Palubný denník cestovateľa (16.) Austrália

 Deň 16.- SOBOTA

Bez raňajok ideme na tržnicu na nákup. Tržnica je presne taká pestrá, veselá, ako by ste očakávali. Plná farebných vecí, ako sa na poriadnu metropolu patrí. Kopy ovocia a zeleniny, vyleštený každý jeden kus, každé jabĺčko, každá hruška, každá nektárinka... Je zaujímavé sa prechádzať uličkou, keď po jej boku je množstvo zásobníkov s orieškami. 40-50 vysokých dávkovačov, ďalších aspoň 30 šuflíčkov a 30 vaničiek a pod tým ešte vysoké biele vedrá a všetko plné lieskovcov, mandlí, kešu, para orechov, arašidov, sušených banánov, marhúľ, dokonca aj sušené moruše. A to všetko na niekoľko spôsobov. Sušené, solené, nesolené, popražené, nepopražené, aj ovocie sušené na niekoľko spôsobov. A ešte si to vynásobte niekoľkými druhmi mandlí, niekoľkými druhmi vlašských orechov, atď...

Na povystavované ovocie bolo radosť pozerať, na tie ceny už nie vždy. Banány 5$ (3€), hrozno 10-20$ (podľa druhu), nektarinky 8$, broskyne 7$, jablká 5$. No v ponuke na opačnej strane boli aj klobásy z kengury, z ťavy, z emu či z diviaka. Ale napríklad zázvor – koreň stojí kilo 10$ = 6€. A že úplne a doslova čerešničkou na torte boli čerešničky – kilo „iba“ za 20-40,-$, čo je 12-25 € na naše. Cena podľa toho aké sú prezreté. A keď si predstavím, že keď je sezóna u nás, tak majitelia stromov ich nestačia oberať a nevedia čo s nimi.

Oči som si popásla na pečive, zákuskoch a tortičkách, ale aj na kvetoch. Keď to vidíte, tak celkom zabudnete, že u nás je studený január, teploty okolo nuly, všetko suché, omrznuté, uvädnuté. Tu sú krásne slnečnice a ľalie (a veľa ďalších).

No a mäso! Tiež rôzne. Šéfkuchár nám chce variť klokaní guláš. Klokanie mäso nemali, budeme musieť ísť do supermarketu, škoda, chceli sme čerstvé, no číňan, ktorý sa na toto mäso špecializuje, má dovolenku, asi oddychuje po sviatkoch.

V rýchlosti som si ešte prebehla maličký obchod s fototechnikou, bolo to ako v múzeu, škoda, že nebolo viac času. Obchod ako sa patrí. Staré Roleiflexy, Kodaky, obyčajné, aj „dvoj-oké“ zrkadlovky, staré mechové aparáty aj retro polaroidy. Mrte, mrte objektívov, kinofilmy aké vás len napadnú a foťáky aké si zmyslíte. Či už obyčajné kompakty, vodotesné jednorázové, alebo prvé digitály. V tomto obchode by ma mohli nechať pol dňa, aj by som si všetko popozerala, aj by som sa angličtinu naučila s predavačom. Úžasný foto bazár-shop!

Pokračujeme za mäsom do supermarketu. Šoféri tu jazdia zodpovedne. Nikto netrúbi, neponáhľa, nevytláča ťa z pruhu. Žiadne ťukanie na čelo, ani sprosté gestá. Ohľaduplnosť a slušnosť je tu bežná. Máme sa čo učiť. Možno je to aj tým, že za prekročenie rýchlosti sú masné pokuty. Ak je to len o 1-9 km, pokuta vás vyjde 280,-$. Majú to tabuľkové. Hovorím, máme sa čo učiť, aj u nás by to tak mohlo byť. A to policajti aj revízori a podobní zamestnanci sú ozaj slušní. Nepovyšujú sa, nemachrujú, neukazujú dôležitosť, skôr dohovoria a poradia. Áno, máme sa čo učiť ešte. A hlavne ľudia majú rešpekt pred nimi. Máme sa čo učiť.

Ešte pred obedom ideme na pláž. Dnes to bude južnejšia pláž – Southport Beach. Voda je tu studenšia ako minulé dni, či je to tým, že sme na inej pláži, alebo celkovo dnes je studenšia? Nevieme, podľa mňa je to miestom a sú tu iné vodné prúdy. Dnes sme prvý krát rozložili slnečný prístrešok, ktorý mal Feri už nejaký čas kúpený (presne 2 roky a v skrini sa mu mäkúčko a sladúčko ležalo). Dnes mal premiéru. Treba to nafotiť, premiéry bývajú slávnostné. Ten „stan“ je dobrý výmysel. Roztiahne sa ako slnečník (len je pevnejší) a jeho dlhé rohy majú na spodu vrecká kam sa nasype piesok, aby ho neodfúklo. Prípadne tam dáme aj fľašu s vodou, bude troška v tieni.

Prešli sme sa na mólo – jettu, je tu veľmi veľa ľudí. Je to také zábavné „centrum“ mólo, veľmi veľa mládeže tu skáče do vody, šnorchľuje, sú tu útesy,na ktoré sa prepláva a tam hľadajú mušle. Vraj je tu hĺbka 5 metrov a ozaj to tu žije. Ak by som to mala tak priamo povedať, tak je tu mrte ľudí. Pár aziatov skúša šnorchlovanie pri brehu na plytčine, kde je vody po kolená. Strašne sa na tom bavím, ale každý musí nejako začať. Z konca jetty, kde už je len voda, more a schodíky,  je krásny výhľad na pobrežie a na pláž. Na ľavo je dlhá drevená lávka, chodník, spájajúci túto pláž s plážou vedľa za útesmi. Toto z brehu nebolo vidno. Užívame si každý kúsok Austrálie, každý dúšok morského vzduchu a každý lúč slnka. Je tu krásne. Pre tieto chvíle sa oplatí žiť.

Odchádzame z pláže, sprchujeme si nohy, nech nenanesieme piesok do auta. Hmmm, všeličo si ľudia odkladajú keď idú do mora, aby im to vlny neodplavili. Možno sa nám večer zídu... či? Nie, čo ak ich bude niekto hľadať... (zuby):

Večer Feri varí guláš. Z klokana. Či z kengury? Asi z obidvoch, veď do guláša majú ísť dva druhy mäsa. Podaril sa, samozrejme. Veď ho nevaril prvý krát. A ako chutí? Normálne, ako guláš z diviny. Teda Danko hovorí, že to mäso je sladšie, neviem, či aj mäkšie, alebo bolo tak dobre uvarené, ale bol dobrý. Ozaj. Chutí mi, mne čo teda zrovna guláš nemusím, ozaj mi chutí. Dnes sme prišli na to, že keď domáci natieral terasu, tak sa mu zalepil dekel, pod ktorým má odtokovú výlevku. A po väčšej snahe a troche sily ho aj otvorili. A našli tam hovienko od jaštera!!! Asi na pamiatku. Alebo preto, aby sme konečne Ferimu uverili, že ten jašter tu ozaj chodí, že si to nevymýšľa.

 No a potom samozrejme hráme kocky. Tradície treba dodržiavať. Popri tom si púšťame pesničky – cover verzie, prespievané a hlavne origoš. Myslím, že sme začali Dočolomanským a Vidiekom. A ešte niečo! Celkom sme zabudli na vianočný stromček. Jasné, máme aj ten. Teda ani nie my, ako skôr Feri. A doteraz sme naň zabudli (priznávam), no už asi dva dni aj svietime večer. A dnes sme sa aj spoločne odfotili. Asi by nás mrzelo, keby sme na takú dôležitú vec zabudli.

Zistenie na dnes: Ak v Austrálii vyjde štátny sviatok na víkend, sobota či nedeľa, tak sa presúva na pondelok a nepracuje sa.

Ak je dopravná nehoda do 3000 $ - nemusí sa nahlasovať policajtom.

Je jednoduché rozložiť a zložiť plážový prístrešok, keď je nás päť. 

Palubný denník cestovateľa (15.) Austrália

 Deň 15. – PIATOK

V tretí januárový deň sme si vybrali trošku dlhší a vzdialenejší výlet. Takmer 80 kilometrov na juh, do mesta Victor Harbor, pri ktorom je Granitový ostrov, na ktorom by mohlo byť vidieť tučniaky. Vyrazili sme pred deviatou a za hodinku sme tam boli. K ostrovu vedie dlhé drevené mólo, chodník, cesta, po ktorej chodí jeden vagónik starej drevenej električky, ktorú ťahá koník. Ak sa vám nechce pešo, alebo ste s deťmi, či len tak, lebo máte radi atrakcie, môžete sa odviezť. My sme išli pešo a tak sme si mohli spraviť fotky nielen električky, ale hlavne krásnych výhľadov a pozrieť si aj kúsok starého móla, kde je sklená fotografia s panorámou ako to tam vyzeralo kedysi.

Samotný ostrov je zhluk granitových kameňov. Je to rekreačný park plný života a zaujímavostí. Síce pomerne malej rozlohy, no chodia sa sem pozorovať tučniaky, delfíny, tulene a vraj aj veľryby. Teraz je horúčava, takže s tými zvieratkami moc nerátame. No aspoň sme vyšli na kopec a odtiaľ, podľa bronzovej strelky, sme sa pozreli na obrovský oceán a hodili pohľad smerom na Grónsko. Pod nami na útesoch plieskali vlny do výšky a my sme si vychutnávali ich atletické skoky.

Moc sme tu tých zvieratiek síce nevideli, ale aj pohľady zhora na dlhé móla a drevené chodníčky pomedzi obrovské balvany stáli za to. A na spiatočnej ceste sme videli, že koníky, ktoré ťahajú električku vôbec nie sú trápené ako sa nám cestou z ostrova zdalo. Je o ne veľmi dobre postarané, pravidelne sa striedajú a medzitým sa kúpu v mori. Parkujú v chládku pod strechou kde si ich hladkajú deti a fotia sa s nimi (nielen deti).

Naspäť ideme 55 kilometrov smerom na západnú stranu polostrovného výčnelku tejto časti Austrálie. Cestou je krajina suchá, žltá, miestami s úplne holými kopcami. Je stred leta a teplota tropická, UV index vysoký, závlaha žiadna. Tu, na druhej strane je pláž Rapid Beach a jej drobný kamienkový povrch. Voda je pekná čistučká, len vstup do nej miestami lemujú vodné trávy, no pomedzi ne sa dá krásne vojsť do vody. Smola je, že nemáme slnečník, lebo v tomto poobednom čase je tu doslova praženica. Aspoň sa trocha s Dankom okúpeme, ovlažíme a popozeráme si vedľajší kemp. Je tu množstvo teréňakov so stanmi, karavanmi a strešnými stanmi. Prišli surfovať, šnorchlovať a pádlovať na doske, lebo toto je na to ideálne miesto, štýlom to pripomína športovú pláž. Keby sme mali karavan, tak tu by bolo super prenocovať.

Pred pol treťou už ťaháme naspäť domov, ešte sa pokocháme výhľadmi na vodu z cestných zákrut a útesov a niekde natankujeme s občerstvením a kávou. No a podvečer sme v našom meste ešte dali prechádzku po susedných uliciach. Chcela som nájsť a z blízka vidieť strom, ktorý svietil červenými kvetmi a je ho vidieť z Ferkovho dvora. Bol v susednej ulici, tak sme si dali prechádzku po okolí, teda presne len po dvoch uliciach, aby sme to zas nepreháňali a nezadýchali sa J). Pri západe slnka sme našli zopár  krásnych stromov, ktoré sme museli poriadne nafotiť. Prvý bol ten čo som hľadala, ten červený. Mala by to byť Corymbia ficifolia, tak doma po tom budem pátrať. Ten druhý strom bol (zasa) eukalyptus a jeho úžasné telo. Biele ošúpané telo, ktoré pri západe slnka sfarbené do ružova doslova svieti na celú ulicu. Jedna nádhera uprostred horúceho leta. Ten strom si asi zoberiem domov.

Pokračujeme naspäť prehliadkou domov. Sú tu krásne „chalúpky“. Bungalovíky na rôzny spôsob. Aj také zo 70-tich rokov. Vôbec by som sa nečudovala, keby to k nám prišlo práve odtiaľto. Všetky sú veľmi estetické, dokonca aj tie staré, majú svoje čaro. Majú romantické drevené okenné rámy a dvere. Niektoré dvere dokonca s takou ornamentovou mrežou so sieťkou. Majú verandy do ulice, nie všetky, ale všetky majú okolo domu posadené kvety. Veľa kvetov. Aj tie fialové, aj biele. Jeden dom má plot z rozmarínu. Samozrejme si ho fotím. Aj aeóniá, agávky, nejaký neznámy ihličnan a domčeky. A večer hádajte čo! Zasa hráme kocky.

Zistenie na dnes: s vodou treba chodiť vždy a všade.

Parkovisko s označením 1P/2P znamená, že sa môže parkovať zadarmo 1h/2h. Policajti prídu, urobia kriedou čiaru na koleso a keď prídu za 1h/2h a čiara je na tom istom mieste, tak stojíš dlhšie – pokuta.

Palubný denník cestovateľa (14.) Austrália

 Deň 14. – ŠTVRTOK

O deviatej ráno odchádzame do parku, ktorý nám poradil Feri. Dnes je pracovný deň, prvý v roku, tak on musel ísť do práce a my ideme sami. Je to len pol hodinku z domu, takže už o pol desiatej sme v parku Cleland Wildlife Park. Tento park je tu od roku 1967 a je to niečo iné ako zoologická záhrada.

 Prechádzate sa medzi klokanmi, okolo pobehujú kačky, ibisy, pri vode sa prechádzajú, alebo na nej plávajú veľké pelikány. Na jednom mieste je obrovská voliéra kde lieta viac druhov papagájov. Koaly sú v tejto horúčave príliš lenivé, ale aspoň z diaľky ich vidíme. Za fotenie s nimi sa platí. Pri vstupe sme si kúpili vrecúško s drobnými granulkami a tými kŕmime všetko čo stretneme, hlavne kengury. Je ich tu viac druhov, úprimne, my ich ani nerozoznáme, vidíme len toľko, že sú veľké hnedé alebo šedé a malé vo veľkosti menšieho psíka. Tie malé sme aj hladkali, sú jemné ako zajačik a strašne zlatunké. Pršteky majú s dlhými čiernymi nechtami a výrazné zúbky, ktorými si berú granulky, im trčia z papuľky. Čierne guľaté očká zvedavo čakajú každú granulku a potom zasa odhopsajú preč k ďalšiemu darcovi papania. Kengury strednej veľkosti majú srsť tmavšiu, niektoré až tmavo sivú, do čierna. Sú plachejšie a nie všetky sa dajú nalákať na kŕmenie. Tie najväčšie sú svetlo hnedé. Pred tými máme rešpekt. Väčšinou ležia vyvalené na boku a ignorujú všetkých okolo. Našla som aj dikobraza. Teda myslela som si. Bolo mi vysvetlené, že to nie je dikobraz, tak teraz googlím a je to echidna. Pred tým, ako odídeme, ešte pozrieme priestory s hadmi, jaštermi a podobnou háveďou. Sú v teráriách, no nie vždy je radosť na ne pozerať. Ja neznášam pavúkov, Danko hadov, aspoň že tie jaštery sú pekné. Východ z parku je cez obchod so suvenírmi, tak chceš, nechceš (skôr že chceš), tak si ich popozeráš.

O pol jednej už vychádzame z parkoviska a cestou máme ešte jednu odporúčanú zastávku a to je Mont Lofty. Kopec nad Adelaide je vysoký 710 metrov, no tu vám mesto Adelaide leží doslova na dlani. Pri lepšej viditeľnosti je krásny pohľad ponad mesto až na more. My sme tu v čase obeda, tak to čo vidíme je hlavne opar nad mestom, nič pre očko fotoaparátu. No pekný objekt tu je a to je stĺp – mohyla – obelisk, ktorý mal kedysi nenahraditeľnú navigačnú funkciu. Pripomína maják, no je to nižšia stavba, fotogenická, bez priestoru vnútri. Ako na každom mieste plnom turistov, ani tu nechýba obchodík so spomienkovými predmetmi a tak máte zasa na výber magnetky, tričká, čiapky a podobné serepetičky.

Aby sme sa nenudili a potešili, no hlavne prekvapili pána domáceho, tak mu dnes natrieme rínu, dosku pod ventilátorom a ja umyjem okná. Bude to prekvapenie, či si to všimne. Všimol. Teda len tú rínu. Keď parkoval auto do dvora a nesvietila tam tá biela rúra, ale čierna ako sa patrí. Tak už sme sa potom priznali aj s oknami.

Podvečer sme museli zasa na pláž. Tá voda je taká teplá, čistučká a slniečko krásne hreje, že by bol hriech to nevyužiť. Hlavne pri predstave, že u nás doma je ráno, teplota okolo nuly a pracovný deň. Všetko, čo ťa tam nebaví tam ostalo, a tu si užívaš tú opačnú stranu zemegule. Ivanka plávala (či kráčala?) vo vode a dva metre za ňou trčala z vody čierna plutva. Krvi by sa jej nedorezal. Žralok? Kričala na nás, no vo vetre a šplechote vĺn sme nepočuli nič, až keď prišla bližšie. Pozerám na hladinu a tam sa tri plutvy, len kúsok od brehu ponárajú a vynárajú z vody. Tri krásne plutvy lahodne plávajú pozdĺž pláže a treba skonštatovať, že žraloky to nie sú. Takto plávajú len delfíny. Krása.

Zohrievame sa na nízkom večernom slniečku a piesok škrípe aj v zuboch. Máme ho všade, ale nevadí, je tu krásne.

Večer zasa hráme kocky, konečne som vyhrala ja, napriek tomu, že Martin odriekal všetky zaklínadlá a heslá. No čo, nemusí byť stále víťaz.

Zistenie na dnes: Nie je žralok ako žralok. Môže byť aj ako delfín.

                            Kengury sú ako králik hebunké.

Palubný denník cestovateľa (13.) Austrália

 Deň 13. – STREDA

Dnes je sviatok, je Nový rok. Po neskorých raňajkách ideme autom do mesta. Feri dnes tiež nejde do práce, tak nám spraví fakultatívny výlet po uliciach Adelaide. Najskôr parkujeme na Hutt street, je to ulica, kde sa jazdili preteky Formuly 1. Začali v roku 1985 a boli považované za preteky s najlepšou organizáciou. Pretekalo sa priamo v meste, po uliciach Adelaide. Jazdili tu také mená ako Alan Prost, Piquet, Senna, Coulthard, dokonca aj Schumacher a Niki Lauda. V roku 1996 sa presunul pretek do Melbourne. Na tejto ulici je pár pamätných tabúľ s otlačkami pretekárov, tak tie sme si pozreli.

Pokračujeme do mesta a prechádzame ulicou – Rundle mall – pešou zónou s obchodmi, butikmi a kaviarňami. Ulica Rundle mall plynule prechádza z ulice Rundle street, no tá nie je pešou zónou. My kráčame ulicou s vysadenými stromami uprostred vysokých obchodných domov, kde sa znova mixujú ľudia celého sveta, no asi najviac je tu ázijských tvárí. Obchoďáky sa miestami prestriedajú so starými obchodnými pasážami s malými obchodíkmi. Prechádzame ulicou a ešte v prvej polovici je neprehliadnuteľné umelecké dielo, ktoré je tu akýmsi nepísaným bodom na stretnutia. Sú to dve veľké gule z nehrdzavejúcej ocele, zrkadlové lopty, jedna na druhej. V nich sa odráža svet okolo a asi každý turista sa tu odfotí. Na prvý pohľad by ste mysleli, že je to nejaké umelecké dielo, nejaká súčasť výstavy, ktorá niekde blízko prebieha, ale vraj je to tu od roku 1977, takže je to tu už „večne“ a stále tie zrkadlá kvalitne odrážajú život ľudí. Toto dielo bolo mestu venované pri stom výročí a vytvoril ho viedenský autor Flugelman, ktorý v mladosti emigroval do Austrálie. Gule sú ikonou mesta a kde inde si dať rande, ako tam kde je najjednoznačnejší a najzreteľnejší bod.

Pred obchodom Myer sú štyri bronzové prasiatka v životnej veľkosti, ktoré sú tu od roku 1999 a za ten čas dostali aj svoje mená. Jedno nakúka do odpadkového koša a všetky vyzerajú spokojne a veselo. Deti ich milujú a dospelí tiež. Áno, aj ja som sa s nimi odfotila.

Pokračujeme ulicou a na jej konci je väčšia križovatka, je to hlavná ulica King Wiliam Street. Na rohu je veľký obchod s čokoládou, oproti obchod s opálmi, za križovatkou dve výškové budovy, jedna z nich krásna stará budova hotela. Je to budova Colonial Mutual Life z roku 1934 a dlho bola so svojimi 11 poschodiami najvyššou v Adelaide. Po rôzny úpravách je z nej hotel, no prerábky jej krásu neovplyvnili. Za križovatkou sa nachádza Hindey Street, ktorá je vlastne pokračujúcou Rundle St., no tým, že je až za King Wiliam Street, tak sa nemôže volať rovnako, musí to byť nová ulica. Je to preto, že kráľovi nemôže nikto skrížiť cestu, takže Rundle skončila a začína Hindey, po ktorej pokračujeme ďalej. Tu nám chce Ferko ukázať jednu zaujímavosť. Odbočujeme do Rosina St. a po pár metroch už to vidíme. Tehlovú stenu budovy, na ktorej sú nalepené angličáky! Dobre čítate, angličáky. Je to dielo, ktoré bolo v roku 2000 objednané na festival umenia a tie tisíce autíčiek tu malo byť dočasne. Malo taký úspech, že ho tu nechali natrvalo. Slovinský umelec keď navštívil Adelaide, bol prekvapený množstvom parkovacích domov, garáží a parkovísk, tak sa rozhodol vytvoriť dielo, parkovisko pre malé autíčka. Mesto mu dielo schválilo, autor vyzval darcov a nazbieralo sa 15 000 autíčiek.

Vraciame sa ulicou, ktorá je vraj pre mužov (množstvo „obchodíkov s nahým umením“ a striptízových barov) a pokračujeme po King Wiliam St. na North Terrace, okolo parlamentu, niekoľkých múzeí a univerzity, až k botanickej záhrade. Vstup je zdarma, čo je zaujímavé, no je to park s rozlohou 50 hektárov a okrem rastliniek a skleníkov si tu môžete posedieť v reštaurácii, kaviarni, alebo navštíviť naozaj pekné múzeum. Fontánky a umelé potôčky, v ktorých si vták Ibis namáča žemľu, ktorú niekto nedojedol v reštaurácii. Má pravdu, taká namočená bude lepšie chutiť. Celá záhrada sa prejsť nedala, na to treba aspoň pol dňa. No veľa vecí sme videli. Niekto tu možno vidí prvý krát v živote aloe vo veľkosti stromu.

Dnes je sviatok, parkovanie je zadarmo a obchody sú otvorené aj dnes. My už sme k obedu doma a dojedáme polievku. Ferko robí zemiakový šalát a Ivanka rezne. Po obede sme si zdriemli, aby sme o 18-tej už oddýchnutý mohli ísť na pláž. Voda je príjemná, teplá, kúpanie fantastické. Dnes si pozrieme aj mólo, teda jettu, ako oni hovoria. No, tak tam fúka. Nechápem, ako ten chlap v tom vetrisku dokáže lietať s tým malým dronom. Je tu veľa rybárov a tá veža na konci móla patrí vraj telekomunikáciám, pretože to boli hlavní investori v rekonštrukcii 100-ročného móla v roku 1994, keď ho poškodila búrka. Poskytovateľ mobilného telefónneho signálu značne zainvestoval.

Večer zasa hráme kocky. A zasa je sranda, ako to Martin prežíva, ako Ivanka vyhráva a ako ich štve, že Danko už má suchý január – bez alkoholu.

Zistenie dňa: s fľašou od vína sa dá naklepať iba 10 rezňov, pri jedenástom sa fľaša rozbije.

 

Palubný denník cestovateľa (12.) Austrália

 Deň 12. – UTOROK

Dobré ránko! Dnes je posledný deň v roku a my sme sa dobre vyspali až do ôsmej hodiny. Martin s Ferkom išli behať na pláž, tešili sa na to už od večera. My sme sa naraňajkovali, chlapci tiež keď sa vrátili a ešte kým bude obed, ideme na nákup do blízkeho obchoďáku Coles. Neďaleko od domu je park, je to ešte stále štvrť Marion, kde bývame. S Dankom sme si spravili prechádzku do parku kým ostatní oddychovali. Je dosť teplo a tento rozľahlý park je úžasne voňavý od množstva eukalyptov, ktoré sú tu všade. Najprv som nevedela ako vyzerá taký strom, Feri mi ho aj popisoval, ale potom som sa na nete dočítala, že tu tvoria 95% lesov, tak som pochopila, že to všetko okolo sú ony. A tu v parku by ich zacítil aj nevidomý.

 Nádherná vôňa, ktorú neviem prirovnať k ničomu. Nie je to taká vôňa ako si u nás predstavujeme pod pojmom eukalyptus. Je to niečo celkom iné. Tu je to jemnejšia, skôr sladšia kvetová vôňa, no vonia to tu kôra. Je všade na zemi. Feri vravel, že tieto stromy majú tú schopnosť, že keď je strom napadnutý škodcom, alebo chorobou, tak preruší živiny do tých postihnutých konárov a oni odpadnú aby neškodili celému stromu. Tak preto bolo toľko dreva po zemi v tých listnatých lesoch popri železnici! Tu v parku je po zemi hlavne kôra. Voňavá ružovo-hnedá kôra, alebo sivá, či sivo-biela. Niektoré holé stromy majú už celkom biely alebo béžový kmeň bez kôry. Ich telo svieti a sú ako Albíni na slniečku. Sú obrovske, tieto stromy dorastajú do výšky 30 metrov a tu v parku sú už sami obri. Občas natrafíme aj na stromy iného druhu, napríklad som si všimla fľaškovec, podľa googlu je to brachychiton. Oproti eukalyptom je to len malý krpec, ako ja pri Ferkovi. Vôňa nás unáša parkom a ja by som si tu najradšej ľahla pod strom, no keďže mám veľký rešpekt pred mravcami a pavúkmi, tak pokračujeme ďalej okolo jazierka, cez jeho drevenú lávku obklopenú vodnou trávou. Je tu veľa vtáctva po okrajoch jazierka, no okrem kačíc nepoznáme nič. Ale dodatočne zisťujem, že tam bol aj Ibis s tým dlhým dzobákom. Park križuje veľká betónová priekopa, na začiatku sme ponad ňu prešli a teraz na okraji parku je tu zas. Je to odvodňovací kanál, podľa uja googla by to mala byť Sturt river, no neviem či v tejto suchej krajine sa niekedy naplní. Vraj po tisíce rokov to bol meandrujúci (oblúkovitý) tok rieky, pri ktorom vznikla oblasť Marion. Teraz možno už len na jar, alebo v zime plní svoju funkciu.

Na rohu, kde sa stretáva Oakland Road a rieka Sturt River, sú ďalšie mega eukalyptové stromy a na jednom z nich je obrovské hniezdo. Samozrejme, obrovský strom – obrovské hniezdo. Ale aké? Osie, alebo divé včely. V tej výške nebolo vidieť či mali žlté pyžamá, podľa mňa to boli skôr divé včely. No také hniezdo som ešte nikdy nevidela. Pokračujeme naspäť domov okolo dlhého plota areálu Austrálskych airforce kadetov a potom zasa popri nízkych bungalovových domov, z ktorých sú tu vystavané celé veľké štvrte. Feri vravel, že tu je to taká veľká komunitná štvrť, teda s veľkým množstvom domov a domovov pre seniorov a rôznych opatrovateľských centier. Teraz si to tu pekne pešo prezrieme a konečne po šesť kilometrovej prechádzke sme doma.

Trochu sme si zdriemli a pri tom ako zvyšok zájazdu hrá kocky, si ja konečne po dlhom čase zacvičím a ponaťahujem sa na terase. Podvečer je v pláne silvestrovská grilovačka, no a Martin si ňou chce asi zabezpečiť nesmrteľnosť, pretože sa pri tom poriadne vyúdi. Nuž, údené mäso dlho vydrží, to vieme. Ale aspoň dobre upiekol a spolu s Ferkovým šalátom s quinoou to bola bašta! Pán domáci dokonca siahol aj do archívu a kvôli našej návšteve vytiahol červené vínko, ročník 1999, cabernet sauvignon Amadeus z kopcov Adelaide hills.

Dnes sme zahájili pravidelné turnaje v kockách. Na mobile sme naladili české rádio Kiss a keďže sme tu popredu, u nás je doobedie, dali sme si zahrať do rádia. Tešíme sa jak malé deti, keď nás spomenú a pozdravujú do ďalekej Austrálie.

Tma sadá aj na mesto Adelaide a koniec roka sa blíži. Ideme vlakom do mesta, stanica je len kúsok od domu a vystupujeme až na Railway station – North Terrace, železničnej stanici z roku 1857. Musím navštíviť záchody, kde počas čakania v rade sa stretávam s rasami a etnikom celého sveta. Farby pleti, vekové a ekonomické vrstvy, štýly oblečenia a druhy viery sa tu stretávajú v priestoroch, kde sme si všetci rovní.

Ponáhľame na miesto odkiaľ bude vidieť ohňostroj a na trase k nemu je kontrola tašiek. Po zistení, že máme fľašu šampusu, nás otočia a my ostávame v parku. Vôbec to nevadí, aspoň sa tam netlačíme s davom, ktorý ide dolu ku kriketovému štadiónu na nočné koncerty. Takto z miesta kde sme ostali, zo svahu okraja parku si pozrieme veľký ohňostroj vystreľujúci z miesta niekde ponad riekou.

Tak, máme to za sebou. Silvester v Austrálii. Na druhej strane zemegule od všetkých, sme popredu o 9,5 hodiny. Keď my si pripíjame na nový rok, u nás je pol tretej poobede a na vítanie 2025-teho sa ešte len chystajú. Tu v centre to zasa hýri národnosťami a konečne vieme, ktorí z nich sú Aboridžínci, teda pôvodní obyvatelia kontinentu. Sú to tí strašne škaredí, opití a prefetovaní, ktorých je najviac počuť. Ponáhľame zasa na vlak, lebo nevieme, kedy vypravia posledný, aby sme sa dostali domov. Ten je znova natrieskaný, ako bol ten čo sme s ním prišli, možno ešte viac. No vmestili sme sa medzi všetky tie vekové kategórie, čo sa tiež chceli dostať do svojich postelí. Doma ešte poposielame správy "z budúcnosti" všetkým, ktorý sú ešte v starom roku. Dnes bol pekný deň, môžeme ísť spokojne spať.

Dnes je veľký deň D, tak na dnes máme tých zistení viac:

-       Konečne sa našiel pavúk redback!

-       Vajda pri behu zistil, že 3,5 km je v skutočnosti 4,8 km

-       Keď sa pustí stropný ventilátor, tak nie sú muchy

-       Z Asisi nie je princezná, ale František

-       Na WC musíš ísť 15 minút vopred ako sa ti bude chcieť, ale sú zadarmo

-       Dcéra Fantozziho je z Austrálie a má aj sestry (Aboridžínci)

-       Aboridžínci sú špinaví, hluční, bosí a dosť škaredí 

-       Aj na prelome 90-ky a 100-vky sa dá osláviť Silvester s ohňostrojom

-       O 4 ráno sa najlepšie naháňa podozrivým tvorom pod našim oknom

-       Dnes sme nachodili minimálne 9,5 kilometra

Palubný denník cestovateľa (11.) Austrália

 Deň 11. – PONDELOK

Po deviatej hodine opúšťame motel a už po necelej hodinke stojíme, lebo sme mali chuť na kávu. No veľa tých „motorestov“ a reštaurácií cestou nie je, tak keď Danko zbadal smerovku o nejakom Old Towne, tak pribrzdil a rozhodol. Je to výborný nápad. Parkujeme na veľkom prašnom parkovisku, ktoré nás prekvapilo svojou tabuľou „Tailem Town“ a po jej stranách zaparkovaných asi 20-25 starých nákladných a farmárskych áut. Pick-upy rôzneho prevedenia, veku a farby a značky. Výborne! Tešíme sa, no ešte netušíme, čo nás čaká ďalej. Všimli sme si, že je tu nejaká reštaurácia, či kaviareň. Asi nejaký fanatik si pred kaviarňou takto zariadil parkovisko. No za tabuľou je odstavený vagón s malým kúskom železnice a na tej akože reštaurácii je už zreteľný oznam, že sa tu nachádza múzeum – Old Town. A tu nám doslova padla sánka. 

Toto je miesto, ktoré túži stretnúť asi každý veteránista, alebo milovník stariny, vetešník a hrdzavých vecí minulosti. Vitajte v Old Tailem Town. V meste založenom (ešte len) v roku 1982 a otvorenom v r.1987. Všetko to začalo keď Peter Squires zdedil majetok, na ktorom sa dnes toto mesto nachádza a bolo na ňom čo s tým majetkom, s pozemkami spraví. Keď bol malý, hrával sa tu a dedo mu to tu zanechal. Mal k tým miestam vzťah. No a keď raz navštívil jednu priekopnícku dedinu, tak sa rozhodol, že presne toto chce mať aj on na svojom pozemku. Nakúpil staré budovy, staré domy po starých austrálčanoch. Mnohé z nich mali viac ako sto rokov. Zozbieral ich zariadenie, stroje, staré autá. Všetko čo k starému mestu patrí. Postavil tu „nové“ staré mesto, aby si všetci zapamätali ako vyzerala stará Austrália. Chcel, aby aj deti videli, ako to vyzeralo kedysi a ako kedysi žili ich starý rodičia. Jeho práca a vášeň sa stále rozrastá, vytvoril miesto, ktoré sa hocikde nevidí. Je to miesto, kde môžete chodiť hodiny a stále nájdete niečo zaujímavé. Teraz je tu v 15-tich uliciach až 115 budov! Je tu kostol, škola, pohrebníctvo, autoservis, cintorín, pekáreň, železničná stanica. Obchod, výroba hračiek, garáž s karavanmi, policajná stanica aj taxislužba, nájdete tu nemocnicu aj poštu, školu, dielňu na výrobu konských sediel, a kopu vecí, ktoré vás skutočne pobavia. Do každého domu môžete vojsť, fotiť môžete koľko chcete, chodiť ako dlho chcete. Je to perfektné miesto na natáčanie filmov a videoklipov, veď nakoniec sa to tu už dialo. Nedá sa popísať ten zážitok, prirovnám to k nášmu skanzenu, len tu je to úplne iný štýl. Ak by ste náhodou cestovali do Južnej Austrálie, tak si toto miesto nájdite a naplánujte si minimálne tri hodinky času a popozerajte si to tu. Ak sa vám bude zdať, že ste sa od svojej partie stratili, nezúfajte. Vo vstupnom obchodíku sa zasa nájdete, alebo niekde v tieni stromov pri cintoríne.

Pokračujeme cestou okolo mesta Murray Bridge, pretože ďalší GPS bod nášho programu leží severne od neho. Na západ od mesta Mannum je kaňon, v ktorom (v inom období) tečie rieka. Vytvára tu vodopády a jazierka, okolo ktorých je turistický chodník, ktorý má asi 3 kilometre, takže nič náročné. Lenže to by sme tu museli byť v inom ročnom období. Teraz je leto, teplota okolo 30°C, UV-index nad hornou hranicou a (samozrejme) voda v koryte rieky žiadna. No aby som to zas tak neohovárala, tak je tu krásne. Obrovské balvany, do zeme vrytý kaňon medzi kopcami a dokonca aj trocha tej zelene tu je. Musí si vystačiť s tou trochou vody na dne rieky aby prežila a poskytla tak málo tieňa pre všetok hmyz a vtáctvo. V inom ročnom období by to bola krásna prechádzka, no my to po pol hodine vzdávame a vraciame sa k autu spotení a smädní napriek tomu, že sme mali vodu so sebou. Teplota podnebia je relatívny pojem. Ak ste pri mori a je 30, tak je príjemne, ale ak ste v takejto púšti, medzi skalami, tak je to veľa, je to unavujúca horúčava.

Naša cesta dnes končí v Adelaide. Teda tam končí aj naša dovolenka, ale to je ešte ďaleko, ešte budeme celkom dosť času tráviť v tomto meste. Martin tu má spolužiaka z vysokej školy, ktorý nám poskytne ubytovanie. A to je na nezaplatenie. Našťastie má Martin v mobile kartu s internetom, tak tam hodil ulicu a číslo domu a ideme tam. Prišli sme do štvrte s peknými nízkymi domami, v tieni stromov sa príjemné bungalovy skrývajú pred horúčavou. Našli sme číslo domu, no nebudeme drzí a neparkujeme pred dom, ale voláme Ferkovi, že už sme tu. „Martin: Haló, Ferko? Tak už sme tu. Ferko: No nie ste“. Stalo sa totiž to, že zadaná adresa je v Adelaide 2x, ale každá v inej štvrti. My sme samozrejme v tej zlej, na tú správnu adresu to máme ešte asi pol hodiny.

Sme na mieste. Voláme Ferkovi: Už sme tu. A on je už vonku a my sme správne (hurá). Je 16 hodín a pred nízkym bungalovom nás čaká vysoký chudý chalanisko so strnišťom na tvári aj na hlave. Usmiaty flegmatický chalanisko s krásnymi očami sa nám predstavuje (lebo my dvaja ho nepoznáme) a od tejto chvíle ho tu budeme nejaký čas otravovať, okupovať, zavadzať, vyžierať chladničku a míňať jeho drahú vodu.

Feri bude v tomto roku päťdesiatnik, no nebyť jeho riedkych (takmer žiadnych) vlasov na temene hlavy, tak by ste mu povedali tak možno 40. Jeho hlava sa smeje od ucha k uchu a keby nemal uši, tak sa mu smeje celá hlava. Jeho domček je starý bungalov, ktorý kúpil po dvoch starých manželoch a komplet prerobil podľa svojich predstáv. Je krásny biely so svetlo šedou fasádou a čiernou strechou. Žiadny extra luxus, ale veľmi príjemné, útulné a dobre rozloženie izieb. Minimalistický štýl so zachovaním praktického a útulného prostredia. Vo dvore má terasu, ktorú len pred pár dňami nalakoval a my si budeme namýšľať, že to bolo kvôli nám. Posedenie v jej chládku je paráda, pozorujeme zelené papagáje, ktoré mu chodia obžierať broskyne a čierno-biele vtáky krákajúce na okolitých stromoch. Martin hľadá v garáži pavúka redback, vraj tam niekde je a on ho nutne musí nájsť a nafotiť. Feri vraví, že jeho dvor občas navštívi aj nejaký jašter, tak sa nemáme ľakať. Dvor jeho domu je plný kvetov, kríčkov a stromov. Okrem „vykradnutých“ broskýň, ktoré by mali v blízkej dobe dozrieť (ak stihnú) je tu aj jabloň. Papagájom chutia broskyne a kŕmia nimi aj mladé papagájčence.

Podvečer sme išli na pláž. Od dnes jej hovoríme „naša pláž“, lebo je najbližšie k nášmu domu, teda Feriho domu. Feri nám pripravil malý piknik priamo pri mori. Je krásne si tu posedieť, okúpať sa v teplom mori a popri tom si užiť filmový plážový piknik. Adelaide má zhora dolu možno 70 kilometrov pobrežia, množstvo pláží a pláž Brighton je len jednou z nich. Je tu dlhé mólo na betónových koloch, na konci ktorého je stožiar, ktorý predpokladám, že funguje ako maják. V jeho strede je prístrešok a po celom móle je veľa rybárov. Tieto móla sú po celom pobreží, a tu sa im hovorí Jetty (Džety), takže naša pláž je Brighton Beach a naše mólo je Brighton Jetty.

A jednu zaujímavosť sme sa dnes dozvedeli. Tu sa môže šoférovať aj po pive, majú takú fintu, že na obale je nakreslený pohár s „alkohol-jednotkami“. Keď piješ pivo, sleduješ si koľko ich má. Môžeš vypiť 2 tieto jednotky a môžeš šoférovať. Za dve hodiny môžeš vypiť ďalšiu jednotku. No pokiaľ spôsobíš haváriu a nafúkaš, tak ťa toto neospravedlňuje.

Dnes bol krásny deň. Feri nám vysvetlil, že Adelaide nie je ako Sydney alebo Melbourne. Adelaide nemá mrakodrapy. Má vysoké budovy, ale nie je prepchaté mrakodrapmi. Je skôr nižšie, rozľahlé a je tu veľa zelene. Je to piate najväčšie mesto Austrálie, hlavné mesto štátu Južná Austrália. Stred mesta je situovaný okolo rieky Torres, pri ktorej bolo mesto v roku 1836 založené.

Palubný denník cestovateľa (10.) Austrália

 Deň.10 – NEDEĽA

Dobré ránko! Dobre sme sa vyspali, tak o 8.20 po raňajkách už aj môžeme pokračovať v ceste za dobrodružstvom. Tachometer ukazuje 14.946 km a po doplnení potravín v obchode (kde prvý krát vidím Floru rastlinné maslo v balení 1kg) pokračujeme vnútrozemím asi 100 kilometrov na západ do mesta Robe. Okolo cesty sú pastviny a na nich kravy a ovečky. Pozemky oplotené, takže klokany okolo cesty asi nestretneme, lebo by museli preskočiť plot. Čím bližšie k moru, tým je krajina suchšia, žltá, sme uprostred horúceho leta, a to sa tu ukazuje aj touto častou, žltou olejomaľbou.

Chceli sme pokračovať v ceste popri mori a pri meste Robe sa naša cesta približuje k nemu a začína kopírovať pobrežie. Ešte si spravíme prestávku priamo v Robe, tabule upozorňujú turistov na maják. Ten nás síce nejako extra nezaujal, je to nový maják z roku 1972 a je to betónový trojramenný pilier, ktorý nahradil starý nefunkčný maják vzdialený (vzdušnou čiarou) 25 km severne. No útesy sú tu pekné a v diaľke je vidieť (pravdepodobne) maják, no v mapách je to miesto označené ako Robe Obelisk. Takže sme sa presunuli 1,5 km severne k nemu a tu vidíme, že to je skutočne „len“ obelisk, pilier a nie maják. Toto kamenné zoskupenie je z roku 1855 a do tvaru mohutného obelisku ho uložili so zámerom, aby lode z vody videli kde je pobrežie, bol to orientačný bod. Vraj ho bolo vidieť zo vzdialenosti 16 km. Pôvodne bol len vo farbe kameňa, no pre jeho splývanie s okolím ho v roku 1862 namaľovali červeno-bielymi pruhmi. Zaujímavosťou, no dnes už asi aj samozrejmosťou je, že eróziou pobrežie ubúda a tak aj on časom padne do mora. Teda ak to nevyriešia podobne ako s tým majákom v Dánsku. Pravdepodobne preto je aj okolie obelisku obohnané plotom, lebo útesy a skaly už sú rizikové na zosuv. No a tu teraz vidíme, že toto je to miesto, ktoré je odfotené na tej uvítacej tabuli na hranici Južná Austrália. Parkovisko kde sme stáli je vedľa ďalšej pamiatky, vedľa ruín starej väznice z rokov 1861-1881. Bolo to prvé väzenie v regióne.

Pokračujeme popri mori, niekde sa cesta vzďaľuje, niekde približuje a my občas zvedavo odbočíme na pláž. Našli sme Granitovú pláž, názov asi pre tie veľké balvany na pobreží, okolo ktorých sa tu občas po piesku preženie jedno-dve (spolu aj dvanásť) zaprášených SUV-čiek a terénnych pick-upov. Teraz sú tu aj motorkári na terénňákoch a len čo odišli, vybehli sme na ten obrovský balvan (s rozbehom, inak sa nedalo) a tešíme sa z výhľadu na susednú skalu plnú čierno-bielych vtákov, čo z diaľky vyzerali ako tučniaky.

Cesta pokračuje, na jednom mieste bola hnedá oznamovacia tabuľa o ďalšom národnom parku. Tak odbočujeme na „krásnu šotolinu“, kde sme po niekoľkých kilometroch našli vyschnuté soľné jazerá. Vrstva bielej soli pokrýva zem a pohľad na to je rozhodne zaujímavý. Niekedy sa oplatí odbočiť na cestu, po ktorej sa pohybujete rýchlosťou nedeľného dedinského cyklistu, ale ten park Coorong National Park za to stojí. Tých suchých soľných jazier je tu viac, my stojíme len pri tých, čo sú pri ceste. Ktovie ako to tu vyzerá v zime. Je v nich voda?  A ak áno, kde sa tu vezme? V každom prípade tých nekonečných 13 kilometrov šotoliny stálo za to.

O pol šiestej prichádzame do mesta Meningie, na konci ktorého je hotel/motel v ktorom máme od včerajšieho večera objednaný nocľah. Je to Meningie Waterfront Motel and Cafe. Príjemný motel na brehu jazera Albert, kde izba má veľké okno s výhľadom na vodu. Skutočne pekné a príjemné malé izbičky sú čisté a útulné. Mali sme v pláne sa tu aj najesť, no vraj nevaria, ale v meste je hotel, kde sa dá najesť. Zalejeme si aspoň austrálsku wifonku v miske. Dankovi bolo divné, že tá polievka nemá farbu a keď z nej vytiahol celý sáčok aj s korením tak pochopil, že ho mal asi predtým vyloviť a hlavne otvoriť a vysypať do tej misky. No funguje to aj dodatočne, asi preto, že tu tá polievka dlhšie vydrží horúca. No čím to je, že v Krajnom vychladne rýchlejšie? Asi tým, že v Krajnom je studený december a tu horúci decembrový letný večer. Ešteže som si kúpila zasa ten Bundaberg! Ten vedia variť len v Austrálii.

 Večer sme sa prezliekli a pešo ideme hľadať hotel, ktorý je (to sme ešte nevedeli) vzdialený 2 kilometre od toho nášho. Je teplo, no ja si pre istotu beriem šatku na plecia, lebo tu zvyknú dosť preklímovať miestnosti. Cesta k hotelu trvá večnosť a my prechádzame okolo parku, ktorý je pre nás malým austrálskym zážitkom. Všade na stromoch sedia, lietajú, škriekajú alebo sa bozkávajú biele papagáje Kakadu. Áno, tie veľké biele so žltým perovým hrebienkom na hlave. Taký ten typický biely papagáj, ktorý u nás stojí možno aj dvetisíc eur si tu poletuje ako naše holuby, vrany a je všade. Chodí ľuďom do záhrad, odzobáva ovocie a vyčíňa ako „škodná“. Nevieme sa vynadívať.

Chlapci si dajú večeru, mäsíčko, ja len ľahší šalát a čaká nás dlhá prechádzka pri západe slnka naspäť na motel. Vonku je už pomerne chladno, to sme si už po minulé večery všimli, že keď zapadne slnko, tak teplota sa pomerne rázne zmení. Našťastie ja mám šatku, takže sa trasiem menej ako zvyšok zájazdu. Dá sa povedať, že takmer vôbec mi nie je chladno. Papagáje v parku už pridali na volume a tak sa ich škrekot nesie celým mestom, aj keď sú ich tu „len“ štyri či päť veľkých stromov, ale plné koruny. Lietajú, naháňajú sa, škriekajú po sebe z konára na konár, bozkávajú sa na pouličných lampách, hádajú sa kto kde bude spať a chvália sa kto zožral komu viac úrody. Samčekovia sa predvádzajú pred samičkami a tí sa medzi sebou odháňajú, bijú a utekajú zo stromu na strom. Je to krásne divadlo, ktoré Európan len tak nikde nevidí. Videli sme papagájov v španielsku, či ešte v niektorých teplých európskych krajinách, no nikdy nie týchto veľkých bielych a v takom množstve. Sú ich tu stovky. Na niektorých stromoch sú aj zelené s oranžovým nákrčníkom, ale tých je menej a nie sú také uškriekané.

Je čas ísť do postele. Aj zajtra nás čaká určite niekde niečo zaujímavé. Dnes už únavy stačilo, dokonca podľa krokomeru sme už dnes nachodili 12 kilometrov, takže šup, šup, umyť a spať. Dobrú noc.

Palubný denník cestovateľa (9.) Austrália

 Deň 9. – SOBOTA

Zobudili sme sa o šiestej, slniečko už bolo dostatočne vysoko a my konštatujeme, že napriek nocľahu v aute sme sa celkom dobre vyspali. Nocľah (-38.693802, 143.156457) sme rýchlo zbalili, popozerali sme si okolie a zistili sme, že tie záchodky sú tu kvôli rekreačnému parku, či rezervácii s vtáctvom. Sú tu chodníčky do prírody a vodné plochy.

Je pol siedmej a teplota sa už dostala na 14°C. Aký je dnes vlastne deň? To je problém dlhších dovoleniek. Ešteže nám to mobil ukáže, takže ešte len 28.december, do Silvestra relatívne ďaleko.

Odchádzame a tachometer ukazuje 14.562 km, takže včera sme prešli 460 kilometrov. Dnes pokračujeme naspäť k moru, „ty panoramata“ sú jedinečné. Neľutujem, že sme zvolili túto cestu a nie tú najkratšiu, ktorú nám navigácia ponúkala. Po hodine sa dostávame na miesto v mape s označením „The Gipson Steps“. Sú to schody z útesu po ktorom vedie cesta dolu na pláž. Schody z tejto výšky sa vám možno na prvý pohľad nechcú absolvovať, veď si to odfotím zhora. No ja som rozhodnutá, idem dolu a vy ma tu počkajte. No neodolal ani zvyšok posádky, idú tiež dolu. Zhora je úžasný výhľad, no zdola, keď stojíte pod útesom, nechce sa vám veriť, že ste tu. Stojím pri oceáne, v miestach, kde sa stretáva Tasmánske more s Indickým oceánom. Tam niekde naľavo je Tasmánia a priamo predo mnou, za tou kopou vody je Antarktída. Napravo sa začína oblasť pláže pri ktorej z vody trčia skalné útesy, ktoré vznikli eróziou, sú to brehy národného parku Port Campbell. Tieto vápencové skalné útesy boli výbežkami, no čas, vietor, voda a piesok ich eróziou opracovali do vysokých stĺpov, tak dostali názov Dvanásť apoštolov. Aj keď ich nie je v skutočnosti 12, no sú skutočne jedinečné. 12 by ste zbytočne hľadali, keďže ich bolo len 9 a ešte aj z nich sa jeden v roku 2005 zrútil. V skalách najskôr príroda vytvorí jaskyne, časom je z nich diera – tunel v kameni. Ten sa časom zrúti a ostávajú po nich 50 metrové vápencové piliere. Vápenec Port Campbell má možno aj 15 miliónov rokov a stále z neho ubúda. Z pobrežia sa ukrajuje ale stále je to unikátny pohľad na tieto pobrežné stĺpy. Okrem úžasných širokých pieskových pláží odporúčam prejsť trek po pobreží od Gables, cez 12 apoštolov, Loch Art Gorge, Bay of Islands, vlastne celú oblasť Port Campbell. 

Niekde za mestom Nelson začína najsuchší štát Austrálie, ktorý sa rozkladá na najsuchších územiach svetadielu. Je to štát Južná Austrália. Na jej hranici je veľká tabuľa s fotkou betónového pylónu, pri ktorej sa asi všetci okoloidúci fotia. Tu, po prekročení pomyselnej hraničnej čiary sa nám automaticky presunú hodinky na telefóne. Sme „už“ o pol hodinku bližšie k nášmu času, teda časový posun oproti európskemu už je „len“ 9,5 hodiny do plusu.

Začíname hľadať ubytovanie. Ešte nie je veľa hodín, ale po včerajšej skúsenosti to už nebudeme riskovať a pokúsime sa o to viac vo vnútrozemí. Naladili sme tam smer Mount Gambier a pri ňom mám GPS-body nejaké jazerá. Najprv sme natrafili na Little Blue Lake, malé okrúhle jazierko plné kúpajúcich. Neskúšame, či je tam teplá voda, je to dosť možné, len si to tu fotíme a ideme ďalej. Už pred mestom Mount Gambier je jedno zo štyroch sopečných kráterových jazier, asi najväčšie - Blue Lake. Všetky vznikli samozrejme sopečnou činnosťou pred tisíckami rokov, takže sa nachádzame na vyhasnutej sopke. Farba vody sa vraj mení v závislosti od ročného obdobia, my však ťaháme ďalej do mesta, lebo niektorým jedincom už v bruchu hrá celý orchester. 

Pokračujeme do Penoly, čo je asi 80 kilometrová odbočka od pobrežia oceánu. Tu najprv tankujeme a až potom hľadáme, či sa niekde bude dať prenocovať. Všetko obsadené, tak aspoň ostávame v reštaurácii na rýchly a jednoduchý obed. Pridáme aj kávu, napriek tomu, že už vieme, že v tejto zemi je asi problém nájsť dobrú kávu. Na hlavnej ulici Church Street, ktorá pretína mestečko sme našli príjemnú vonkajšiu terasu reštaurácie a čakáme, kým nám pripravia fish and chips. Danko medzitým odbehol pozrieť neďaleký hotel, či nenájdu jednu, či dve izby. O chvíľu ide naspäť, že plné. Ešte ide pozrieť čo je na opačnej strane od reštaurácie a už hodnú chvíľu nechodí. Boli sme ho vykúkať kde sa stratil, jeho nikde. No veď v takom malom meste zas toľko ulíc neni a nám už priniesli jedlo. Medzitým sa zjaví a položí na stôl kľúče. Hurá! Všetci sa tešia, že dnes to už nebude nutný nocľah v aute. Ubytovanie v moteli je príjemné. Žiaden luxus, skôr taký starý zabudnutý motel, no postele čisté a my sme vďační aj za toto. Je to ten typ motela, čo vidíte v amerických filmoch, keď sa „prechádzajúci mestom“ ubytujú v izbách v radovej stavbe a každý pred oknom parkuje svoje auto. Tu je to okno veľké ako okno výkladu obchodu s nábytkom, lenže v tom vystavenom nábytku my budeme spať. Hneď za tým oknom je veľká posteľ (moja) a za uličkou s nočným stolíkom druhá (Dankova). Na tom obrovskom okne sa stiahla biela dlhá roleta a do izby nebolo absolútne vidieť, no svetlo prepustila. Celkom príjemná izba. Kúpelka (podobne ako koberec v izbe) boli zaseknuté v časopriestore, no nič, čo by sa nedalo prežiť. Pre vysvetlenie: rohové umývadlo v kúpelke malo systém kohútikov taký, že teplá voda z jednej točky a studená z druhej. Po ubytovaní si dávame ešte kratučkú prechádzku na pivo (na tej istej ulici aby sme sa nezadýchali) v reštaurácii s ubytovaním, teda v najstaršom hoteli na okolí. Ako pikošku spomeniem, že málokedy (skôr nikdy) sa stane, aby mesto dostalo názov podľa budovy-hotela, ktorý v ňom je. Tu sa to stalo. Royal Oak Hotel Penola dal meno mestu, ktoré sa okolo neho rozrástlo. Názov hotela pochádza zo slov Pena oorla – drevený dom. Všetko to začalo, keď v roku 1848 Alexander Cameron založil hotel pre cestujúcich a v roku 1850 okolo neho aj súkromnú obec Penola. A mesto sa začalo rozrastať.

Royal Oak Hotel Penola:

My sme ubytovaní v moteli Prince of Wales, čo je motel zo 60-tich rokov minulého storočia. Starší, jednoduchší, ale príjemný. Rátajú s tým, že sa tu zastavia skôr cestovatelia, ako turisti na dlhšiu dobu. Z toho vyplýva aj jednoduchosť izieb, ktoré bohato postačujú, pretože na tú jednu strávenú noc nepotrebujete žiadne veľké skrine ani toaletný stolík či vaňu. Väčšinou (tak ako my) len otvoríte kufor, vyberiete pyžamo (ak vôbec) a ráno zasa čisté prádlo a tričko. Takže vás viac poteší reštaurácia, ktorá je súčasťou motela. Je to akoby srdce mestečka pre obyčajných pocestných, ktorý sa tu dobre najedia, vyberú si obrazovku jedného z niekoľkých televízorov, zahráte sa na automate, alebo sa zabavíte pri biliarde (ak je ovšem voľný). Alebo ako my, len pokecáte, pozorujete ostatných a vychutnávate si jedlo s pivom. A potom sa už len dobre vyspať v bielej posteli.