.

Ešte zopár dediniek a už to tu poznáme. Pred šiestimi rokmi sme tadiaľto išli s Julkom. Teraz v omnoho menšej zostave ale predsa. Tesne pred Vevangom sa už pevnina zasa trhá na drobné kúsky a za poslednými domčekmi Vevangu sa obzor otvára a začína ospievaná cesta číslo 64 – Atlantická magistrála. Spája približne 10-12 malých ostrovčekov, ktoré by v kreslenom filme rýchly kojot mig-mig zľahka preskákal. Ostrovček za ostrovčekom, menší či väčší, všetky spojené ako korálky cestnou niťou číslo 64. Táto Atlantická magistrála je tak isto cieľom mnohých cestovateľov, tomu aj zodpovedá množstvo dopravných prostriedkov na parkoviskách. Od bicyklov, motoriek až po menšie či väčšie karavany. Pre všetkých je táto magistrála niečím zaujímavá. Samotná cesta je pomerne krátka a prejdete ju za chvíľku, má možno 8 kilometrov a pri pomalej jazde ste za 10 minút na druhej strane. No veľa šoférov sa tu pár krát otočí aby si ten najznámejší most Storseisundbrua prešlo niekoľko krát. Najprv si ho treba obzrieť zo všetkých strán a až potom fotiť. Dôvod je jednoduchý, toto je v podstate celkom obyčajný most akých je v Nórsku veľa. Len s tým rozdielom, že tento má tesne pred aj za sebou zákrutu a tak keď trafíte uhol pohľadu, tak máte krásny záber. Síce teraz cez leto asi sotva s obrovskou vlnou špliechajúcou vysoko k mostu, ale aj tak je to pekný pohľad. Možno ráno alebo až večer je to ideálne, lebo predpokladám, že cez deň tu budú turistické autobusy. Na parkoviskách sa dá prespať, len treba nájsť miesto, počas najväčšej turistickej sezóny to miesto možno budete hľadať. Táto cesta je pomerne mladá, bola dokončená v roku 1989 a pôvodne to mala byť vlaková cesta. Našťastie z nej upustili a vymysleli to takto. Platilo sa na nej mýto, ktoré malo byť na 15 rokov, no v lete 1999 mýto zrušili, lebo cesta už bola zaplatená. Myslím, že je zbytočné ju odporúčať, pretože každý cestovateľ do Nórska si ju nájde a plánuje. Odporúčam akurát sa tu zastaviť, poprechádzať. Je tu krásne, pozeráte sa na otvorené Nórske more, súčasť Atlantického oceánu. Sú tu úžasné skaly a útesy – časti ostrovčekov ktoré spája cesta číslo 64 a jej násypy a mosty. A ako sa dá predpokladať, vždy tu fúka. No rybárov tu nájdete asi v každej hodine.

Cesta sa stavala 6 rokov a počas toho ju zasiahlo 12 hurikánov. Sú cestovné kancelárie, ktoré tu niekde blízko organizujú plávanie s tuleňmi. Krajina je tu krásna, prechádzať sa tu môžete po ostrovčekoch ktoré majú na to aj chodníky, na najväčšom parkovisku sú aj záchody a tu je práve ten spomínaný chodník okolo ostrovčeku. My sme sa previezli na druhú stranu, tam sme natankovali a potom naspäť. Zastávka na ostrove Geitoya, je tu mólo na plavbu člnom a turistický chodník krížom na druhú stranu ostrova. Cestou naspäť spomíname ako sme tu boli kedysi s Julkom a s našimi babami. Vtedy sme tu prespali na jednom z parkovísk a v noci sme varili večeru a jedli pri polárnom svetle slnka. Očarujúci zážitok.

Pokračujeme na juh na Molde a pred týmto mestom je jeden z ďalších tunelov, a tu si zasa uvedomujeme, že cyklisti cez väčšinu tunelov majú zákaz. Je tu jasne označená obchádzka po starej ceste. Je to riadna obkluka, asi sa dobre namakajú než ju dajú. Ceny pohonných hmôt sú sále nenormálne rozdielne a nám sa nijako nepodarilo dedukovať z čoho to vychádza. Sme v Molde a o 20.10 ideme na trajekt. Vychádza na cca 10€. Pokračujeme stále na juh, okolo Starfjordu je zasa tunel za tunelom, nečudo, oni sú skrátka machri na stavanie tunelov. Veď po celom Nórsku ich majú vyše 1600. Takže polku našej dovolenky prejazdíme v tuneloch J.

Prichádzame do Stordalu a priamo pri vode, len kúsok od malého móla sme zaparkovali medzi Nemca a Francúza. Tak tu ostaneme, na dnes stačilo.