Palubný denník cestovateľa (3.) Austrália

 Deň 3. – NEDEĽA

 Po vymotaní sa z letiska konštatujeme, že to bol celkom fajn let. Pospali sme si a môžeme začať dovolenku. Nebudem písať, že po vystúpení z lietadla sme dostali tepelnú facku, pretože sme to čakali, ale bolo to tak. Aj keď možno to nebola facka, ale také úžasné pohladenie, pretože nastupovať doma pri teplote okolo nuly a vystupovať v destinácii pri teplote okolo 28°C bolo skrátka parádne. Je to ako zobudenie sa zo studeného sna. V tej chvíli zabúdame na stuhnuté zadky a nevyprázdnené predky a tešíme sa. Prechod cez vstupnú kontrolu sme prešli šťastne. Chlapík čo to tam triedil kto pôjde na kontrolu si myslel, že sme zo Slovinska, povedal nám: „dobro došli!“ a poslal nás do tej rady kde sa nekontrolovala batožina. Inak by nám poprezerali všetky veci v ruksakoch vrátane mojej fototechniky.

Po vyzdvihnutí batožiny (ktorú sme dosť dlho nevideli) sa potešíme, že sa tu zjavila celá a nepoškodená, teda aj môj nový kufor, ktorý som si musela kúpiť po neúspešných pokusoch zbaliť sa do toho čo mám doma. Teraz mám ružovú škrupinku, ktorá už so mnou kolečkuje a hľadá, ako sa dostaneme do mesta.

Víta vás mesto Sydney! A spolu s ním aj veľký vianočný stromček, ktorý sem do toho tepla vôbec, ale že vôbec nepasuje. Veď stromček má byť keď je zima, sneh, poľadovica, alebo aspoň taká poriadna svinská zimná brečka na cestách. Takmer všetci okolo sú v kraťasoch a tričkách a nám začína byť teplo v tých teplákoch a mikinách. Ešte vydržíme a našťastie z hlavnej stanice do hotela to máme doslova len cez cestu a cez križovatku. Našli sme ho cez booking a upútalo nás, že je v centre blízko stanice a má starú architektúru, ktorá sem skrátka patrí. Žiadny moderný dizajn, ale stará klasika. Great Southern Hotel zapísaný do kultúrneho dedičstva má starú históriu. Tá siaha do roku 1854 a fotky na stenách to aj dokazujú. Neskorší stavitelia mali v sebe ten cit a ponechali mu starú klasickú fasádu pôvodného hotela. Je na takom skvelom mieste, že pri cestovaní po Sydney máte električky a vlaky doslova pod nosom. Je len na skok od parku a električka vás k slávnej opere odvezie za cca 20 minút. Už samotná budova stanice je krásna historická a zrazu vám vôbec nevadí, že okolo je kopa moderných sklených budov.

Po malom oddychu a rýchlom vybalení najdôležitejších vecí už voňaví a osprchovaní smerujeme k tomu najznámejšiemu miestu v meste. Vlastne sú dve veci hneď vedľa seba, to je veľké plus. Tak môžeme budovu opery a starý most pozrieť bez ďalších prepráv a prestupov.

Budovu opery pozná každý, zbytočné popisovať kam sme sa vybrali na prvú prechádzku. A je to tak ako si predstavujete. Všade kopa ľudí, všetci sa fotia a počasie krásne slnečné. Bohužiaľ sa tu chystá nejaká akcia, alebo predstavenie a tak sa nedá prejsť dookola popod operu po betónovej promenáde. No na schodište k nej sa dostávame a tak tie krásne gýčové fotky si spravíme tiež. Poznáte ten pocit, keď sa dostanete niekam, na miesto ktoré vidíte len v telke ako akýsi sen, nedosiahnuteľné miesto? Ten pocit, keď sa človeku samému nechce veriť, že áno, som tu, nesníva sa mi? Nezobudím sa za chvíľu niekde v posteli na Slovensku? Cestovatelia poznajú aké to je. Je to niekoľko minút, hodín, keď si to treba vychutnať a uložiť do pamäte. Najlepšie „uložiť ako“ do priečinka „dosiahnuté nedosiahnuteľné“. Podobne ako sme mali Nordkapp, Geiranger, Jungfraujoch, Kvalviku alebo Gibraltár. Teraz si ukladám Sydney, operu, most. Miesta, ktoré poznáme všetci. No málokto z nás vie, že túto budovu navrhol dánsky architekt Jørn Utzon. Tento symbol Austrálie otvorili v roku 1973! Už som mala 2 roky! Na druhom konci Vrbového sa narodil môj muž, skončila sa Vietnamská vojna a Praha sa zmohla na Nuselský most. Sydney začala písať novú turistickú stránku svojej histórie a 60 metrov vysoké škrupiny strechy opery privolávajú turistov. Haloooo! Tu sme! Opera kukaj aj ty na nás! Nič? Tak aspoň si dáme to drahé pivo na nábreží, ak sa nám ovšem podarí predrať sa pomedzi ostatný pivachtivý ľud. Z týchto betónových lavíc dookola operného polostrova je dokonalý foto-výhľad na starý most - Sydney Harbour Bridge. Vraj je to najväčší oblúkový most na svete, to síce overiť neviem, ale rozhodne je to jedna z najfotografovanejších pamiatok v Austrálii.

Tento most má dosť dlhú stavebnú históriu, pretože jeho návrh bol predložený už v roku 1815. Ale až v roku 1916 bol predložený návrh s podobou veľkých nosných oblúkov. A až v roku 1924 bola uzavretá zmluva so stavebnou spoločnosťou. A tak sa začalo stavať a skončilo sa až v roku 1932, samozrejme s rôznymi komplikáciami počas hospodárskej krízy, ktorá sa v tridsiatich rokoch prejavila. V súčasnosti je pre turistov most hlavne spomienkou  a atrakciou pre mega Silvestrovský ohňostroj, ktorý sleduje celý svet.

Dve ikony Austrálie, dve ikony Sydney máme pod nosom a musíme skonštatovať, že pivo tu teda čapovať nevedia. Prechladené, preplynované a ešte k tomu bez peny.

Pohľad od opery smerom naspäť, teda do mesta je tiež očarujúci. Nemám rada mestá s betónovými džungľami, kde je kocka na kocke, betón na betóne a zrkadlo pri zrkadle, no tu je to akosi esteticky krajšie uložené. Možno je to tým, že Austrália nemá nejakú extra starú históriu, ktorá by jej dala hrady, zámky a množstvo týchto starožitností. Takže tieto stavby vo vás nenavodzujú pocit, že tu to nemá čo robiť, že zabrali pôdu a zničili históriu. Sem to skrátka patrí. Po prechádzaní uličkami však nájdete aj tú Austrálsku históriu. Domy z minulého storočia, štvrte ktoré zakladali prisťahovalci a kostoly, ktoré si stavali. Jeden z nich je aj kostol - Saint Mary's Cathedral, len cca 30 minút pešo kľudnou chôdzou od opery. Kostol sa začal stavať v roku 1865 po ničivom požiari starého kostola a trvalo takmer 100 rokov kým ho dokončili. Tento kostol nie je len kostolom, je to skutočná katedrála, veľký kamenný priestor v gotickom štýle obklopený zeleňou. (Prečo sa teraz už také pekné kostoly nestavajú?) Je leto, vrcholia letné prázdniny a vianočný stromček v jeho priestoroch vás prinúti zabudnúť, že vonku je 30°C a horúce leto. Áno, aj tu sú Vianoce. Síce iné než u nás, menej tradičné, menej rodinné, menej slávnostné, ale sú. Sú skôr o zábave, piknikoch v parku, stretnutí kamarátov a koncertoch ako teraz tu pred touto katedrálou.

Pokračujeme mestom pomedzi mrakodrapy a sem-tam narazíme na starý Austrálsky dom, alebo dokonca na malý kostolík v obkľúčení vysokých budov. Je to presbyteriánsky kostol Svätého Juraja z roku 1859. Tento kostol je akýmsi paradoxom – kontrastom s okolím, no je zaujímavé, že bol zachovaný. Neviem ako by to dopadlo u nás a či by naši architekti (a hlavne developeri) boli ochotní upraviť tak stavebné nákresy, aby sa to kostolíka ani nedotklo.

Cestou si ešte obzrieme miesto kde je veža - Sydney Tower Eye, ktorú máme v pláne tiež. No dnes už nie. Po pive v hotelovej reštaurácii odpadávame do postele v peknej bielej hotelovej izbe.

Palubný denník cestovateľa (2.) Austrália

 Deň 2.- SOBOTA

Vonku je druhá polovica noci a tma. Po 12 hodinách letu sa vymotáme a trocha pofotíme na Taiwanskom letisku v Taipei a vonku sa už brieždi. Nasadáme na autobus do mesta, ktorý je vyzdobený zaujímavým vkusom. Závesy v oknách pripomínajú autobusy a kamióny niekde v Pakistane, ale zato sedačky sú úžasne široké. Na ľavej strane dve a na pravej len jedno miesto. A takmer prázdny autobus. Na letisku sme si zamenili 20,-€ na tie ich peniaze (keby niečo) a sledujeme zastávky aby sme vystúpili čo najbližšie k jedinému hlavnému cieľu tohto mesta – Tower 101. 

Písmená TAIWAN (kto by si nevšimol):

Výšková budova nad mestom Taipei a výhľadom na široko. Krásna stavba už na obrázku a všetci sa tešíme. Vchod sme našli, no Taiwančaia sú ako v komunizme. Cez víkend je veža zavretá! Chápete to? Nie že my sme tu skoro a otvára sa neskôr, ale dnes je sobota, zajtra nedeľa a neotvára sa vôbec. Až v pondelok. To snáď ani nie je možné. Oni nestoja o turistov? Zdá sa, že nie sme sami čo sa sklamali, tak aspoň využívame kaviareň dolu pod vežou a fotíme si Tower z ulice. 

Táto veža známa ako Taipei World Financial Center bola oficiálne otvorená na Silvestra 2004 a stala sa najvyššou budovou na svete. Má 508 metrov a 101 poschodí, preto dostala názov "101 Tower" a tak ju aj nájdete na google mapách a na webe. Táto hlavná Silvestrovská ohňostrojová atrakcia bola Nr.1 na svete až do roku 2010, kedy ju tromfla veža v Dubaji. 

Premýšľame ako naspäť na letisko, keďže peniaze čo sme si zamenili nám stačili len na cestu do mesta. Sme bez peňazí a nikde žiadna zmenáreň. Skúšame metro a tam sa dá konečne platiť kartou.

Ideme na letisko, od 12-tej máme zaplatený letiskový lunch kde sa dá najesť, osprchovať a pospať si v pohodlných kreslách. A je tu aj víno! O 13.00 Taiwanského času už obedujeme v reštaurácii (u nás je 6 hodín ráno) a my koštujeme, pijeme, dzobeme, pijeme, jeme, pijeme... Niekto sa vyčúral, niekto osprchoval, niekto pospal, ale hlavne majú víno. A to víno za 120,-€ musíš piť správnou rýchlosťou, aby si cítil, že to čo piješ je víno. (letiskový lunch na osobu je 60,-€). A keď už sa blíži čas, opúšťame bufetový letiskový lunch a ideme k odletovej zóne. Prechádzame kontrolou a čaká nás ďalšie 9 hodinové trápenie v lietadle. Tu som už našťastie celkom dobre zaspala.

Dnešné zistenia: Tchaj-pej má dobré metro, a relatívne lacné.

                                     V sobotu doobeda tu skapal pes.

                                     Mesto je čisté, dosť „bytovkové“, stále sa stavia. Všade.

                                     Jazdí sa tu slušne, opatrne.

                                     Na letisku je v obchodoch viac predavačiek ako nakupujúcich, aj keď letisko je plné ľudí.

Palubný denník cestovateľa (1.) Austrália

 Časť prvá – Prečo?

Prečo práve do Austrálie? Mne sa tam nechce. Je to ďaleko, let trvá nenormálne dlho, nemám rada tie precivilizované mestá. Umriem tak dlho v lietadle, mrle ma tam zožerú. A ešte k tomu na Vianoce! Ja chcem byť doma tak ako minulých 53 rokov! Na Vianoce sa má byť doma!

Lenže oni dvaja to všetko dohodli bezo mňa. Vraj na budúce Vianoce ideme do Austrálie. Je tam veľa sviatkov, ušetrí sa dovolenka, je to ďaleko, treba ísť na dlho. Dostalo sa mi to ako hotová vec a všetci sa čudovali, prečo sa mi tam nechce. Tak som si v januári (2024) vybavila nový pas (lebo ten starý nemal platnosť ešte pol roka v 2025). A mohli sa začať vybavovať víza. Tie boli za chvíľu „v kapse“ a až potom objednať letenky. A keď boli aj tie, tak už nič. Ostávalo nám trištvrte roka aby som sa zmierila s tým, že jednoducho musím tam ísť. Teda nemusím, ale vyhodiť do luftu tie prachy za letenky som nechcela. Tak všetci vedeli, že sa mi tam nechce a všetci mi hovorili, že to znamená, že tam bude dobre. Lenže ja som to zle rozdýchavala. Mám doma zimnú záhradu, ktorú treba v zime každé ráno utierať od vyzrážanej vody a ešte jeden, omnoho väčší záväzok. Môj kocúr. Maco. Má 14 rokov a čím ďalej, tým viac je viazaný na mňa. On to 3 týždne bez nás nevydrží. Už po letnej dovolenke som mala výčitky svedomia, lebo jeho vek sa už prejavoval a bohužiaľ aj zdravotný stav sa v septembri zhoršil. Kto nezažil nepochopí. Ale už asi niet cesty späť a tak Dianka povedala, že príde z Prahy na celé sviatky a bude s ním. No jeho stav sa tak zhoršoval, že už sme tušili, že od ani do Vianoc neprežije. A tak aj bolo. A ja som presvedčená, že to tak malo byť, že sa to stalo preto, lebo on mi chcel dovoliť aby som kľudne odcestovala. A tak po dlhom trápení (jeho aj našom) sme ho dali uspať. A tak keď som sa z toho dostatočne vyrevala (ale nie úplne), tak som sa zmierila s tým, že všetko je ako má byť a ja už ozaj môžem ísť na dovolenku. A dedko Líška s kamarátom Ivom a našim Macom budú tam zhora dávať pozor, aby sa nám nič nestalo. 

Deň 1. – PIATOK

Do Viedne autobusom z Blavy ešte po tme. Už o 7-mej sme museli byť na letisku, takže vstávanie bolo zavčasu. Mám najväčší kufor z nás štyroch, ale moja osobná výška a váha ten priemer dorovná a výsledok je podobný ako u ostatných. Letíme s China airlines a lietadlo bolo ozaj pekné. Polovica pasažierov bolo z Československa, predpokladám, že Thajsko alebo Vietnam, tie destinácie momentálne frčia. Na rozdiel od tých lacných letov máme každý svoju obrazovku, takže všetky tie bezpečnostné informácie sa nám premietajú na nich a letušky tak nemusia robiť šaškoviny pred celým lietadlom. Každý (aj v našej triede pre obyčajných) vyfasoval podušku a deku a samozrejme sluchátka. Núdzové informácie na monitoroch sme si postupne poskladali z rozsypaného čaju a pre kontrolu tejto súťažnej úlohy prišli informácie po čínštine aj v angličtine. Tak, a teraz už ozaj niet cesty späť. Začíname rolovať po dráhe na svoju štartovaciu lajnu keď sa mi za chrbtom ozve: „ištenem!“ Áno, vitajte vo Viedni, cestujeme do Taiwanu. Už počujeme cudzie jazyky. 

Po cca dvoch hodinách letu roznášajú jedlo, asi obed. Na výber z dvoch jedál, dáme si bravčové guľky a zemiakové pyré. Už som si na začiatku letu trocha zdriemla, ale teraz to už viac nejde. A to som si myslela, že ja zaspím hocikde a hocikedy. A tak sledujem cestu lietadla na obrazovke, pozerám aké sú tam mestá a krátim si čas prezeraním zemegule. Dá sa to ako na googli zväčšiť, presúvať, približovať, a tak sme si pozreli kde bývame, kde sme boli na Sicílii, či je vidieť pyramídy a podobné sprostosti. 

Let je dlhý a okrem mrlí ma žerú aj kalórie. Tešila som sa, že na dovolenke schudnem (keďže je tam o dosť drahšie a budeme veľa chodiť), ale už v polovici letu nám zasa doniesli jesť. Ešte mi nevytrávil obed a už tu máme sendviče. Aspoň že sedíme tak, že môžeme do uličky vstať kedy chceme, tak nielen na WC, ale aj nohy si naťahujem. Chrbát, zadok a hlavne krk trpia a kostičky mi praskajú ako keď stupí na žabu. Suseda na vedľajšej sedačke poriadne zaspala, dolu hubu. Až jej závidím. Je normálne závidieť spánok „dolu hubou“? Dve podušky na stolík a v predklone sa to dá. Skúšam to aj ja. Letíme vo výške cca 12 kilometrov a do konca letu nám ostáva prežiť a rozdýchať zhruba dve hodiny a zjesť ešte jedno jedlo - asi raňajky. U nás je 22.10, teda prešlo niečo viac ako 10 hodín letu a pomaly začínam baliť veci a chystať sa na vystupovanie.