Palubný denník karavanistu (24.) - NÓRSKO

 Deň 24. – NEDEĽA

Dnes je deň D, či skôr deň Z, teda záver. Dnes po raňajkách u našich kamarátov odchádzame na poslednú etapu a to je etapa domov. Od Brna je to už len kúsok na hranice, takže až domov to máme cca 125 kilometrov. Predtým ešte jedna návšteva tesne pred hranicami v Moravskom Vlčnove. A tam sa nám príživníkom podarilo zasa vydrankať obed. Tak sa nad nami, hladnými pocestnými zľutovali a dali nám najesť. A keby len to! „Za příplatek“ aj zákusok a kávu sme dostali. Takých dobrých ľudí sme navštívili. Ešteže máme ako veteránisti kamarátov po celom Československu. A aj mimo neho. No ale nebudem písať o našom obede ku ktorému sme sa nijako nepričinili. Keďže sme už o 14-tej boli doma, tak by som sa venovala tomu sumáru: koľko, za koľko, počty, čísla, hodnotenie....

Prvá podstatná vec sú kilometre. Po príchode doma nám tachometer ukazuje 196.452 km. To znamená, že počas 24 dní sme prešli 8.815 km. Pre niekoho málo, pre niekoho dosť, pre niekoho veľa. Pre nás veľa, zatiaľ najdlhšia dovolenka akú sme mali. Niežeby sme nechceli, ale práca nepustí a dovolenkové dni si na výplatnú pásku nedokreslíme a do dôchodku ďaleko.

Takže čísla:

Videli sme 38 zaujímavých bodov – miest naplánovaných aj nenaplánovaných

Spravili sme 3300 fotiek a veľa video záznamov (oproti minulosti je to málo)

Prešli cez minimálne 170 tunelov (bohužiaľ nerátala som hneď od začiatku)

Nafta tankovanie – 1.617,- €

Potraviny (doma aj cestou) – 313,-€

Trajekty medzi pevninami – 549,-€

Nocľahy 8x (kemp, stellplatz, parkovisko) – 200,-€

Po pripočítaní ostatných vecí ako sú suveníry, vstupenky, servisný nákup a dokonca aj magnetky, nám výsledná suma vychádza 3.360,-€. Ak by sme to chceli porovnať s dovolenkou z cestovnej kancelárie, to znamená cena na osobu a týždeň, tak nám to vychádza 560,-€. Možno niekoho napadne: a čo karavan? Ten nie je zadarmo. Nie, nie je, ale za ten sme poslednú splátku zaplatili už minulý rok, takže ten sa neráta.

Nebudem porovnávať cestovné kancelárie, pretože ak by sme išli Nórsko s cestovkou, tak sa platia ľudia okolo toho a ja viem, že naplánovať organizáciu takejto trasy zaberie veľa hodín. (A hlavne zodpovednosť). Skutočne som dlho sedela nad mapami, fotkami z internetu a kalendárom aby som to tam všetko vopchala. A to sme nevideli a nestihli všetko naplánované. Z časti za to mohlo pokazené auto, z časti financie a z časti svalovica po túre zabránila ďalšej túre a to všetko ešte ovplyvňované počtom dní dovolenky.  Ale aspoň máme kam ísť nabudúce.

Takže pre tých čo váhajú, choďte. Je tam z roka na rok viac turistov, zvážte termín dovolenky, prípadne so zimnými gumami a reťaze. V  máji je na kopcoch a na severe sneh, tento rok boli extrémne horúčavy aj v Nórsku, čo budúci rok nemusí byť. My sme mali teploty takmer každý deň 20-25°C, niektoré miesta ešte viac, na Nordkappe bolo 16-20°C a na krátke rukávy, čo pre severské krajiny nie je normálne.

Ak ste to vládali prečítať až sem, tak ďakujem. Ak ste čítali všetky dni, tak klobúk dolu. Som rada, že moja záľuba v písaní niekoho bavila. A ak vám nejaké údaje pomohli, tak som rada.

Tak veľa šťastných kilometrov!

 

 

Palubný denník karavanistu (23.) - NÓRSKO

 Deň 23. – SOBOTA

Spali sme dobre. Kúsok za kempom je železnica, ani ten vlak čo nám občas prebehol za chrbtom nevadil. Prebehol tak rýchlo, že ledva sme zareagovali. Asi chodí len nejaká dedinská strela, jedna mašina, motorka. Zaplatili sme za noc oproti v pekárni, Danko kúpil nejaké pečivo a posunieme sa zasa bližšie k domovu. Dnes to bude smer Praha. Natankovali sme ešte v tejto dedine kde je Stellplatz a ideme na diaľnicu.

Prechádzame obchvatom Berlína, dnes nie je čas na toto mesto, aj keď je skutočne krásne a je tam toho naozaj veľa pozerať. Ak budete mať cestu okolo tak neváhajte. Pohľadajte si tu kemp, alebo Stellplatz ako my v minulosti, aby ste mali auto pod dozorom v tomto meste a potom už cestujte metrom a hromadnou dopravou. A ak máte viac času, tak na Berlín si nechajte aspoň 2-3 dni. Nebudete ľutovať. Kedysi dávno sme tu strávili takto pár predvianočných dní, neskôr sme tu ešte jeden letný deň popozerali množstvo miest. Je to málo, treba viac dní, niekedy v lete sa sem ešte vrátime.

Obchvat mesta má 6 tunelov. Teda cez šesť ideme my, ale určite sú tam ešte ďalšie. Pokračujeme na juh na Drážďany, tu už po obchvate ideme len cez tri tunele. Niečo k tým Drážďanom: Nenechajte si ujsť! Mesto je pomerne blízko k „našim“ hraniciam (Československo), takže to nie je až tak náročná cesta. Je to historických domov plné mesto. Ale najzaujímavejšie na Drážďanoch je, že má jednu obrovskú vec spoločnú s Waršavou. A síce obidve mestá sú ako bájny Fénix, vstali z popola. Na konci vojny, vo februári 1945 bolo takmer komplet zrovnané so zemou leteckým útokom. Toto by bolo na jeden extra článok, no v každom prípade je to pekné mesto.

Pokračujeme českým krajom a medzi Siřejovicami a Vrbičanmi ešte existuje jeden bývalý československý zázrak – chmelnice. Normálne ma to potešilo vidieť chmelnice, je to nostalgia, kedysi dávno som chodila na brigádu a boli takmer v každej dedine. A teraz? Kedy ste naposledy videli chmelnice? Cez Čechy ideme mimo diaľnic, nemáme známku, tak do Prahy chceme ísť po obyčajných cestách. A tie cesty tak aj vyzerajú. Samé dediny, ale tie české sa mi zdajú krajšie než naše.

V Prahe stojíme za Diankou, dohodli sme sa pod rozhľadňou Doubravka. Po spoločnej karavanistickej káve pokračujeme do inej časti Prahy pozrieť nejakého štvor-kolesového starca značky Škoda. V Droboviciach dotankujeme a pokračujeme cez Ruprechtov, najskôr okolo pekného veterného mlynu a potom v strede obce krásnej bielo-modrej chalúpky so slamenou strechou. Domček presne takého štýlu ako chalúpka dedka Večerníčka. Už máme len kúsok do dedinky Hoštice-Heroltice kde ostávame na nocľah u kamarátov. Ostávame u nich a nie u nich. Ako správny karavanisti spíme v karavane pred ich domom. Samozrejme až po konečne dobrej večeri.

Dnešná trasa pre vás nie je až taká zaujímavá ako predošlé dni. No môžem sa venovať aj troška inej téme tak v krátkosti. Tí, čo nevyskúšali karavaning a kempovanie, sa nás pýtajú ako sa stravujeme. No úplne jednoducho. Nie sme nároční čo sa týka stravy, našťastie môj muž zje všetko a nepotrpí si na vyváranie. Takže samé polotovary. Keď idem na nákup, tak v prvom rade sáčkové polievky (vyberám ktoré chutia obidvom) a tiež „vifonky“. Ak sa chytáte za hlavu, tak kľud. Nejeme ich každý deň v roku, tak prečo si to neuľahčiť na dovolenke. A zvlášť pri takejto, keď sa veľa cestuje a prestávky sú krátke aby sme sa aj najedli, aj kávu si dali a ak treba aj zdriemli. Ak je viac času, tak sáčková polievka to istí a keď je ešte viac času, tak spravím normálnu, napríklad rajčinovú, tá je rýchla. Čo sa týka druhého jedla, tak zasa podľa toho koľko je času. V krátkom si len natrieme chleba, počas dlhšej prestávky si opečieme tortilu na panvici a naplníme paštekou, syrom, tuniakom, rajčinami, alebo čo nájdeme v chladničke. Lanšmit sa tiež rýchlo opraží na panvičke a s chlebom.

Potom si kupujeme polotovarové cestoviny (napr.Magi), ktoré sa len uvaria vo vode a syrová, alebo šunková, alebo špenátová omáčka už je v tom. Ešte sa dajú kúpiť (aj v Lidli aj v Kaufl.) čínske cestoviny s omáčkou v takom čiernom obale. A tie nám ozaj chutia, sú to také tenké slížiky. Potom sú aj podobné obilninové polotovary, ktoré sa len zohrejú na panvici, aj tie chutia výborne, prípadne si do nich pridáme surovú zeleninu. Tak isto na rýchlosť varenia nie sú náročné cestoviny, napr. špagety s morcadellou alebo pestom. Párky tiež nevyžadujú dlhé varenie, tak z tých je buď večera, alebo výdatnejšie raňajky. Len nezabudnúť zobrať z domu horčicu, lebo takú ako u nás nikde nekúpite. V niektorých obchodoch predávajú mäsové guľky v rajčinovej omáčke konzerve. Tie sú dobré, len zohriať a s chlebom alebo zemiakmi. Tiež v plechovke chilli con carne.

Z jedál, ktoré vyžadujú viac času a viac práce sú to napríklad: šošovica s vajíčkom a zemiakmi, zeleninové rizoto (zelenina mix z konzervy, strúhaný syr), zemiakové placky (ak máte struhák v karavane). Tak isto namiesto rizota bulgur so zeleninou. Prípadne lečo – či už čerstvé, alebo z pohára domáce, len do toho buchnúť vajíčka. Ak je dosť miesta v mrazničke, tak sa dá so sebou zobrať, alebo cestou kúpiť vysmážaný syr (už obalený), alebo jedlá typu zemiakové gule plnené na sladko či bryndzové. No tých mrazených polotovarov by sa dalo napísať viac. A keď sme večer v kempe a mám dosť času, tak spravím aj palacinky. No nemusí to byť len v kempe, ale teraz som ich robila akurát v kempe. Takže džem alebo nutelu so sebou! A puding tiež dlho netrvá, len sa pri tom viac zašpinia hrnce, tak ten už asi lepšie v kempe s teplou vodou na umytie riadu. A ešte ma napadá jedlo ktoré veľa ľudí nemá rado – sójové mäso, super je na spôsob v sladkokyslej omáčke. Len treba mať ocot v karavane. Teraz sa opýtate: a kde je mäso? My sme dosť cestovinoví, mäso si berieme skôr v takej podobe na grilovanie, takže berieme aj do mrazničky, alebo kúpime cestou. Čo ma veľmi mrzí, že kedysi predávali aj prívarky ako polotovar. Zemiakový, šošovicový, lúskový, fazuľový, boli vynikajúce a teraz ich neviem nikde kúpiť.

Trocha som sa rozpísala o jedle, nebojte sa, zoznam potravín čo kupujeme písať nebudem. Ale nesmiem zabudnúť na sladkosti, aby sme mali na každý deň na cestu niečo sladké. Takže som napiekla zázvorníky, babka zasa bábovku alebo buchty.

Toľko pre dnes. A nabudúce bude záver dovolenky a sumár výdavkov a zážitkov.

  

Palubný denník karavanistu (22.) - NÓRSKO

 Deň 22 – PIATOK

Maják Rubjerg 57.451677, 9.794521

Po rýchlych raňajkách ideme na maják ktorý je postavený na piesočných dunách približne kilometer od parkoviska. Keď sme tu boli v roku 2018 tak nás očaril svojim nezvyčajným umiestnením. Je postavený na mieste ktoré mizne. Keď ho začali stavať v roku 1899 asi netušili aké zlé miesto vybrali. Teda v tom čase to bolo asi ideálne miesto, pretože bol postavený na skalnom útese 60 metrov nad morom a okolo neho okrem kameňov bol aj trávnatý porast. Prvý krát ho rozsvietili v roku 1900 a do roku 1908 fungoval na plyn. Nebol to len maják, ale stáli pri ňom aj budovy, minimálne 5 ich bolo. Prestal fungovať až v roku 1968, no jeho priestory slúžili ako múzeum a kaviareň. Sila prírody a erózie bola taká silná, že pobrežie začalo ubúdať, piesočné duny sa presúvali a na budovách sa to začalo prejavovať. V roku 2002 boli budovy opustené a dá sa povedať, že už sa len čakalo čo bude ďalej. Do roku 2009 boli stavby tak poškodené tlakom a vetrom, že niektoré odstránili. V roku 2016 maják trocha omladili a zrekonštruovali, no na piesočné duny to nijako nezapôsobilo a išli si svoje. Podľa výpočtov sa mal maják v roku 2023 zrútiť do mora. My sme tu boli v 2018-tom, veľa už ku koncu svahu nechýbalo, ale aj tak to nevyzeralo, že by mala prísť taká katastrofa. Podľa pozorovania za rok ubudne 1,5 metra pobrežia. Rozumní ľudia a stavbári sa zjednotili a rok po našej návšteve v auguste 2019 sa začala veľká sťahovka. Za dva (!) mesiace, áno dva, ho posunuli o 70 metrov do vnútrozemia. Myslím, že u nás by za dva mesiace postavali akurát tie špeciálne koľajnice (aj to im moc fandím). A tak je táto 23 metrov vysoká stavba zachránená minimálne do roku 2060. Dúfam, že tam niekde pod pieskom tie koľajnice nechali aby ho po nich potom zas posunuli.

No a my sme teraz zasa tu a na tabuli pri parkovisku sme sa dočítali, že už je posunutý. U nás sa tomu samozrejme správy nijako nevenovali, aj keď ako krátku správu sme to niekde zachytili, že sa chystá presun majáku, no neboli sme si istý či sa tak stalo. Teraz ráno je tu turistov málo, našťastie. Tak sa vydávame pieskovým chodníkom k nemu, nech vidíme tú zmenu. Okolie je plné kríkov, trávy a pasúceho sa dobytku. V tomto sa nič nezmenilo. No a popravde ani na majáku si nijakú zmenu nevšimneme. Stále je okolo neho kopec piesku, veľké duny a žiadnu posúvaciu dráhu vidieť nie je. Vyšli sme hore do majáku ako minule, po železnom schodisku, v jeho strede sú železné steny v trojuholníkovom tvare. Keď sa zospodu do nich pozriete, je to ako pohľad do kaleidoskopu. Na fotke by ste nevedeli čo som fotila, keď vám poviem, že je to stred schodiska, neverili by ste. Tento kaleidoskop je tu zámerne, len bohužiaľ zub času nahlodal aj ten a už to nie je ono. 

Na samom vrchole majáku je krásny výhľad doširoka na piesočné duny. Podľa zvyškov nejakých múrov by sa dalo dedukovať kde ten maják stál pôvodne, teda približne, pretože pôvodne boli budovy okolo majáku, takže tie zvyšky môžu byť z ktorejkoľvek stavby. V strede kde by malo byť svetlo je akýsi zvláštny mnohostranný útvar, ktorý kedysi keď tu bol osadený bol pravdepodobne tým vrcholom kaleidoskopu.

Tam stál predtým maják:

Teší ma, že si dali záležať na záchrane majáku, škoda, že ho ale ďalej neudržujú. Čo ma ale menej teší, že kopa debilov si nevie vážiť históriu a krásne pamiatky. Ak k tomu nemajú vzťah, načo tam preboha lezú? Paprče by som dolámala všetkým tým deckám či už veľkým alebo malým, čo sa potrebujú popodpisovať na múry aj takejto stavby. Prečo preboha ničíte niečo čo nie je vaše? Prečo musíte za každú cenu ukázať ako nízke je vaše IQ? Ľudia vysvetľujte vašim deťom, že toto sa nerobí, že toto sa nesmie!

Takže maják sme videli a sme radi, že ešte stojí. V roku 2060 sa prídem pozrieť ako to s ním bude, ale možno ho presunú zase skôr a bude zbytočné tam v 2060-tom chodiť.

O 10-tej už odchádzame, v najlepšom, lebo začínajú to tu obliehať ďalší turisti. Vyšli sme na diaľnicu a valíme k nemeckým hraniciam.  Konečne tunel! Dávno žiadny nebol. Tu, pred odbočkou na Aalborg je jeden diaľničný. O pol jednej máme prestávku na kávu a pokračujeme v ceste. Keď takto človek cestuje po diaľnici, tak vidí všeličo postrácané vedľa cesty. A nemusí to byť len roztrhaná pneumatika. Nájdete tu klin z kamiónu, topánky, spätné zrkadlá z auta čo ťahá príves, uterák, tričko, svetlo z prívesu, gurtne, puklice...

Dotankujeme do nádrže a o 15-tej už prechádzame hranice z Dánska do Nemecka. Majka je zmätená, nevie sa zorientovať, lebo som jej nestiahla mapu Nemecka. Pôjdeme po starom, podľa papierovej mapy. O pol piatej máme prestávku na spánok, zišli sme z diaľnice lebo žiadne odpočívadlo sme nenašli. V dedine spíme (Danko) pri záhradníctve a ja zatiaľ varím kávu a ohrievam večeru. O 17-tej už pokračujeme v ceste, lebo nie je dôležité ako dlho spíš, ale ako tvrdo zaspíš. Taká 10-minutovka niekedy spraví lepšie ako pol hodinový spánok.

Je piatok, samozrejme, že diaľnice sú zapchaté. Na jednom úseku bola 7-10 kilometrová kolóna. Blízko Schwerinu prechádzame úsekom – zónou, kde boli hranice NDR/NSR. Pre mladých: rozdelené Nemecko. Okres Schwerin už bolo komunistické Nemecko. Prechodom na cestu číslo 24 sa zápchy uvoľnili, teda aspoň tie cestné. V rámci kultúrneho programu som Dankovi čítala nahlas knihu o Anunakoch, ale vydržal len chvíľu, ja som aspoň dočítala kapitolu.  Farba diaľnice (asfaltu) sa zmenila na ružovú a my sme tu niekde dosiahli hranicu 8 000 najazdených kilometrov na tejto dovolenke. Bolo to o ôsmej večer a to už čarovná kombinácia osmičiek. Po troch týždňoch ideme na troj-prúdovej diaľnici, miestami dokonca až 5 prúdov. Na maps.google som našla Stellplatz nad Berlínom v dedine Schwante. Ideme tam. V malej dedinke, oproti pekárni je na pozemku, ktorý patrí asi majiteľom pekárne, pekný malý Stellplatz. Sú tu použité rovnaké materiály – tehličkové ako na pekárni, štýl fasády a plotu sa hodí k nej, preto predpokladáme, že to vlastní jeden majiteľ. No a platí sa za noc tiež v pekárni, takže je to potvrdené, je to ich. V areáli „nášho“ dvora stoja zaparkované aj pekárenské autá, tešíme sa na to ranné štartovanie pred rozvozom pečiva. Zaplatili sme, takže ostávame, veď je tu ozaj pekne, takže po partičke kociek už len dobrú noc. GPS-52.736584, 13.085283

P.S: Pokiaľ by ste chceli vidieť niečo o majáku, tak si tu odložím tieto linky:

link Opustená majáky

link niečo o majáku

link presun majáku

link video o presune

v prípade textu si cez pravé tlačidlo preložíte text do Slovenčiny

Palubný denník karavanistu (21.) - NÓRSKO

 Deň 21. – ŠTVRTOK

Z príjemného priestranného kempu na okraji mesta Sandnes odchádzame okolo desiatej hodiny a po 13-tich kilometroch tankujeme 51 litrov za 19,29 NOK za liter. Tachometer hlási 194.689 km a kalendár zasa prvý augustový deň. Počas doobednej prestávky na kávu som si konečne vykopala tie fialové kvetinky pri ceste. Neviem síce ako prežijú, či vôbec prežijú, ale budem sa snažiť. Cesta pokračuje (ako inak) ďalšími tunelmi a všímame si, že stredové čiary sú tak vyfrézované, že by to zobudilo aj spiaceho kamionistu. Ale to je asi účelom. No pre nás nespiacich to nie je príjemné. Skôr premýšľam, či to nie je preto, aby šoféri nejazdili po strede cesty, resp. cez stred cesty do zákrut. Je to tak nepríjemný zvuk, že by ich to mohlo odradiť.

Nad jazerom Loia, medzi dvomi tunelmi sme si uvarili obed, hladnému sa zle šoféruje. Aj v týchto oblastiach sa stavajú nové cesty a mosty. Na naše prekvapenie by mali byť v roku 2025 už aj hotové. Možno by sem mali chodiť naši cestári na prax, aj keď nie som si celkom istá, či by skôr tí investori a im podobní sem nemali prísť, aby videli, že keď sa nerozkráda tak sa dá celkom rýchlo a kvalitne stavať. A podľa tohto tu to vyzerá, že 50% obyvateľstva robí v stavebníctve, teda v cestnom stavebníctve. Hmmm... Len čo budú robiť potom, keď všetky cesty postavajú? Pôjdu k nám? Dokončia nám diaľnicu do Košíc?

Nórsky šoféri aj kamionisti si zaslúžia pochvalu. Sú disciplinovaní. Tu sa ti nikto netlačí na chrbát, môžeš v pohode šoférovať takou rýchlosťou ako to cítiš bezpečne. Nikto nevytrubuje, nikto ti zozadu nelezie na kapotu. Ale ak by náhodou aj taký bol, tak si buďte 100% istí, že to nie je Nór. Bude to napríklad Turek. Ono je tá výchova možno aj v tom, že Nórsky šoféri platia pokutu podľa výšky svojho platu. Tak sme to počuli. A je to spravodlivé, mohlo by sa to aj u nás zaviesť.

Cestou máme Mandal. Nie ten maľovaný obraz, to je mandala, ale mesto Mandal. Krátku prestávku v tomto mestečku využijeme na kávu, ktorá síce nebola bohvieaká, ale aspoň sme si posedeli na terase, či skôr na lavičke, kúsok od úzkej promenády pri rieke Marna. Prevažne biele domčeky sú popri rieke doplnené farebnými červenými a žltými, a celé to pôsobí ako maličký kúsok Bergenu. My sme mestu venovali ozaj iba krátky čas, treba si spraviť viac času a ísť napríklad na kopec s rozhľadňou. Domčeky v uličkách sú tak pekné, že sa zastavujete a obzeráte. Fotogenické sú kaviarne, obchodíky aj domčeky obyvateľov. To množstvo bielej farby na domoch akosi nesedí s Nórskou severskou architektúrou, no napriek tomu ste tu, na juhu Nórska, v okrsku Lindesnes, takmer na najjužnejšom cípe tohto štátu.

Zišli sme z diaľnice aby sme sa vyhli mýtu, uvidíme či príde nejaký účet za všetky tie prejdené cesty. Ide sa cez dedinky, ale po peknej ceste. Aspoň sa ešte naposledy pokochám na tých pekných domčekoch, ich terasách a zimných záhradách. Ideme do Kristiansandu, do prístavu, pretože už máme kúpený lístok na trajekt do Dánska. Kristiansand je veľké prístavné mesto, uličkami by sa dalo túlať veľmi dlho, no my sa motáme podľa našej Majky, lebo tá nás naviguje až do prístavu odkiaľ pôjde trajekt. Nevieme aký je tu prístav, kde sa parkuje, ako to tu frčí, tak sme radšej prišli zavčasu už o 16-tej. Naša loď odchádza za 4 hodiny, čo teraz? Stojíme v rade ako možno tretie-štvrté auto. Nechávame ho tu a ideme sa prejsť do mesta, nemalo by to byť ďaleko. Dali sme si len taký malú prechádzku, pozreli si okolie Katedrály, jednu z obchodných uličiek Markens gate. V obchoďáku sme kúpili akciové pečené kura a nenormálne dobrý, čerstvý chrumkavý chlebík. A tak cestou naspäť sme si každý hrýzol to svoje a kým sme sa vrátili do prístavu, prešli takmer dve hodiny, tak Danko už kura skoro celé zjedol.

Čakáme na nájazd na trajekt, už nás zoradili do očíslovaných pásov. Keďže sme prišli medzi prvými tak stojíme prví v rade. Dlhý čas zabíjam kŕmením vrabcov okolo karavanu. Najprv dvaja-traja, potom sa to dozvedia aj ostatní a prídu na hostinu asi tridsiati. Pred nami sa otvára trajekt a z neho vychádza invázia bielych krabíc. To množstvo karavanov čo vyšlo z lode je neuveriteľné. Áno, cestou sme stretávali skutočne mnoho karavanov, viac ako pred šiestimi rokmi. Táto prístupová cesta z Dánska do Nórska je jednou z dvoch trajektových ciest medzi týmito dvomi štátmi, no táto je tou hlavnejšou. Dáva to logiku, že tadiaľto príde do Nórska možno 70-80% karavanistov, no toto čo vidíme tu nás šokovalo. Možno ani neprestrelím keď napíšem, že ich z trajektu vyšlo okolo 200. Osobné autá vychádzajú až po nich.

Trajekt má odchod 19.45, naloďujeme sa takým spôsobom, že najprv kamióny, potom dodávky a karavany a až potom osobné autá. Kamiónov nie je moc, len zopár, tie na loď cúvajú, na parkovisku sa otočia a cúvaním vojdú rampou do nákladného trupu lode. Potom my a ostatné karavany vchádzame normálne, ale prejdeme do vnútra a tam sa akoby naspäť otočíme a zaparkujeme smerom von z lode. Vychádzať budeme týmto istým otvorom ako sme nabiehali do vnútra. Parkujeme v prvom rade, opúšťame auto a počas celej plavby musíme byť hore v priestoroch pre pasažierov. Je tu kaviareň, obchod a krásny západ slnka nad morom. Takže pokiaľ zrovna neštrikujem, tak fotím západ slnka ako 90% pasažierov, a keď ani jedno, ani druhé, tak si trénujem svoju trpezlivosť pri neustálom prechode tých istých ľudí von a do vnútra, keďže sme si sadli pri dvere na vonkajšiu palubu.

Slniečko zapadlo a pomaly sa budeme musieť zdvihnúť zo sedadiel a zísť dolu ku „garážam“, pretože vychádzame v našom rade prví s autom. Už len kúsok k brehu, bezpečnostné dvere sa otvorili a my ideme k autu. Jeden zamestnanec lode všetky prvé autá umýva od slanej vody ktorá počas plavby na ne naprskala. So zhrozením zisťujeme, že naše krásne autíčko stojace celkom prvé má pred sebou iba sieť (podobnú tej tenisovej) a za ňou otvorené more! To čo je??? Žiadna rampa, žiadna brána, žiadna závora. Máme kajlík pod kolesom, dali sme si svoj, aj lodný sme dostali, no predstava, že ak by zlyhala brzda auta, alebo by sme išli cez nejakú silnú búrku, tak naše auto bude prvé ktoré šupne do vody. Až nám zle ostalo, ešteže sme to nevedeli na začiatku plavby, boli by sme nervózny.

Po vylodení ťaháme smer Rubjerg, maják na pláži vzdialený 27 kilometrov, je tma, ale to už dáme. Cestou je nízka hmla. Možno ani nie hmla, možno opar, ale bolo to biele, ťahalo sa to nízko nad zemou tak do 1,5 metrovej výšky a bolo to aj na poliach, aj v dedine. Skoro sme zrazili mačičku, to by ma mrzelo, ale potvora tak nečakane vybehla na cestu. Na tomto majáku sme už boli minule, vieme ako to tam vyzerá, tak sme zvedaví čo sa zmenilo, čo tam za turistickú vec pribudlo. Kúsok pred cieľom hovorím: počkaj, prídeme tam a bude tam 20 karavanov. Nie je to až tak známe cestovateľské miesto, ale človek nikdy nevie. Prídeme tam, nejaké nové parkovisko na karavany a tam... nie, nebolo tam 20 karavanov. Bolo ich aspoň 21. Je tu nové parkovisko so štrkovou cestou a trávou na parkovanie, oficiálne pre karavany, tešíme sa, že tu nie je zákaz prespania s karavanmi. Takže pre dnešok stačilo. Je tma, polárny deň sme nechali vyše tisíc kilometrov severne a my už ideme spať.

Palubný denník karavanistu (20.) - NÓRSKO

 Deň 20. – STREDA

O pol desiatej po raňajkách vyrážame na ďalšiu etapu našej cesty. Vybrali sme si cestu okolo vodopádu, teda tú spodnú, síce zákrutami, ale ideme popod vodopád Skvervsfossen nad ktorým sme spali. Počasie už je lepšie, no ešte stále pod mrakom. Na krátku chvíľu sme sa zastavili tu, priamo v mieste kde dopadá voda, teda do tej časti kde sa z vodopádu vytvára dravá rieka tečúca dolu po kameňoch ešte asi 4 kilometre do jazera Granvinsvanet, aby potom za ním zasa vytiekla do Hardangerfjordu. Ak by sme nezvolili túto cestu popod vodopád, tak ešte bola možnosť ísť zhora tunelom, ktorý je „vyrýpaný“ v skale popod ktorú viedli zákruty. Tak si tu uvedomujem, že tento obrovský masív napravo od nás má v sebe obrovskú dieru, ktorou by nás normálne viedla navigácia, no pretože to tu už trocha poznáme, tak ideme tou krajšou verziou trasy - okolo 150 metrov vysokej padajúcej vody.

Tak sme sa tomuto tunelu vyhli, aby sme dolu hneď za križovatkou vošli do druhého tunela. Má 2,1 km a po pár kilometroch popri vode už vchádzame do ďalšieho a ten už má 7 kilometrov. Je to ten krásny tunel s modrým kruhovým objazdom, ktorý je naozaj jedinečným zážitkom. Modré svetlo v tuneloch sa dáva kvôli ľudským očiam, aby unavené oči a psychika mali pocit denného svetla a tým sa vyhli haváriám z únavy. My sme na tom kruháči odbočili vpravo a vyšli sme na začiatku veľkého mosta Hardangerbrua, ktorý vedie ponad (ako inak) Hardangerfjord, ponad jedno z jeho ramien, zálivov. Most je najdlhším Nórskym mostom, stavali ho v rokoch 2009-2013, má 1380 metrov. Jeho jedinečnosť je práve v tom, že obidva jeho konce vychádzajú z tunela. Aj my sme teda za ním vošli do ďalšieho 1,5 kilometrového tunela. Pokračujeme po ceste číslo 13 a za už tretím tunelom začína oblasť s čerešňovými sadmi. Na svahoch je sad pozakrývaný textíliou proti náletom vtákov. Teraz je v Nórsku čerešňová sezóna. Ano teraz, je 31.júla, u nás sa už zjedli čerešne aj z mrazničky a už si ani nepamätáme že nejaké boli, tak tu ich sezóna vrcholí. Hardangerfjord je (pravdepodobne) tak položený, že slnečné lúče dopadajú na jeho svahy a slniečko prospieva dozrievaniu nielen čerešní, ale aj množstvu jabloní. Všade pri ceste, na každom kroku predávajú toto ovocie tým spôsobom, že vám dôverujú. V búdke sú navážené košíky, pokladnička a vy si kúpite koľko chcete a peniaze im necháte v pokladničke. Koľko by to vydržalo u nás? Kilo čerešní vyjde na 60,-NOK, čo je v prepočte asi 5,-€.

 V Lofthuse si varíme kávičku v prístave pri móle. Celá oblasť Hardanger je pomerne plodná, nasvedčuje tomu to množstvo sadov na obidvoch stranách fjordu. Blížime sa k Tyssedalu a stretávame karavan z Čiech a osobák s Trenčianskou špz-kou. Nasleduje mesto Tyssedal, mesto z ktorého začína turisticky dôležitá trasa na Trolltungu a priehradu Ringedalsvatnet. Pokiaľ máte namierené na tento dlhý a namáhavý trek, tak toto mesto je pre vás smerodajné. My sme boli na priehrade pred šiestimi rokmi, na túru si netrúfame, no v meste sa zastavíme. Tyssedal je mesto ktoré sa zapísalo do dejín Nórska skutočne významne. Na začiatku rokov 1900 sa začalo uvažovať o využití vodných zdrojov a tak v roku 1906 sa začala prvá etapa výstavby vodnej elektrárne. Princíp elektrárne s padajúcou vodou bol priekopnícky a spád vody z „horného bazéna“ bol 400 metrov. Výroba energie bola súbežne plánovaná s výstavbou továrne na karbid v Odde ktorá je vzdialená len 6 kilometrov. Priehrada Ringedal sa dostavala v roku 1918 a bola najväčšou nádržou v Nórsku a tiež elektráreň Tysso bola najväčšou nórskou elektrárňou a patrila jej medzinárodná pozornosť. Dá sa povedať, že bola prvou elektrárňou ktorá bola schopná zásobovať elektrinou na väčšiu diaľku. Od roku 1989 už je mimo prevádzky a ostala zachovaná ako múzeum. Jej interiér je zaujímavý, strojnú miestnosť si môžete popozerať takú, ako fungovala kedysi. O priestory sa starajú a skutočne je to zaujímavá prehliadka. Ak by ste boli akčnejší, tak je možnosť spraviť si výlet hore k druhej časti starej elektrárne odkiaľ je výhľad na potrubie privádzajúce vodu do elektrárne a na fjord. Do samotnej elektrárne, do múzea je vstupné 100,-NOK.

Po 13-tej hodine pokračujeme ďalej na juh a hneď za mestom je tunel Tyssedaltunelen. V Odde na Shell-ke si zasa kupujeme šutemíny a ako v správnom Nórsku máme cestou zasa niekoľko vodopádov, len treba mať oči otvorené a nespať cestou. Pred tunelom je napravo vidieť ľadovec Buarbreen. Za tunelom zasa vodopád Tjørnadalsfossen naľavo a Strandsfossen napravo, nižšie ešte natrafíte na Vidfossen. Ďalej po ceste číslo 13 je ešte jeden obrí vodopád. Ten sa nedá prehliadnuť ani so zaviazanými očami. Jednak je to preto, že momentálne je tu obmedzená premávka a semafory, ale hlavne preto, že prechádzate mostom ponad široký vodopád Låtefossen. Je to voda vytekajúca z jazera Lotevatnet v dvoch vodných ramenách. Dva vodné toky spájajúce sa práve v tomto vodopáde pri starom kamennom moste. Je tu parkovisko, takže jeho mohutnosť si môžete odfotiť zo všetkých strán. Má výšku 165 metrov, tesne pred mostom sa dva toky spoja a ďalej už tečú v jednej dravej rieke Gronsdalslona. A aby vám nebolo ľúto, tak kúsok za ním je ešte jeden – Espelandsfossen.

Pokračujeme na juh 7,5 kilometrovým tunelom a ešte niekde pred ním sme videli prvých policajtov za našu dovolenku a tí merali rýchlosť v protismere. Po kávičke a 10 minútach spánku pokračujeme až k trajektu, pretože Stavanger je na protiľahlom polostrove, no medzitým je ešte pár ostrovčekov. Pred tým ako sme vošli na trajekt sme si všimli tabuľu oznamujúcu stavbu nového tunela. Ten bude mať 26 kilometrov, takže tromfne aj slávny Laerdalský s 24,5 kilometrami. Predpokladáme, že bude namiesto trajektu. 

Po 18-tej sme na druhej strane a tento kraj je troška iný. Kamenné kopčeky zarastené trávou plné ovečiek pripomínajú kopce starého Anglicka. Kamenné múriky a všade pastvinky, krásny zelený kraj. Nasleduje tunel so svojimi 4,4 kilometrami a v ňom klesanie 7% ! – Mastrafjordtunnelen – pod vodou. Ďalšie majstrovské dielo ich stavbárov. Hore stúpanie, ktoré nevyjdeme ani na 4-ke, musíme podradiť na 3-ku. Nasleduje most a zasa ďalší 5,8 km dlhý tunel – Byfjordtunnelen. Po malom blúdení po meste prichádzame do cieľa. No skrátka našej Majke (navigácia) niekde preskočilo a adresu cieľa mala centrum. Neviem čo som kde klikla, ale niekde v strede mesta sme to zistili a zase sme sa museli trepať naspäť, lebo cieľový bod bol na juho-západe Stavangeru. Keď si dáte do googlu Stavanger, tak na 100% vám vyhodí fotky práve tohto miesta. Dominantou mesta je pomník s tromi mečmi na pamiatku bitvy pri Hafrsfjorde niekedy medzi rokmi 872-900. Táto bitva skončila zjednotením Nórska a vznikom Nórskeho kráľovstva. V roku 1983 bol pomník slávnostne odhalený Nórskym kráľom Olafom V. Toto pekné fotogenické miesto je asi stále obliehané turistami, je na brehu zálivu vedľa parku, takže oddychová trávnatá zóna – pláž je plná aj domácich mladých ľudí.

Ťaháme na juh a radi by sme ostali dnes v nejakom kempe. Našli sme ho  cez appku park4night hneď v ďalšom meste – Sandnes.  58.858412, 5.696874 Ostávame za 370,-NOK.

 

Palubný denník karavanistu (19.) - NÓRSKO

 Deň 19. – UTOROK

Vstávame bez budíku. Naraňajkujeme sa a zdvíham drona, chcem si odfotiť ten pekný cintorín zhora. Prvý krát sa mi stalo, že dron hlási slabé baterky a ja ho neviem dať dolu zosadnúť. Nakoniec sa to nejako podarilo, neviem či mojou zásluhou, alebo to dron sám automaticky.  O deviatej odchádzame a cestou si ešte fotím krásny visutý mostík cez rieku. Je tu značka „súkromný pozemok“, ale ja nejdem na most, len ma takto na diaľku očaril a musím ho fotiť. Prechádzame tunelom, veľmi starým tunelom, na ktorý máme spomienku starú šesť rokov. Vtedy sme išli dva karavany za sebou a ešte nejaké autá, vošli sme do tunela a oproti nám veľký nákladiak. Tunel je úzky, kamenný, len na jedno auto. Tak sme museli všetci pekne ako na povel cúvať. Hneď sme ten tunel dnes spoznali. Teda aj včera sme ho spoznali, len večer bola menšia pravdepodobnosť, že tu niekoho stretneme. Ešte raz stojíme pri tej istej rieke, no kúsok ďalej, tam kde je plytké koryto, lebo rieka sa rozliala do širokého priestoru. Celé dno sú veľké okruhliaky a voda na nich svieti krásne tyrkysovo. Mám gumáky, prúd je silný a rýchly, že by mi aj nohy podlomilo, radšej to neskúšam. Aj z tohto miesta si berieme jeden krásny veľký okruhliak. Teraz prechádzame miestom, ktoré tu kedysi nebolo.  Je to elektrická rozvodňa v mieste, kde (podľa Danka) bolo kedysi štrkovisko. Teda len kopce štrku ako pre cestárov. No keď vieme ako rýchlo Nóri stavajú mosty a tunele, tak je celkom možné, že toto tu postavili v priebehu roka.

V Gaupne sme natankovali 45 litrov, vyliali záchod a nabrali sme vodu na pumpe za 2,50€. Pokračujeme v ceste. O 10.30 Danko zaradil rýchlostný stupeň 5 a za dve minúty zasa 4. Navigácia nás vedie na trajekt, no najprv prejdeme 3 kilometrovým tunelom a hneď za ním je trajekt. Žiadna iná odbočka len cesta na trajekt a z neho. Cestári kopali tunel a vykopali sa pri fjorde, tak tu spravili trajekt 😊. No ale vážne. Neviem ako by si s týmto poradili naši stavbári ciest, keby mali kopať tunel hneď nad vodou, spraviť tam parkovisko a rampu na trajekt. Nepredstaviteľné. Trajekt stojí 64,-NOK a aj s vystupovaním a nastupovaním je to cca 15 minút. Odtiaľto je to len kúsok do Laerdalu, no predtým je ešte ďalší tunel. Kúsok za tunelom sú dva kruháče a na druhom sa ide vpravo, okolo vody a po troch kilometroch TU sa odbočuje vľavo do kopcov. Tak a tadiaľto sa ide na cestu ponad Laerdalský tunel. Cesta najprv ide mierne do kopca popri rieke, ale čím ďalej sa viac zdvíha, no stále je cesta veľmi úzka. Výhybkové miesta sú každú chvíľu, no zdá sa, že niektorí šoféri nechápu princíp vyhýbania. Úzka asfaltová cesta a zrazu značka „koniec hlavnej cesty“, len neviem kde bola aká vedľajšia, lebo iná než tá čo po nej ideme tu nie je. Po pomalej a kľukatej jazde plnej vyhýbania sa dostávame hore do tundry, kde sú len skaly, jazerá, plesá, trávnik je len nizučký a vôbec by som to nenazvala trávnikom, skôr len kobercom. Sú tu zvyšky snehu a my hľadáme taký snehový fľak, pri ktorom by sa dalo zaparkovať a vyliezť na sneh. Vyšlo to. Za jednou z tiahlych zákrut je sneh na svahu hneď vedľa cesty. Stojíme, hygienu treba dodržiavať, teda Nórsku hygienu. Danko sa vyumýval v snehu, okoloidúce autá na neho uznanlivo trúbili a smiali sa. Keby sme sem chodili častejšie, tak poviem, že tradície treba dodržiavať, lebo aj pred rokmi sa takto umýval, na tejto trase, len trocha iné miesto. 

Pomaly sa presúvame zasa ďalej, hľadáme to miesto, tú plochu, na ktorej sme pred šiestimi rokmi s Julkom popíjali kávičku a maškrtili bábovku. Zatiaľ sme videli asi dve podobné miesta, ale nebolo to ono. Danko si pamätal, že to bolo tak na konci tejto skalnatej trasy, blízko už začínal trávnatý porast. Našli sme to. Varíme kávičku bez bábovky, polievku bez glutamanu a vychutnávame si nádheru hôr bez medveďov. Nie sme tu sami, parkovisko, či skôr vyhliadka je dosť veľká a vojde sa sem niekoľko áut. Len v strede je skala, tak pozor na kolesá. Je tu krásne, pôvodne sme mysleli, že tu budeme spať, že ostaneme celú noc, ale časovo to nevychádza keďže sme sem prišli na obed. (60.924430, 7.304194) Po 13-tej pokračujeme v ceste a tá začína klesať. Ešte nás čaká Stegastein – Aurland look. Miesto, ktoré sme už minule navštívili, je nabité turistami, je tu vyhliadka na fjord  - Aurandsfjorden, v podobe mostíka.  No ešte predtým prechádzame miestom, teda cestou, ktorá sa pomyselne križuje s Laerdalským tunelom. V bode 60.965484, 7.358534 je hlboko pod povrchom tunel – nejdlhší cestný tunel na svete Laerdal. Dopravná značka – je tu 8% klesanie. Vie mi niekto povedať ako sa to ráta? Po pár kilometroch sa v bode 60.924298, 7.271701 tak isto križujeme s tunelom, tu už je aj malé odpočívadlo s názvom Omani point. Odtiaľ je už len kúsok k vyhliadke na Aurland. Dúfame, že tam to nebude nabité autobusmi a bude kde zaparkovať. Ešte som tak nahodila poznámku, že možno po tých rokoch tam dali zákaz autobusom, veď tam bol problém obísť sa. 

Prídeme tam - Stegastein a tam ani jeden autobus, len niekoľko malých mikrobusov z jednej turistickej spoločnosti, ktoré pravdepodobne nahrádzajú veľké busy. Je tu veľa ľudí (kto by to čakal?) Keď si chvíľu počkáme, tak zo 30 ľudí odíde a kým sa nahrnú ďalší, tak pri tom zvyšku 15-20 ľudí sa už dajú spraviť fotky. Neviem či existuje hodina kedy tu nikoho neni, ale predpokladám, že tak na svitaní, alebo neskoro večer by to tu mohlo byť prázdnejšie. Lenže potom sa nájde niekoľko tak isto rozmýšľajúcich a zas ich tu bude pár aj v noci. Táto vyhliadka je tu od roku 2006, je dlhá 31 metrov a široká 3,3 metra. Cesta okolo nej je zapísaná v zozname Národných turistických trás. Plošina je síce „len“ 13 metrov nad zemou v najvyššej časti, no nad vodou je 650 metrov. Pevninu si pod sebou ani neuvedomíte, len žasnete nad tým výhľadom. Mne osobne tento mostík pripomína skokanský mostík, alebo most do prázdna, pretože nie je to klasická vyhliadková veža, je to rovná lávka ktorá končí pevným tlstým sklom. Keby tu neboli ľudia, tak to vyzerá, že pôjdete a na konci nie je nič len priepasť. Je to úžasný architektonický šperk Nórskych autorov dokonale zapadajúci do krajiny.

Cesta dolu je zasa cik-cak serpentíny, extrémne úzke ako na začiatku na druhom konci cesty. Vyhýbanie sa s karavanmi a osobákmi je niekedy náročné. Hlavne ak turista – šofér nechápe, že na ceste nie je sám a MUSÍ sa držať kraja cesty, no a hlavne že tie rozšírené miesta popri ceste sú na vyhýbanie. V niektorých častiach Nórska sú označené modrou tabuľkou – značkou M.

Zo Stegasteinu je len 30 km do mestečka Flam, mestečka ktoré je preslávené železnicou. Rozkladá sa v cípe presne toho istého fjordu na ktorý sme sa pozerali pred chvíľou zhora. Takže nie je prekvapením, že tu kotví jedna z tých obrovských výletných lodí. Pozreli sme si železničné múzeum, posedeli pri kávičke neďaleko fontány s kotúľajúcou sa zemeguľou. Je to veľká mramorová guľa s vybrúsenými kontinentami položená na vodnej fontáne, takže prúd vody ju točí v rôznych smeroch. Skúšali sme ju podržať a presmerovať jej otáčky a trocha sa to aj podarilo. No to čo je hlavnou atrakciou je tá spomínaná železnička. Vlak, ktorý prekonáva 865 metrové prevýšenie je skutočným zážitkom. Nie, neboli sme, možno nabudúce, toto nám teraz časovo nijako nevychádzalo, na to si treba naplánovať extra čas. Na trati ktorú budovali 20 rokov je 20 tunelov. Toto miesto je v mojom diári plánovaných dovoleniek zasa nabudúce.

Cestou ďalej, za mestom, sú zasa tunele. Keď ich má tak veľa železnica, prečo by nie aj autá. Jeden má 5 kilometrov, ďalší 11,5 km... videli sme aj odpočívadlo na ktorom sme minule spali aj s nejakými rusmi. Je to zaujímavé, síce si presne tú minulú dovolenku nepamätáš dopodrobna, no keď si tu, tak je to také malé Deja vu. Hneď naskakujú spomienky, že bingo! Tu sme boli. Danko hneď vedel, že blízko sú vodopády ktoré sme nemali v pláne, ale zastavíme sa. Len pár zákrut a sme tam. Twindefossen. (60.725689, 6.490064) Ohromujúca voda, na široko padajúca z výšky 110 metrov je hneď vedľa cesty. Neprehliadli by ste ho ani keby ste chceli. Je tu bezplatné parkovisko pri ceste a z neho len prejdete lávkou cez potok a môžete fotiť. Sú tu, vám na dosah a môžete prísť až k nim. Je to síce jeden z mnohých vodopádov v Nórsku, ale jeden z tých veľkých ku ktorým sa dostanete takto jednoducho autom až takmer k nemu. Skúšame si spraviť fotku takú ako pred šiestimi rokmi.

Ideme ďalej a cestou naháňame traktor. Ten teda frčí! Presne ten zelený, čo ho vyrobil Jano Dér. Pokračujeme podľa plánu k tým vodopádom čo majú také pekné záchody, za mestom Voss. Vodopád Skjervefossen je hneď pod tými asi najfotenejšími záchodmi Nórska. Je to budova s dvomi záchodíkmi a umývadlami, sklenou časťou podlahy pod ktorou vidíte tiecť riečku, ktorá sa o pár metrov ďalej láme na skalách a padá dolu. To je Skjervefossen. Neviem či turisti viac fotia WC alebo vodopád. V každom prípade hore je zaujímavejšie to WC. Aj keď po rokoch už má svoje pavučiny, no je atrakciou. Vedľa parkoviska je terasa so zábradlím odkiaľ sa môžete pozrieť na vrch vodopádu, resp. jeho hornú časť. Schodíkmi sa dá dostať dolu k vodopádu s malými zastávkami pri ďalšej terase, pri mieste kde bol starý mlyn (už je len zrúcanina) a tiež sa prechádza miestom, kde bol vojenský bunker. Teda presnejšie ide sa ponad ten bunker, ak nie priamo po ňom. Mali sme ten pocit. Skalnatými schodkami sa zlezie až dolu k miestu kde dopadá voda, ale dá sa ísť aj po asfaltovej ceste, ktorou zajtra budeme odchádzať. My sme skúsili tú cestu, ale začalo pršať, tak sme rýchlo šľapali naspäť hore kopcom do karavanu. Nad nami, nad celým údolím sa vytvorila krásna dúha a o chvíľu aj prestalo pršať. Ešte kým trocha pršalo sme sa dali do reči s dvomi motorkármi zo španielska a z talianska. Joaquin a Jordan. Tak som si dala malý kurz angličtiny, zopakovala som si pár slovíčok ale v podstate som rozumela. Keď prestalo pršať, chalani si oddýchli s kávou od nás a asi po hodine pokračovali v ceste. No a my sme zasa po partičke kociek išli spať, tu na parkovisku pri záchodoch (60.588207, 6.634391).

  

 

 

Palubný denník karavanistu (18.) - NÓRSKO

 Deň 18. –PONDELOK

Vstávame o siedmej, len navaríme čaj a posúvame sa na Geiranger. Po ôsmej hodine odchádza prvý trajekt, tak aby sme stihli čo najskôr tam byť. Z Linge do Eidsdalu zasa trajekt a potom už priamo dolu do Geirangeru. Celá cesta ide po vrcholoch hôr a keďže Geiranger je mesto pri fjorde s prístavom, tak logicky bude treba zísť z kopca do prístavu. Tá cesta je tesne pred prístavom a keďže kopec je strmý a prístav hlboko pod ním, tak cesta je spôsobom cik-cak serpentíny.  Je krásna, všetci idú opatrne, lebo nevedia kde sa stretnú s autobusom. Zhora je už krásny výhľad na fjord a na jednom mieste je dokonca v zákrute urobené parkovisko na zastavenie a pri ňom terasa so zábradlím. (Ørnesvingen Viewpoint)

Väčšina áut tu zastaví, lebo ten pohľad dolu je famózny. Mesto Geiranger sa pod vami ukáže z vtáčej perspektívy a spolu s ním panoramatický pohľad na veľkú plochu Geirangerfjordu. Pod vami je 12 ostrých zákrut cez ktoré sa musíte prekľučkovať kým prídete do prístavu odkiaľ vychádzajú trajekty pre autá a lode pre turistov. Dedina, ktorá kedysi veľmi dávno počas zimy bola odrezaná od sveta. Na strmých svahoch kopcov boli farmy a ľudia tu žili len z toho čo si nachovali a vypestovali. Teraz je hlavným zdrojom pre 250 obyvateľov  samozrejme turistický ruch. Aj teraz tu pristála obrovská turistická loď, jedna zo 180 lodí, ktoré tu počas štvor-mesačnej sezóny priplávajú. Prístav a mólo je prispôsobené tak, aby bolo schopné obslúžiť za hodinu 4000 ľudí z takejto lode. Každé leto tadiaľto prejde niekoľko sto tisíc ľudí, takže turistami to tu praská vo švíkoch. Ale je tu aj jedna negatívna stránka. Fjord a hlavne dedina čelí možnej pravdepodobnosti zosuvu skál. Tá sila by bola schopná vyvolať mohutné cunami a to by zmiatlo celé centrum Geirangeru. Preto je tu postavaný bezpečnostný systém, ktorý by varoval ľudí v prípade ohrozenia.

Plavba loďou sa začína práve tu. Lístky nám predal chlapec zo Slovenska, ktorý nám poradil preparkovať aby nám niekto neodrel karavan. Nasadáme, či skôr nastupujeme na malú vyhliadkovú loď a starší sprievodca z Litvy nás srdečne víta. Geiranerfjord patrí medzi turistické čerešničky, najnavštevovanejší fjord Nórska. Možno je to preto, že je zapísaný v UNESCO, pretože podľa mňa tie fjordy sú všetky pekné. Ale tomuto musím uznať, že je možno s najstrmšími skalami  a možno aj s najhlbšou vodou, je tu hĺbka 260 metrov. Počas plavby sme videli niekoľko vodopádov, no najpozeranejšie sú samozrejme „Sedem sestier“. Momentálne ich tok je slabší, no na jar a začiatkom leta, keď sa hore topia snehy musia byť ohromujúce. Keď pozorne pozeráte, tak zbadáte vysoko hore turistov, pretože chodníčky vedú aj po skalách, po miestach bývalých fariem a dokonca sme zdola aj jeden z domčekov videli. Vraj tento fjord sa najlepšie vychutnáva z lode. My sme to pred šiestimi rokmi prepásli, tak teraz sme si to nenechali ujsť. Tie strmé skaly nad nami sú veľkolepé, sú tak obrovské a strmé, že je až neuveriteľné, že na nich boli kedysi farmy a žili ľudia. Je tu skala, ktorá pripomína ľudskú tvár, je tu široký vodopád z ktorého koštujeme vodu a celá turistická posádka sa fotí. Z lode sme videli tú kľukatú cestu ktorou sme prišli. Ten cik-cak na kopci sa podobá Trollej ceste, ktorá je teraz uzavretá. Tak aspoň že sme tu na niečo podobné také natrafili. Takto z diaľky cesta vyzerá úplne parádne. Počas plavby je zastávka na druhej strane v Hellesylt. Tu sme sa poprechádzali, dali sme si kávu a v obchode so suvenírmi sme natrafili na českú a slovenskú dievčinu – predavačky. A tá Slovenka je frajerka toho chlapca čo nám predal lístky na loď. Priamo v Hellesylte je vodopád pri starom kamennom moste z roku 1902. Na kraji vodopádu stará drevená chalúpka s vodným kolesom, čo fungoval ako pohon mlynu. Teraz je táto dedinka tiež centrom turistického ruchu.

Okolo 13-tej hodiny už máme po plavbe a tá obrovská výletná loď tu ešte stojí. My sa presúvame cez Geiranger (mesto) do kopcov po tých úzkych cestách na ktorých je problém obísť sa s autami oproti. A to sme tu stretli pár autobusov. Vyhýbacie miesta sú tu na každom kúsku a keď sú šoféri ohľaduplní (a nie sú z Ázie) tak je to bez problémov. Našli sme pekné miestečko na varenie obeda. Je to na kopčeku nad malou dolinou so stádom kozičiek, tak som si s nimi trocha pokecala. Narýchlo sme dali vifonku a zemiakové pyré a pokračujeme tými serpentínami s autobusmi, ktoré možno vezú nemeckých turistov na tú obrovskú výletnú loď. No Slovákov ako turistov je tu málo. Myslím, že sme tu stretli viac pracujúcich Slovákov ako dovolenkárov alebo na turistike. 

Po stúpaní do skalnatých kopcov sa dostávame k jazeru Djupvatnet. Pri ňom je cestná odbočka na ďalšie známe miesto – Dalsnibba – horská vyhliadka na Geirangerfjord z vybudovaného parkoviska. Musím vás sklamať, neboli sme tam, pôvodne sme nad tým uvažovali, ale vstup 30,-€ na odbočke nám napovedal, že netreba. Pokračujeme teda ďalej, cesta postupne klesá do nižších nadmorských výšok, no už nie tak strmo. Pri rieke sme našli zasa to správne miesto na kávičku. Toto sú tie najkrajšie chvíľky karavanistu, keď si uvarí kávu pri najkrajších výhľadoch z okna. A potom s voňavým nápojom vystúpi z karavanu a vyloží si stoličku do prírody. Vitajte v najkrajšej obývačke! Posaďte sa pred televízor a pozerajte tento prírodopisný dokument!

Niekde ďalej, neviem kde presne, ale bolo to na pumpe Circle-K sme našli zatiaľ najdrahšiu naftu za 24,-NOK. Ale áno, odolali sme, nenatankovali. No neodolali sme v jednej dedine, kde pri ceste boli zaparkované staré traktory. Bolo ich tam asi 10, staré, hrdzavé, oddychujúce storočné stroje. Tá hrdza je zámer, má to svoj šmrnc. Je to súčasť nejakého kempu a je to krásne. Áno, toľko krásnej hrdze. To by sa Lacovi páčilo!

Prechádzame údolím v okrsku Lom, je to údolie kempov. Z turistiky ťažia naplno a v každej dedine sú 1-2 kempy. Priamo v dedine Lom sme sa zastavili v starom kostole a poprechádzali sme sa po jeho nádhernom cintoríne. Nechcem byť morbídna, ale tu by som si dokázala vybrať náhrobný kameň. 

Ďalej je oblasť Sognefjellet, zasa serpentíny a vodopády, výhľady na nezaplatenie a ľadovec. Pri ceste sú asi troj-metrové červené palice, lemujú celú trať, celé serpentíny medzi jazerami. Asi tu býva veľa snehu. Nejaký tu ešte nechal zvyšky. Nóri tu vymysleli perfektnú turistickú vec-pomôcku. Toto by som navrhla urobiť u nás v Tatrách. Dve sklené tabule na výšku, medzi nimi medzera a oceľové lanko. Toto je na sklenom kruhu – točne. Zvislými sklenými doskami zamierite na nejaký kopec aby vám lanko prechádzalo vrchom kopca a spodok skiel má šípku – ukazovateľ, ktorý vám ukáže na spodnom kruhu ako sa ten kopec volá. Paráda. Perfektné, dokonalé. (61.508135, 7.811479)

Okolo je úžasná príroda a ja mám zasa všetky baterky vybité. Striedam na nabíjačke v aute jeden mobil za druhým, lebo nevieme kde budeme spať. Cesty sú tu také úzke, že keď ide oproti karavan, tak aj kolenami uhýbam aby sme sa nezrazili a neodrali autá. Popri ceste sú tabule s nadmorskou výškou, aj to je super nápad, pohybovali sme sa okolo čísel 1300-1400 metrov nad morom. Dolu je zasa dravá rieka tyrkysovej farby ideálna na rafting, určite tečie priamo z ľadovca. Prechádzame okolo nehorázne dlhého jazera, či plesa podobnej gýčovej farby. Je tu tak nádherne. Síce je tu 80-ka, ale nedá sa ísť ani 50, lebo sú tu také zákruty so skalami, že nikdy nevieš koho stretneš za rohom.

Prichádzame do mesta Luster a tá voda pri ňom je Lusterfjorden. Do neho tečie aj voda z ľadovca Niegarsbreen. Tu sme pred šiestimi rokmi boli. Ideme sa sem pozrieť. Už sa stmieva, ale skúsime aspoň čo uvidíme. Tri kilometre pred parkoviskom k ľadovcu je rampa a normálne sa tu cez deň platí. Teraz je hore, veď kto by sem išiel, keď už je takmer tma. Tu už nie je taká polárna noc plná svetla, už vôbec nie keď je to medzi kopcami v doline – rokline. Prišli sme na parkovisko o 22.hodine, ale vidíme, že je menší ako bol kedysi v roku 2018. Je horúce leto, ale teraz si človek uvedomí, čo je globálne otepľovanie a ako to pôsobí na prírodu. Je to smutné, veľmi smutné. Ostať tu nesmieme, je to (asi) pod kamerami. Ideme preč do rozsypanej dediny Jostedal. Domčeky sú rozsypané po okolí, ale kostolík majú pekný biely. Budeme tu spať aj keď je to tu zakázané. Už sme unavení a nevládzeme ďalej. Dobrú noc.