Deň 19. – UTOROK
Vstávame bez budíku. Naraňajkujeme sa a zdvíham drona,
chcem si odfotiť ten pekný cintorín zhora. Prvý krát sa mi stalo, že dron hlási
slabé baterky a ja ho neviem dať dolu zosadnúť. Nakoniec sa to nejako
podarilo, neviem či mojou zásluhou, alebo to dron sám automaticky. O deviatej odchádzame a cestou si
ešte fotím krásny visutý mostík cez rieku. Je tu značka „súkromný pozemok“, ale
ja nejdem na most, len ma takto na diaľku očaril a musím ho fotiť. Prechádzame
tunelom, veľmi starým tunelom, na ktorý máme spomienku starú šesť rokov. Vtedy
sme išli dva karavany za sebou a ešte nejaké autá, vošli sme do tunela
a oproti nám veľký nákladiak. Tunel je úzky, kamenný, len na jedno auto.
Tak sme museli všetci pekne ako na povel cúvať. Hneď sme ten tunel dnes
spoznali. Teda aj včera sme ho spoznali, len večer bola menšia pravdepodobnosť,
že tu niekoho stretneme. Ešte raz stojíme pri tej istej rieke, no kúsok ďalej,
tam kde je plytké koryto, lebo rieka sa rozliala do širokého priestoru. Celé
dno sú veľké okruhliaky a voda na nich svieti krásne tyrkysovo. Mám
gumáky, prúd je silný a rýchly, že by mi aj nohy podlomilo, radšej to
neskúšam. Aj z tohto miesta si berieme jeden krásny veľký okruhliak. Teraz
prechádzame miestom, ktoré tu kedysi nebolo. Je to elektrická rozvodňa v mieste, kde
(podľa Danka) bolo kedysi štrkovisko. Teda len kopce štrku ako pre cestárov. No
keď vieme ako rýchlo Nóri stavajú mosty a tunele, tak je celkom možné, že
toto tu postavili v priebehu roka.


V Gaupne sme natankovali 45 litrov, vyliali záchod
a nabrali sme vodu na pumpe za 2,50€. Pokračujeme v ceste.
O 10.30 Danko zaradil rýchlostný stupeň 5 a za dve minúty zasa 4.
Navigácia nás vedie na trajekt, no najprv prejdeme 3 kilometrovým tunelom a hneď
za ním je trajekt. Žiadna iná odbočka len cesta na trajekt a z neho.
Cestári kopali tunel a vykopali sa pri fjorde, tak tu spravili trajekt 😊. No ale vážne. Neviem
ako by si s týmto poradili naši stavbári ciest, keby mali kopať tunel hneď
nad vodou, spraviť tam parkovisko a rampu na trajekt. Nepredstaviteľné.
Trajekt stojí 64,-NOK a aj s vystupovaním a nastupovaním je to
cca 15 minút. Odtiaľto je to len kúsok do Laerdalu, no predtým je ešte ďalší
tunel. Kúsok za tunelom sú dva kruháče a na druhom sa ide vpravo, okolo
vody a po troch kilometroch TU sa odbočuje vľavo do kopcov. Tak
a tadiaľto sa ide na cestu ponad Laerdalský tunel. Cesta najprv ide mierne
do kopca popri rieke, ale čím ďalej sa viac zdvíha, no stále je cesta veľmi
úzka. Výhybkové miesta sú každú chvíľu, no zdá sa, že niektorí šoféri nechápu
princíp vyhýbania. Úzka asfaltová cesta a zrazu značka „koniec hlavnej
cesty“, len neviem kde bola aká vedľajšia, lebo iná než tá čo po nej ideme tu
nie je. Po pomalej a kľukatej jazde plnej vyhýbania sa dostávame hore do
tundry, kde sú len skaly, jazerá, plesá, trávnik je len nizučký a vôbec by
som to nenazvala trávnikom, skôr len kobercom. Sú tu zvyšky snehu a my
hľadáme taký snehový fľak, pri ktorom by sa dalo zaparkovať a vyliezť na
sneh. Vyšlo to. Za jednou z tiahlych zákrut je sneh na svahu hneď vedľa
cesty. Stojíme, hygienu treba dodržiavať, teda Nórsku hygienu. Danko sa
vyumýval v snehu, okoloidúce autá na neho uznanlivo trúbili a smiali
sa. Keby sme sem chodili častejšie, tak poviem, že tradície treba dodržiavať,
lebo aj pred rokmi sa takto umýval, na tejto trase, len trocha iné miesto.

Pomaly sa presúvame zasa ďalej, hľadáme to miesto, tú plochu, na ktorej sme
pred šiestimi rokmi s Julkom popíjali kávičku a maškrtili bábovku.
Zatiaľ sme videli asi dve podobné miesta, ale nebolo to ono. Danko si pamätal,
že to bolo tak na konci tejto skalnatej trasy, blízko už začínal trávnatý
porast. Našli sme to. Varíme kávičku bez bábovky, polievku bez glutamanu a vychutnávame
si nádheru hôr bez medveďov. Nie sme tu sami, parkovisko, či skôr vyhliadka je
dosť veľká a vojde sa sem niekoľko áut. Len v strede je skala, tak
pozor na kolesá. Je tu krásne, pôvodne sme mysleli, že tu budeme spať, že
ostaneme celú noc, ale časovo to nevychádza keďže sme sem prišli na obed. (60.924430, 7.304194) Po
13-tej pokračujeme v ceste a tá začína klesať. Ešte nás čaká
Stegastein – Aurland look. Miesto, ktoré sme už minule navštívili, je nabité
turistami, je tu vyhliadka na fjord -
Aurandsfjorden, v podobe mostíka. No
ešte predtým prechádzame miestom, teda cestou, ktorá sa pomyselne križuje
s Laerdalským tunelom. V bode 60.965484, 7.358534 je hlboko pod
povrchom tunel – nejdlhší cestný tunel na svete Laerdal. Dopravná značka – je
tu 8% klesanie. Vie mi niekto povedať ako sa to ráta? Po pár kilometroch sa
v bode 60.924298, 7.271701 tak isto križujeme s tunelom, tu už je aj
malé odpočívadlo s názvom Omani point. Odtiaľ je už len kúsok
k vyhliadke na Aurland. Dúfame, že tam to nebude nabité autobusmi
a bude kde zaparkovať. Ešte som tak nahodila poznámku, že možno po tých
rokoch tam dali zákaz autobusom, veď tam bol problém obísť sa.

Prídeme tam - Stegastein a tam ani jeden autobus, len niekoľko malých mikrobusov z jednej turistickej
spoločnosti, ktoré pravdepodobne nahrádzajú veľké busy. Je tu veľa ľudí (kto by
to čakal?) Keď si chvíľu počkáme, tak zo 30 ľudí odíde a kým sa nahrnú
ďalší, tak pri tom zvyšku 15-20 ľudí sa už dajú spraviť fotky. Neviem či
existuje hodina kedy tu nikoho neni, ale predpokladám, že tak na svitaní, alebo
neskoro večer by to tu mohlo byť prázdnejšie. Lenže potom sa nájde niekoľko tak
isto rozmýšľajúcich a zas ich tu bude pár aj v noci. Táto vyhliadka
je tu od roku 2006, je dlhá 31 metrov a široká 3,3 metra. Cesta okolo nej
je zapísaná v zozname Národných turistických trás. Plošina je síce „len“
13 metrov nad zemou v najvyššej časti, no nad vodou je 650 metrov. Pevninu
si pod sebou ani neuvedomíte, len žasnete nad tým výhľadom. Mne osobne tento
mostík pripomína skokanský mostík, alebo most do prázdna, pretože nie je to
klasická vyhliadková veža, je to rovná lávka ktorá končí pevným tlstým sklom.
Keby tu neboli ľudia, tak to vyzerá, že pôjdete a na konci nie je nič len
priepasť. Je to úžasný architektonický šperk Nórskych autorov dokonale
zapadajúci do krajiny.

Cesta dolu je zasa cik-cak serpentíny, extrémne úzke ako na
začiatku na druhom konci cesty. Vyhýbanie sa s karavanmi a osobákmi
je niekedy náročné. Hlavne ak turista – šofér nechápe, že na ceste nie je sám
a MUSÍ sa držať kraja cesty, no a hlavne že tie rozšírené miesta
popri ceste sú na vyhýbanie. V niektorých častiach Nórska sú označené
modrou tabuľkou – značkou M.

Zo Stegasteinu je len 30 km do mestečka Flam, mestečka ktoré
je preslávené železnicou. Rozkladá sa v cípe presne toho istého fjordu na
ktorý sme sa pozerali pred chvíľou zhora. Takže nie je prekvapením, že tu kotví
jedna z tých obrovských výletných lodí. Pozreli sme si železničné múzeum,
posedeli pri kávičke neďaleko fontány s kotúľajúcou sa zemeguľou. Je to
veľká mramorová guľa s vybrúsenými kontinentami položená na vodnej
fontáne, takže prúd vody ju točí v rôznych smeroch. Skúšali sme ju podržať
a presmerovať jej otáčky a trocha sa to aj podarilo. No to čo je
hlavnou atrakciou je tá spomínaná železnička. Vlak, ktorý prekonáva 865 metrové
prevýšenie je skutočným zážitkom. Nie, neboli sme, možno nabudúce, toto nám
teraz časovo nijako nevychádzalo, na to si treba naplánovať extra čas. Na trati
ktorú budovali 20 rokov je 20 tunelov. Toto miesto je v mojom diári
plánovaných dovoleniek zasa nabudúce.

Cestou ďalej, za mestom, sú zasa tunele. Keď ich má tak veľa
železnica, prečo by nie aj autá. Jeden má 5 kilometrov, ďalší 11,5 km... videli
sme aj odpočívadlo na ktorom sme minule spali aj s nejakými rusmi. Je to
zaujímavé, síce si presne tú minulú dovolenku nepamätáš dopodrobna, no keď si
tu, tak je to také malé Deja vu. Hneď naskakujú spomienky, že bingo! Tu sme
boli. Danko hneď vedel, že blízko sú vodopády ktoré sme nemali v pláne,
ale zastavíme sa. Len pár zákrut a sme tam. Twindefossen. (60.725689, 6.490064) Ohromujúca voda, na široko padajúca z výšky 110 metrov je hneď
vedľa cesty. Neprehliadli by ste ho ani keby ste chceli. Je tu bezplatné parkovisko pri ceste a z neho len prejdete lávkou cez potok
a môžete fotiť. Sú tu, vám na dosah a môžete prísť až k nim. Je
to síce jeden z mnohých vodopádov v Nórsku, ale jeden z tých veľkých
ku ktorým sa dostanete takto jednoducho autom až takmer k nemu. Skúšame si
spraviť fotku takú ako pred šiestimi rokmi.

Ideme ďalej a cestou naháňame traktor. Ten teda frčí!
Presne ten zelený, čo ho vyrobil Jano Dér. Pokračujeme podľa plánu k tým
vodopádom čo majú také pekné záchody, za mestom Voss. Vodopád Skjervefossen je
hneď pod tými asi najfotenejšími záchodmi Nórska. Je to budova s dvomi záchodíkmi
a umývadlami, sklenou časťou podlahy pod ktorou vidíte tiecť riečku, ktorá
sa o pár metrov ďalej láme na skalách a padá dolu. To je Skjervefossen.
Neviem či turisti viac fotia WC alebo vodopád. V každom prípade hore je
zaujímavejšie to WC. Aj keď po rokoch už má svoje pavučiny, no je atrakciou.
Vedľa parkoviska je terasa so zábradlím odkiaľ sa môžete pozrieť na vrch
vodopádu, resp. jeho hornú časť. Schodíkmi sa dá dostať dolu k vodopádu s malými
zastávkami pri ďalšej terase, pri mieste kde bol starý mlyn (už je len
zrúcanina) a tiež sa prechádza miestom, kde bol vojenský bunker. Teda
presnejšie ide sa ponad ten bunker, ak nie priamo po ňom. Mali sme ten pocit. Skalnatými schodkami sa zlezie až dolu k miestu kde dopadá voda, ale dá sa
ísť aj po asfaltovej ceste, ktorou zajtra budeme odchádzať. My sme skúsili tú
cestu, ale začalo pršať, tak sme rýchlo šľapali naspäť hore kopcom do karavanu.
Nad nami, nad celým údolím sa vytvorila krásna dúha a o chvíľu aj
prestalo pršať. Ešte kým trocha pršalo sme sa dali do reči s dvomi motorkármi
zo španielska a z talianska. Joaquin a Jordan. Tak som si dala malý kurz angličtiny,
zopakovala som si pár slovíčok ale v podstate som rozumela. Keď prestalo
pršať, chalani si oddýchli s kávou od nás a asi po hodine pokračovali
v ceste. No a my sme zasa po partičke kociek išli spať, tu na
parkovisku pri záchodoch (60.588207, 6.634391).