Palubný denník karavanistu (20.) - NÓRSKO

 Deň 20. – STREDA

O pol desiatej po raňajkách vyrážame na ďalšiu etapu našej cesty. Vybrali sme si cestu okolo vodopádu, teda tú spodnú, síce zákrutami, ale ideme popod vodopád Skvervsfossen nad ktorým sme spali. Počasie už je lepšie, no ešte stále pod mrakom. Na krátku chvíľu sme sa zastavili tu, priamo v mieste kde dopadá voda, teda do tej časti kde sa z vodopádu vytvára dravá rieka tečúca dolu po kameňoch ešte asi 4 kilometre do jazera Granvinsvanet, aby potom za ním zasa vytiekla do Hardangerfjordu. Ak by sme nezvolili túto cestu popod vodopád, tak ešte bola možnosť ísť zhora tunelom, ktorý je „vyrýpaný“ v skale popod ktorú viedli zákruty. Tak si tu uvedomujem, že tento obrovský masív napravo od nás má v sebe obrovskú dieru, ktorou by nás normálne viedla navigácia, no pretože to tu už trocha poznáme, tak ideme tou krajšou verziou trasy - okolo 150 metrov vysokej padajúcej vody.

Tak sme sa tomuto tunelu vyhli, aby sme dolu hneď za križovatkou vošli do druhého tunela. Má 2,1 km a po pár kilometroch popri vode už vchádzame do ďalšieho a ten už má 7 kilometrov. Je to ten krásny tunel s modrým kruhovým objazdom, ktorý je naozaj jedinečným zážitkom. Modré svetlo v tuneloch sa dáva kvôli ľudským očiam, aby unavené oči a psychika mali pocit denného svetla a tým sa vyhli haváriám z únavy. My sme na tom kruháči odbočili vpravo a vyšli sme na začiatku veľkého mosta Hardangerbrua, ktorý vedie ponad (ako inak) Hardangerfjord, ponad jedno z jeho ramien, zálivov. Most je najdlhším Nórskym mostom, stavali ho v rokoch 2009-2013, má 1380 metrov. Jeho jedinečnosť je práve v tom, že obidva jeho konce vychádzajú z tunela. Aj my sme teda za ním vošli do ďalšieho 1,5 kilometrového tunela. Pokračujeme po ceste číslo 13 a za už tretím tunelom začína oblasť s čerešňovými sadmi. Na svahoch je sad pozakrývaný textíliou proti náletom vtákov. Teraz je v Nórsku čerešňová sezóna. Ano teraz, je 31.júla, u nás sa už zjedli čerešne aj z mrazničky a už si ani nepamätáme že nejaké boli, tak tu ich sezóna vrcholí. Hardangerfjord je (pravdepodobne) tak položený, že slnečné lúče dopadajú na jeho svahy a slniečko prospieva dozrievaniu nielen čerešní, ale aj množstvu jabloní. Všade pri ceste, na každom kroku predávajú toto ovocie tým spôsobom, že vám dôverujú. V búdke sú navážené košíky, pokladnička a vy si kúpite koľko chcete a peniaze im necháte v pokladničke. Koľko by to vydržalo u nás? Kilo čerešní vyjde na 60,-NOK, čo je v prepočte asi 5,-€.

 V Lofthuse si varíme kávičku v prístave pri móle. Celá oblasť Hardanger je pomerne plodná, nasvedčuje tomu to množstvo sadov na obidvoch stranách fjordu. Blížime sa k Tyssedalu a stretávame karavan z Čiech a osobák s Trenčianskou špz-kou. Nasleduje mesto Tyssedal, mesto z ktorého začína turisticky dôležitá trasa na Trolltungu a priehradu Ringedalsvatnet. Pokiaľ máte namierené na tento dlhý a namáhavý trek, tak toto mesto je pre vás smerodajné. My sme boli na priehrade pred šiestimi rokmi, na túru si netrúfame, no v meste sa zastavíme. Tyssedal je mesto ktoré sa zapísalo do dejín Nórska skutočne významne. Na začiatku rokov 1900 sa začalo uvažovať o využití vodných zdrojov a tak v roku 1906 sa začala prvá etapa výstavby vodnej elektrárne. Princíp elektrárne s padajúcou vodou bol priekopnícky a spád vody z „horného bazéna“ bol 400 metrov. Výroba energie bola súbežne plánovaná s výstavbou továrne na karbid v Odde ktorá je vzdialená len 6 kilometrov. Priehrada Ringedal sa dostavala v roku 1918 a bola najväčšou nádržou v Nórsku a tiež elektráreň Tysso bola najväčšou nórskou elektrárňou a patrila jej medzinárodná pozornosť. Dá sa povedať, že bola prvou elektrárňou ktorá bola schopná zásobovať elektrinou na väčšiu diaľku. Od roku 1989 už je mimo prevádzky a ostala zachovaná ako múzeum. Jej interiér je zaujímavý, strojnú miestnosť si môžete popozerať takú, ako fungovala kedysi. O priestory sa starajú a skutočne je to zaujímavá prehliadka. Ak by ste boli akčnejší, tak je možnosť spraviť si výlet hore k druhej časti starej elektrárne odkiaľ je výhľad na potrubie privádzajúce vodu do elektrárne a na fjord. Do samotnej elektrárne, do múzea je vstupné 100,-NOK.

Po 13-tej hodine pokračujeme ďalej na juh a hneď za mestom je tunel Tyssedaltunelen. V Odde na Shell-ke si zasa kupujeme šutemíny a ako v správnom Nórsku máme cestou zasa niekoľko vodopádov, len treba mať oči otvorené a nespať cestou. Pred tunelom je napravo vidieť ľadovec Buarbreen. Za tunelom zasa vodopád Tjørnadalsfossen naľavo a Strandsfossen napravo, nižšie ešte natrafíte na Vidfossen. Ďalej po ceste číslo 13 je ešte jeden obrí vodopád. Ten sa nedá prehliadnuť ani so zaviazanými očami. Jednak je to preto, že momentálne je tu obmedzená premávka a semafory, ale hlavne preto, že prechádzate mostom ponad široký vodopád Låtefossen. Je to voda vytekajúca z jazera Lotevatnet v dvoch vodných ramenách. Dva vodné toky spájajúce sa práve v tomto vodopáde pri starom kamennom moste. Je tu parkovisko, takže jeho mohutnosť si môžete odfotiť zo všetkých strán. Má výšku 165 metrov, tesne pred mostom sa dva toky spoja a ďalej už tečú v jednej dravej rieke Gronsdalslona. A aby vám nebolo ľúto, tak kúsok za ním je ešte jeden – Espelandsfossen.

Pokračujeme na juh 7,5 kilometrovým tunelom a ešte niekde pred ním sme videli prvých policajtov za našu dovolenku a tí merali rýchlosť v protismere. Po kávičke a 10 minútach spánku pokračujeme až k trajektu, pretože Stavanger je na protiľahlom polostrove, no medzitým je ešte pár ostrovčekov. Pred tým ako sme vošli na trajekt sme si všimli tabuľu oznamujúcu stavbu nového tunela. Ten bude mať 26 kilometrov, takže tromfne aj slávny Laerdalský s 24,5 kilometrami. Predpokladáme, že bude namiesto trajektu. 

Po 18-tej sme na druhej strane a tento kraj je troška iný. Kamenné kopčeky zarastené trávou plné ovečiek pripomínajú kopce starého Anglicka. Kamenné múriky a všade pastvinky, krásny zelený kraj. Nasleduje tunel so svojimi 4,4 kilometrami a v ňom klesanie 7% ! – Mastrafjordtunnelen – pod vodou. Ďalšie majstrovské dielo ich stavbárov. Hore stúpanie, ktoré nevyjdeme ani na 4-ke, musíme podradiť na 3-ku. Nasleduje most a zasa ďalší 5,8 km dlhý tunel – Byfjordtunnelen. Po malom blúdení po meste prichádzame do cieľa. No skrátka našej Majke (navigácia) niekde preskočilo a adresu cieľa mala centrum. Neviem čo som kde klikla, ale niekde v strede mesta sme to zistili a zase sme sa museli trepať naspäť, lebo cieľový bod bol na juho-západe Stavangeru. Keď si dáte do googlu Stavanger, tak na 100% vám vyhodí fotky práve tohto miesta. Dominantou mesta je pomník s tromi mečmi na pamiatku bitvy pri Hafrsfjorde niekedy medzi rokmi 872-900. Táto bitva skončila zjednotením Nórska a vznikom Nórskeho kráľovstva. V roku 1983 bol pomník slávnostne odhalený Nórskym kráľom Olafom V. Toto pekné fotogenické miesto je asi stále obliehané turistami, je na brehu zálivu vedľa parku, takže oddychová trávnatá zóna – pláž je plná aj domácich mladých ľudí.

Ťaháme na juh a radi by sme ostali dnes v nejakom kempe. Našli sme ho  cez appku park4night hneď v ďalšom meste – Sandnes.  58.858412, 5.696874 Ostávame za 370,-NOK.