Palubný denník karavanistu (16.) - NÓRSKO

 Deň 16. – SOBOTA

O 8.45 vyrážame a tankujeme hneď po pár kilometroch vo Fauske. Natankujeme 30 litrov za 56,-€ a keďže je to Shell, tak je tu akcia na pečivo a zase kupujeme croissany. Fauske vyzerá byť celkom pekné mestečko. Zasa vidíme železničnú trať, ako keby severnejšie ani železnica nebola. A možno nie je. Počítam tunele, robím si čiarky, pribúda ich. Po krátkom čase zasa tankujeme. Na tom minulom tankovaní stála nafta 22,42 Nok za liter a tu stojí 20,07 liter. Stále nechápeme ako sa tie ceny podľa čoho vyvíjajú.

Cestou sme natrafili na krásny mostík cez menšiu rieku. Je to Pont de Luonosjahka. Drevený most, teda mostík z drevených dosiek spája skalu so skalou na druhom brehu. Držia ho oceľové laná nielen zhora, teda na nich je zavesený, ale aj nosné drevené stĺpy sú ukotvené lanami. Hojdavý, ale bezpečný mostík pre peších umožňuje prechod turistom na jeden z turistických chodníčkov. Mostík je veľmi fotogenický, ale ľudia čo majú strach z takýchto miest ho asi neprejdú. Stretli sme tu chlapíka, ktorý ho chcel prejsť so psami, myslím že husky, a psík sa zaťal, skučal, nechcel ho prejsť. Ani sa mu nečudujem, ja som síce prešla do polovice, nemám s tým problém, no pre toho psíka je to niečo neisté.

Blížime sa k ďalšiemu plánovanému bodu, je ním polárny kruh na Nórskej strane - Arctic Circle Center (66.552435, 15.322244). Veľké parkovisko s budovou so suvenírmi a občerstvením pripomína (možno) iglu. Parkovisko je priestranné a nie je problém na ňom prespať. Pred vchodom na kameni je prvý kovový glóbus. Kúsok od budovy je veľká drevená plastika, alebo ako to nazvať, akýsi drevený kvet, či okrídlené „A“ držiace druhý kovový glóbus. Drevo s pôdorysom kríža rozdeľuje kruh a tým určuje svetové strany. Zvonka dreveného rámu sú názvy miest, takže vidíte na ktoré strany sú ktoré mestá. Nad ňou na svahu je kamenná pyramídka určujúca smer polárneho kruhu. No a bohužiaľ na kopci nad tým je na vyhliadke množstvo kamenných trpaslíkov, ktorých tu postavali ľudia. Bohužiaľ hovorím preto, že vôbec nesúhlasím s touto činnosťou. Je to príliš umelé, ničí to pôvodný ráz prírody a okolia. Ak to stavajú na pláži – nech sa páči. No som zásadne proti týmto hybridom v prírode a absolútne v národných parkoch. Je to gýč, bezvýznamný. No zaujímavejší je pomník s ruskou hviezdou. Je to zavádzajúce (tá hviezda), ale je to pomník, pamätník ľuďom, ktorí boli po vojne ako zajatci v rámci vyhladzovacieho programu vyvezený z krajín Srbska a Juhoslávie sem, aby ťažko stavali cesty za polárny kruh. Vyhladzovacích táborov bolo v tejto oblasti niekoľko a preto je tu ich pomník. Text na ňom je v Nórčine a Srbštine.

Toto turisticky atraktívne miesto je cieľom mnohých cestovateľov. Chodia sem aj motorkári a odtiaľto si môžete poslať pamätnú pohľadnicu, alebo sa skrátka len odfotiť pri pomníku z roku 1937 ako pamiatku, že ste v tomto bode prekročili polárny kruh. My sme si tu spravili kávu, použili bezplatné záchody a ja som si kúpila dioptrické okuliare! Áno, významná vec pre mňa, predávali tu aj mínusky dioptrie, no nekúp to za 17,-€ keď mali moje potrebné „číslo“. Je tu sychravo, začína pršať. Tachometer presne tu na polárnom kruhu ukazuje 193.000 km. Prší? Prší. Konečne Nórske počasie. Aspoň na chvíľku. A nafta kúsok odtiaľto za 18.99(!).

Ešte jednu krásnu ilúziu musím spomenúť čo sme videli. Cesta viedla kopcami a na jednej takej ceste, musím povedať, že tu si človek vôbec neuvedomil, že by sme boli nejako vysoko na kopci, a odrazu pred nami biely mrak. Vyzeralo to, ako keby ten mrak sedel na ceste. Ale že celkom, biela poduška na ceste. Nie hmla, tá neni taká hustá. Toto bol mrak, nie Rumburak, biely mrak. A ako sme sa k nemu blížili, tak zrazu cesta klesala a išli sme dolu kopcom. Až tu sme si uvedomili, že sme v dosť vysokej nadmorskej výške a tie oblaky sa držia nad údolím medzi kopcami. Kým sme išli po horizonte kopca, tak mrak bol zarovno nás a odrazu cesta klesala do doliny a on bol nad nami.

Danko si dal dvacet (minút spánku) popri obednej pauze v Mo i Rana. Stále prší, je 16°C a presúvame sa ďalej. Prespala som 9 kilometrový tunel, hmmm, asi sa mi dobre spalo v tej tme. Prišli sme na dôležitú vec: v tuneli nepotrebuješ stierače. Jeden tunel za druhým a za tretím a sú tak, že ešte si nevyšiel z jedného a cez druhý krátky už vidíš tretí. To počasie unavuje, tak o pol štvrtej si už varíme kávičku na odpočívadle.

Za mestom Trones je krásny nový asfalt, ešte smrdí novotou, je čerstvý, ešte teplý, celú noc piekli. Nóri spravia novú cestu aby stará tak nekľučkovala a potom tú starú rozbijú, rozomelú, odstránia a ostal tu z nej len násyp. Žiaden betón ani asfalt. A po čase tam bude zase príroda, niečo tam porastie. Všetko to vyzerá tak, že oni to robia takým spôsobom, že keď starý asfalt už nevyhovuje, tak postavia novú cestu. Neopravujú. Fakt. Veď nová cesta často ide vedľa tej starej ktorú práve likvidujú. A mosty to isté. Starý nevyhovuje, postavia nový, starý rozoberú. Už viackrát bolo vidieť odstavený starý most, alebo len piliere po ňom a most už nebol.

Tu musíte mať oči stále otvorené, preto tieto končiny máme tak radi. Každú chvíľu je popri ceste niečo zaujímavé. Môže to byť rieka tyrkysovej farby, alebo vodopád na skalách, biele kostolíky s úhľadnými cintorínmi, a keď už nič z toho, tak sú to skaly zaujímavých tvarov alebo úhľadné drevené domčeky a množstvo turistických bodov a cestičiek k nim. No a na každom kúsku nejaký kemp, alebo parkovisko pre karavany. Na jednom takom už ostávame. Je to kemp pri meste Grong - Langnes Camping (64.459701, 12.312975). Za 33,-€ si zasa spravíme komfort a v tomto menšom kempe s červenými domčekmi – chatkami ostávame spať. Všade je krásna zelená trávička. Spravila som palacinky, poriadne umyla riad (čo sa cestou až tak dobre nedá) a po sprche už hajde do postele.

P.S.tunelov bolo dnes 18.