Palubný denník karavanistu (21.) - NÓRSKO

 Deň 21. – ŠTVRTOK

Z príjemného priestranného kempu na okraji mesta Sandnes odchádzame okolo desiatej hodiny a po 13-tich kilometroch tankujeme 51 litrov za 19,29 NOK za liter. Tachometer hlási 194.689 km a kalendár zasa prvý augustový deň. Počas doobednej prestávky na kávu som si konečne vykopala tie fialové kvetinky pri ceste. Neviem síce ako prežijú, či vôbec prežijú, ale budem sa snažiť. Cesta pokračuje (ako inak) ďalšími tunelmi a všímame si, že stredové čiary sú tak vyfrézované, že by to zobudilo aj spiaceho kamionistu. Ale to je asi účelom. No pre nás nespiacich to nie je príjemné. Skôr premýšľam, či to nie je preto, aby šoféri nejazdili po strede cesty, resp. cez stred cesty do zákrut. Je to tak nepríjemný zvuk, že by ich to mohlo odradiť.

Nad jazerom Loia, medzi dvomi tunelmi sme si uvarili obed, hladnému sa zle šoféruje. Aj v týchto oblastiach sa stavajú nové cesty a mosty. Na naše prekvapenie by mali byť v roku 2025 už aj hotové. Možno by sem mali chodiť naši cestári na prax, aj keď nie som si celkom istá, či by skôr tí investori a im podobní sem nemali prísť, aby videli, že keď sa nerozkráda tak sa dá celkom rýchlo a kvalitne stavať. A podľa tohto tu to vyzerá, že 50% obyvateľstva robí v stavebníctve, teda v cestnom stavebníctve. Hmmm... Len čo budú robiť potom, keď všetky cesty postavajú? Pôjdu k nám? Dokončia nám diaľnicu do Košíc?

Nórsky šoféri aj kamionisti si zaslúžia pochvalu. Sú disciplinovaní. Tu sa ti nikto netlačí na chrbát, môžeš v pohode šoférovať takou rýchlosťou ako to cítiš bezpečne. Nikto nevytrubuje, nikto ti zozadu nelezie na kapotu. Ale ak by náhodou aj taký bol, tak si buďte 100% istí, že to nie je Nór. Bude to napríklad Turek. Ono je tá výchova možno aj v tom, že Nórsky šoféri platia pokutu podľa výšky svojho platu. Tak sme to počuli. A je to spravodlivé, mohlo by sa to aj u nás zaviesť.

Cestou máme Mandal. Nie ten maľovaný obraz, to je mandala, ale mesto Mandal. Krátku prestávku v tomto mestečku využijeme na kávu, ktorá síce nebola bohvieaká, ale aspoň sme si posedeli na terase, či skôr na lavičke, kúsok od úzkej promenády pri rieke Marna. Prevažne biele domčeky sú popri rieke doplnené farebnými červenými a žltými, a celé to pôsobí ako maličký kúsok Bergenu. My sme mestu venovali ozaj iba krátky čas, treba si spraviť viac času a ísť napríklad na kopec s rozhľadňou. Domčeky v uličkách sú tak pekné, že sa zastavujete a obzeráte. Fotogenické sú kaviarne, obchodíky aj domčeky obyvateľov. To množstvo bielej farby na domoch akosi nesedí s Nórskou severskou architektúrou, no napriek tomu ste tu, na juhu Nórska, v okrsku Lindesnes, takmer na najjužnejšom cípe tohto štátu.

Zišli sme z diaľnice aby sme sa vyhli mýtu, uvidíme či príde nejaký účet za všetky tie prejdené cesty. Ide sa cez dedinky, ale po peknej ceste. Aspoň sa ešte naposledy pokochám na tých pekných domčekoch, ich terasách a zimných záhradách. Ideme do Kristiansandu, do prístavu, pretože už máme kúpený lístok na trajekt do Dánska. Kristiansand je veľké prístavné mesto, uličkami by sa dalo túlať veľmi dlho, no my sa motáme podľa našej Majky, lebo tá nás naviguje až do prístavu odkiaľ pôjde trajekt. Nevieme aký je tu prístav, kde sa parkuje, ako to tu frčí, tak sme radšej prišli zavčasu už o 16-tej. Naša loď odchádza za 4 hodiny, čo teraz? Stojíme v rade ako možno tretie-štvrté auto. Nechávame ho tu a ideme sa prejsť do mesta, nemalo by to byť ďaleko. Dali sme si len taký malú prechádzku, pozreli si okolie Katedrály, jednu z obchodných uličiek Markens gate. V obchoďáku sme kúpili akciové pečené kura a nenormálne dobrý, čerstvý chrumkavý chlebík. A tak cestou naspäť sme si každý hrýzol to svoje a kým sme sa vrátili do prístavu, prešli takmer dve hodiny, tak Danko už kura skoro celé zjedol.

Čakáme na nájazd na trajekt, už nás zoradili do očíslovaných pásov. Keďže sme prišli medzi prvými tak stojíme prví v rade. Dlhý čas zabíjam kŕmením vrabcov okolo karavanu. Najprv dvaja-traja, potom sa to dozvedia aj ostatní a prídu na hostinu asi tridsiati. Pred nami sa otvára trajekt a z neho vychádza invázia bielych krabíc. To množstvo karavanov čo vyšlo z lode je neuveriteľné. Áno, cestou sme stretávali skutočne mnoho karavanov, viac ako pred šiestimi rokmi. Táto prístupová cesta z Dánska do Nórska je jednou z dvoch trajektových ciest medzi týmito dvomi štátmi, no táto je tou hlavnejšou. Dáva to logiku, že tadiaľto príde do Nórska možno 70-80% karavanistov, no toto čo vidíme tu nás šokovalo. Možno ani neprestrelím keď napíšem, že ich z trajektu vyšlo okolo 200. Osobné autá vychádzajú až po nich.

Trajekt má odchod 19.45, naloďujeme sa takým spôsobom, že najprv kamióny, potom dodávky a karavany a až potom osobné autá. Kamiónov nie je moc, len zopár, tie na loď cúvajú, na parkovisku sa otočia a cúvaním vojdú rampou do nákladného trupu lode. Potom my a ostatné karavany vchádzame normálne, ale prejdeme do vnútra a tam sa akoby naspäť otočíme a zaparkujeme smerom von z lode. Vychádzať budeme týmto istým otvorom ako sme nabiehali do vnútra. Parkujeme v prvom rade, opúšťame auto a počas celej plavby musíme byť hore v priestoroch pre pasažierov. Je tu kaviareň, obchod a krásny západ slnka nad morom. Takže pokiaľ zrovna neštrikujem, tak fotím západ slnka ako 90% pasažierov, a keď ani jedno, ani druhé, tak si trénujem svoju trpezlivosť pri neustálom prechode tých istých ľudí von a do vnútra, keďže sme si sadli pri dvere na vonkajšiu palubu.

Slniečko zapadlo a pomaly sa budeme musieť zdvihnúť zo sedadiel a zísť dolu ku „garážam“, pretože vychádzame v našom rade prví s autom. Už len kúsok k brehu, bezpečnostné dvere sa otvorili a my ideme k autu. Jeden zamestnanec lode všetky prvé autá umýva od slanej vody ktorá počas plavby na ne naprskala. So zhrozením zisťujeme, že naše krásne autíčko stojace celkom prvé má pred sebou iba sieť (podobnú tej tenisovej) a za ňou otvorené more! To čo je??? Žiadna rampa, žiadna brána, žiadna závora. Máme kajlík pod kolesom, dali sme si svoj, aj lodný sme dostali, no predstava, že ak by zlyhala brzda auta, alebo by sme išli cez nejakú silnú búrku, tak naše auto bude prvé ktoré šupne do vody. Až nám zle ostalo, ešteže sme to nevedeli na začiatku plavby, boli by sme nervózny.

Po vylodení ťaháme smer Rubjerg, maják na pláži vzdialený 27 kilometrov, je tma, ale to už dáme. Cestou je nízka hmla. Možno ani nie hmla, možno opar, ale bolo to biele, ťahalo sa to nízko nad zemou tak do 1,5 metrovej výšky a bolo to aj na poliach, aj v dedine. Skoro sme zrazili mačičku, to by ma mrzelo, ale potvora tak nečakane vybehla na cestu. Na tomto majáku sme už boli minule, vieme ako to tam vyzerá, tak sme zvedaví čo sa zmenilo, čo tam za turistickú vec pribudlo. Kúsok pred cieľom hovorím: počkaj, prídeme tam a bude tam 20 karavanov. Nie je to až tak známe cestovateľské miesto, ale človek nikdy nevie. Prídeme tam, nejaké nové parkovisko na karavany a tam... nie, nebolo tam 20 karavanov. Bolo ich aspoň 21. Je tu nové parkovisko so štrkovou cestou a trávou na parkovanie, oficiálne pre karavany, tešíme sa, že tu nie je zákaz prespania s karavanmi. Takže pre dnešok stačilo. Je tma, polárny deň sme nechali vyše tisíc kilometrov severne a my už ideme spať.