Palubný denník karavanistu (11.) - NÓRSKO

 Deň 11. – PONDELOK

Ráno vstávame o pol ôsmej, je tu už teraz 22°C, noc vôbec nevychladla, keďže slnko vôbec nezapadlo. O pol deviatej odchádzame do Alta múzea. Na našich dovolenkách nezvykneme moc chodiť po múzeách, jednak to býva história, ktorá sa týka ich národa a tak k nej nemáme až taký vzťah (priznávam), druhý dôvod je, že časovo to dosť zaberie a tretí sú peniaze. Pretože ak mám zaplatiť za niečo, z čoho budem potom sklamaná, alebo tomu nebudem vôbec rozumieť, tak to nemusím. Preto ak ideme do múzea, tak to už musí byť niečím špecifickým vzácne. A toto mi prišlo presne také. Je to múzeum na otvorenej ploche. Teda vlastne aj vnútri je expozícia, ale tá vonkajšia má svoju jedinečnosť.

 V roku 1973 sa tu našli prvé skalné rytiny a maľby. Postupne sa obrovské kamene začali odkrývať a čistiť a našlo sa tu ozaj veľké množstvo kresieb zvierat, lovcov, lodí a obrazcov zobrazujúcich život. Výskum zistil, že tieto maľby boli vytvorené pred 7-tisíc rokmi. Znie to neuveriteľne, ale sú tie obrazce tu, môže sa na ne každý prísť pozrieť. Tieto kresby sa museli odkrývať spod nánosov zeminy a machu. Z historického hľadiska vtedy zem vyzerala inak a tieto skaly neležali tak ako sú teraz, všetko bolo ovplyvnené počasím, hladinou mora, posunom tektonických dosiek. Po celom Nórsku je viac takýchto nálezísk, ale tu ich je najviac a najhustejšie pri sebe. Archeológovia si dali prácu a jednom mieste sú tieto maľby poobťahované červenou farbou, aby si ľudia všimli čo tam je a ako to asi vyzerá na ostatných kameňoch. K vstupenke (ktorú nám predala Češka) sme dostali aj brožúrku v angličtine, kde je mapa areálu, označená trasa a fotky kameňov s kresbami. Aj keď svojím spôsobom to vôbec nie sú kresby, tie by tak dlho nevydržali. Sú to figúrky vytesané do kameňa, alebo by som povedala akoby vybrúsené, vyryté. Bez tejto brožúrky by to nebol taký zážitok, pretože tie obrazce sú veľmi nenápadné, nechápem ako ich objavili. Podľa mapky prídete ku kameňu s číslom a vy si nájdete fotku kameňa a na nej sú zvýraznené tieto postavy, zvieratá a lode. Takže stačí si fotku otočiť tak ako stojíte od skaly a podľa prasklín a farby kameňa sa zorientujete na fotke. No a potom sa vám už obrazce začnú vynárať samé. Teraz, keď už máte predstavu čo máte hľadať, už to tam hneď vidíte. Výhodou je, že fotka zobrazuje presne kameň pri ktorom ste, so všetkými jej farbami, trhlinami, priehlbinami. A zrazu máte pred sebou sobov, jeleňov, vtákov, ryby, medvede, ich lovcov aj člny na ktorých sa plavili. Znie to neuveriteľne, ale toto tu má 7000 rokov! Úplne nepredstaviteľný vek. Milá zlatá Martinka, kamarátka archeologička! Ani nevieš ako veľmi som tu na teba myslela a priala som si, aby si tu teraz stála vedľa mňa a povedala mi tvoje pocity. Táto expozícia je od roku 1985 zapísaná v UNESCO. Ak pôjdete okolo a chcete vidieť niečo jedinečné, zastavte sa. Je tu najväčšia koncentrácia týchto obrazcov v celej severnej Európe. Alta Museum

No nielen vonku je pekná expozícia, ale aj vnútorné priestory sú očarujúce. Teda nemyslím teraz kaviareň, suveníry a záchody. Mám na mysli interiér budovy postavenej v roku 1991. Vo výstavnej sieni sú okrem vykopaných nálezov rôzne historické fakty z tejto oblasti spojené s vidoprojekciou, takže dokonalo spracované na predstavivosť. Ja som sa zastavila pri videu ako vznikajú sopky, ako sa na zemi vekom presúvali tektonické dosky a ako z toho vznikne zemetrasenie. No je tu aj niečo o ťažbe kameňa, o histórii rybolovu, upútali ma vzorky piesku vo fľaškách. Bola to surovina, každá iná, sklo, porcelán, keramika a ešte niečo. Nedá sa to uložiť do hlavy, ale v každom prípade na to, aké je to múzeum relatívne malé, tak je to super rozmiestnené, nasvietené, naaranžované a vysvetlené.

V reštaurácii sme si pochutili na káve a presúvame sa ďalej. Cesta sa začína meniť. Teda jej kvalita. Prechádzame úsekmi, kde sú časti vyštrkované. Vyzerá to ako nejaká príprava na opravu cesty a dá sa povedať, že tomu aj veríme, pretože tu sa veľa ciest stavia a renovuje. No tieto úseky tu sú často neoznačené, takže si valíte svoje tempo a odrazu násyp štrku. Skončí asfalt a hupnete do štrku. Keby aspoň značku dali. Po niekoľkých kilometroch už ideme pomalšie, tak sa lepšie zaregistruje zmena na ceste. Dobré je vtedy prejsť do protismeru, tam nie je taká jama, takže neskočíte dolu. Čo som sa ešte pobavila, tak sú to autobusové zastávky. Tie sú tu na takých miestach, kde by ste nečakali. Ja neviem, či Janíčko a Marienka keď vyjdú z lesa aby mohli ísť na autobus, alebo je to pre trollov z lesa?

Pri Talviku sme stretli český karavan – Kluci na cestách. Manželia s dvomi chlapcami tu putujú niekoľko týždňov po Nórsku. Za Sorstraumenom sme natankovali a máme pauzu na polievku z plechovky z Lidlu. Našli sme si krásne miesto s výhľadom na záliv Kvaenangen, je tu masívna drevená lavica a hlavne (!) fialové kvety. Moje zamilované. Prechádzame tunele a ja si stále za každý jeden spravím čiarku. Nakoniec ich spočítam. V jednom z nich je asi nejaký iný asfalt. Má to taký čudný dunivý zvuk. Nejde mi to do hlavy, veď takýto zvuk zatiaľ nikde nebol. Potom mi to došlo. Ten zvuk nás za tunelom predbehol. Boli to dve veľké motorky, ktoré išli dlho za nami. Ja sa picnem! Budem musieť zasa namontovať tú zadnú kameru.

Ideme stále po ceste E6 a tu už je krásny nový asfalt. Ešte tuším voňavý! Tak snáď aj tie skoky na ceste predtým sú predzvesťou nového povrchu vozovky. Z Olderdalenu do Lyngseidet ideme trajektom, vyšiel 26,-€, ale obchádzka cestou by vyšla drahšie na naftu a ešte by aj stála veľa času. Za týmto prístavným mestom odbočíme z našej cesty do prava, pretože som našla horskú túru. Nemala by byť nejako extra dlhá, pretože parkovisko je pomerne vysoko v lese. (69.603566, 20.259478 ) Dokonca sú tri a ideme na to druhé, tretie sme našli až pešo keď sme sa už vydali na túru. Ešte som sa z tohto tretieho vrátila pre turistické palice do auta, bol to len kúsok, a to som spravila najlepšie čo som mohla. Túra je veľmi ťažká a Dankovi palice moc pomohli. No aby som sa priznala, myslela som, že vypľujem dušu. Trasa nie je bohvieako značená, takže sme išli len po vyšľapanej ceste a bol to strmák! Myslím, že aj lepší turista ako sme my by sa riadne zapotil. Jeden strmák za druhým. Neviem ako sa rátajú dopravné značky keď je stúpanie cesty napr.12%, ale toto by som potom definovala na 40% ak nie viac. Chce to maličké a pomalé kroky. Cestou sú drevené lavičky ako odpočívadlá, myslím že po celej trase boli štyri. Pri tretej sme stretli chlapíka a ten nám povedal, že toto pred nami je už posledný strmák a potom je to už lahoda, prechádzka po trávnatom chodníku s menším prevýšením. Pozbierali sme všetky sily, aj tie čo sme dávno nechali doma a pokračujeme v ceste. Mal pravdu beťár jeden! Za chrbtom krásne výhľady a pred sebou už pekná cesta. Ide sa k plesu.

Tá vodná plocha tu vysoko v údolí kopcov sa volá Rottenvikvatnet. Veľké tyrkysové pleso, až gýčovej farby sa tu rozprestiera ako na dlani. Stálo to za to. Síce už je dosť hodín a slniečko sa schováva za vysoké kopce, takže tú farbu vody sme mohli vidieť len pri príchode. Potom už bol na vode tieň. Ale aj tak je tu krásne. Prešli sme až na druhú stranu kde je vodopád a ten napĺňa toto vysokohorské jazero (69.607096, 20.212308). Hore sme stretli mladý párik čo nás usmernil na parkovisko. Oni išli inou trasou, nevieme či jednoduchšou, pravdepodobne okolo nejakého vodopádu, lebo také boli dolu tabule. A tu sa v tej ľadovej vode kúpali! My ideme dolu tou istou cestou ako sme prišli, len s tým rozdielom, že tie kamenisté strmáky už dolu dávame skratkami. Ani sa nejedná a skrátenie cesty, ako skôr o to, že ideme po tráve a nešmykneme sa sa na kameňoch a prašnej hline. Do auta sme sa vrátili o 19.45 a ťaháme na Tromso. Mám vybitý mobil, foťák, kameru, veľký foťák, sme špinavý, spotený, treba hľadať kemp. Trajekt zo Svensby do Breidviku je na pol hodinku a stojí 18,-€. Ostávame spať hneď za trajektom na parkovisku. (69.668878, 19.648419) Zase sme ušetrili. Po večeri sme sa provizórne „osprchovali“ v karavane a po štamprlíku ideme spať. No samozrejme až po tom, ako si zahráme kocky.